Štátna opera, Banská Bystrica

Cigánske témy vždy fascinovali. V minulosti aj v súčasnosti. Zároveň rozčuľovali, paralyzovali a spúšťali do pohybu davy (aj javy) končiace otázkou: „čo s nimi?“. Xenofóbne správanie kedysi spoločnosť nepolarizovalo. Historická dedina prirodzeným spôsobom vytesnila komunitu Cigáňov do extravilánu a „dnu“ ich nikdy nepustila. Pritom ich mala stále v zornom poli, boli to „jej“ Cigáni a dôverne poznala celé rodiny.

Posledný premiérový titul sezóny v ostatnom čase viaže dramaturgia banskobystrickej Štátnej opery s festivalom Zámocké hry zvolenské. Na prelome júna a júla 2011 sa tak v programovej ponuke stretli dve žánrovo diametrálne odlišné diela z pera jedného autora. Buffa Nápoj lásky a opera seria Poliuto od Gaetana Donizettiho. Prvá z nich na zámocké nádvorie zavítala v slovenskom preklade, druhá zasa v slovenskej premiére a koncertnej verzii sa pre nepriazeň počasia presťahovala pod „záložnú“ strechu zvolenského činoherného divadla.

V Štátnej opere v Banskej Bystrici okrem dramaturgicky nosných operných a finančne výnosných operetných titulov zaraďujú príležitostne aj inscenácie pre detského diváka. Trend je legitímny, nespochybniteľný a užitočný. Veď už dávnejšie sa tvrdí, že s výchovou sa nie vždy spoločnosť len hrdí, ale mala by organicky priniesť svoje výsledky v rokoch adolescencie a kontinuálne aj vo vyšších vekových kategóriách.

V ostatných dvoch desaťročiach sa banskobystrická Štátna opera vyprofilovala za tribúnu razantného odkrývania v slovenskom prostredí opomínaných kapitol hudobnodramatickej literatúry. V odvážnom zámere neignorovať medzinárodné trendy (čo sa v značnej miere stáva v Bratislave i Košiciach), upriamovala dramaturgiu prioritne na renesanciu ranej tvorivej periódy Giuseppe Verdiho a epoch pred a za ňou. Tak sa divák počnúc rokom 1992 mohol postupne zoznamovať s tragickými belcantovými opusmi Gaetana Donizettiho a Vincenza Belliniho, s raritami „mladého“ Verdiho, ale aj s bežne neuvádzanými titulmi z pier talianskych veristických skladateľov.

Návšteva prvej reprízy novej inscenácie operety Vojvodkyňa z Chicaga od Emmericha Kálmána vyvolala vo mne rozpomienky na časy nedávno minulé. Na nedostatkový tovar sa čakalo v radoch, sexshopy boli zakázaným ovocím... Dnes, ako sa zdá, sa v podobnom postavení ocitla opereta. Na Slovensku jej takmer niet. A čo je vzácne a nedostupné, to láka. V banskobystrickej Štátnej opere zapĺňa „ľahkonohá múza“ hľadisko do posledného miesta. Po Nabuccovi našli ďalší kasový titul.

Raná tvorivá perióda Giuseppe Verdiho a festival Zámocké hry zvolenské je spojenectvo, vďaka ktorému si najmä v ostatných rokoch vybudoval náš jediný operný festival pod holým nebom osobité renomé. Nejde však len o skoré verdiovky, prezentované spravidla v koncertnej verzii. Ale o celú plejádu diel talianskej proveniencie, po prvýkrát uvedených (prípadne prenesených z banskobystrickej Štátnej opery) na tomto fóre.

Bez Nabucca slovenské scény dlho nevydržia. Magická sila populárneho Zboru Židov, ktorý si dodnes na nejednej zahraničnej scéne vytlieska opakovanie, sa v povedomí bežného diváka stotožňuje s operou ako takou a dokáže „obmäkčiť“ aj zarytých odporcov tohto žánru. Nabucco je na jednej strane „kasovým“ titulom, na druhej je ukážkovým, ba až esenciálnym plodom rozsiahlej a u nás len postupne objavovanej ranej epochy Giuseppe Verdiho.

Po vlaňajšom Stravinského dvojtitule Vták ohnivák a Petruška, ktorý sa na plagátoch Štátnej opery v Banskej Bystrici neobjavoval v reprízach tak frekventovane, ako sa možno marketingovo očakávalo, zaradilo vedenie opery do dramaturgického plánu novú baletnú premiéru. Slávny román Chrám Matky Božej v Paríži sa stal vhodným námetom pre najrozmanitejšie spracovania a verzie. V minulom storočí vznikla v každom decéniu minimálne jedna filmová adaptácia, nemú éru kinematografie nevynímajúc.

Znie to priam neuveriteľne, ale v čase keď mŕtvy Modest Petrovič Musorgskij zanechal rozpracovaný Soročinský jarmok (1881), stál Giuseppe Verdi pred svojím vrcholom, Giacomo Puccini pred debutom, Pjotr Iľjič Čajkovskij či Johann Strauss boli v najlepších rokoch a Jacques Offenbach pol roka po smrti. Prečo ponúkam túto časovú os a historickú paralelu? Z prostého dôvodu.

Zo sedemnástich javiskových diel Johanna Straussa ml., medzi ktorými sa nachádza po jednom aj opera a balet, žijú na javiskách divadiel predovšetkým operety. Viedenský kráľ valčíkov a poliek, okrem najfrekventovanejších diel - Netopiera, Noci v Benátkach a Cigánskeho baróna - zanechal ďalší tucet operiet uchádzajúcich sa v súčasnosti o revitalizovanie.