(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaGiuseppe Verdi: Giovanna d´Arco (Jana z Arku)
Premiéra3. júla 2010
Divadelná sezóna

Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Účinkujú: Adriana Marfisi, Jean-Francois Borras, Devid Cecconi, Peter Schneider a Marián Hadraba
Koncertné naštudovanie v rámci festivalu Zámocké hry zvolenské, 3. júla 2010
Raná tvorivá perióda Giuseppe Verdiho a festival Zámocké hry zvolenské je spojenectvo, vďaka ktorému si najmä v ostatných rokoch vybudoval náš jediný operný festival pod holým nebom osobité renomé. Nejde však len o skoré verdiovky, prezentované spravidla v koncertnej verzii. Ale o celú plejádu diel talianskej proveniencie, po prvýkrát uvedených (prípadne prenesených z banskobystrickej Štátnej opery) na tomto fóre. Počas troch desaťročí (1979 – 2010) sa na program festivalu dostali dve desiatky talianskych opusov z pera G. Rossiniho, S. Mercadanteho, G. Donizettiho (uvedených päť tragických opier), V. Belliniho (dve drámy), G. Verdiho, R. Leoncavalla, G. Pucciniho, P. Mascagniho či F. Cileu v slovenských premiérach. Zámocké hry zvolenské sa tým nesporne stali vlajkovou loďou renesancie belcantovej opery na Slovensku. Nebyť nich, dorazila by k nám s ešte väčším oneskorením.
Počnúc rokom 2005 si našiel festival nový dramaturgický akcent. Tím, pod vedením riaditeľa a dramaturga opernej časti ZHZ Jaroslava Blahu, sa zameral na ponuku titulov pochádzajúcich zo skorých tvorivých rokov Giuseppe Verdiho a predkladaných v koncertnej verzii. Séria sa začala Bitkou pri Legnane, pokračovala Alzirou, Lombarďanmi, Zbojníkmi a na prahu tohto leta sme si vypočuli Janu z Arku. K nim pribudla v minulom ročníku Norma Vincenza Belliniho. Predpokladom pre realizáciu tohto zámeru bolo získanie renomovaných zahraničných sólistov do ťažiskových úloh. Vďaka priateľským vzťahom s rakúskym spolkom Amici del Belcato a jeho prezidentom Michaelom Tanzlerom, ktorý sa ujal manažovania speváckych hosťov, sme na Slovensku uvítali umelcov pohybujúcich sa na popredných svetových operných a festivalových javiskách. Stačí spomenúť len zopár mien: sopranistky Dimitra Theodossiou, Iano Tamar, Chiara Taigi, Susanna Branchini, Susan Neves, tenoristi Alberto Cupido, Ignacio Encinas, Maurizio Graziani, barytonista Roberto Servile či basista Riccardo Zanellato. Pod všetky hudobné naštudovania sa podpísal umelecký šéf Štátnej opery a jej šéfdirigent Marián Vach.
V prípade tohtoročnej premiéry Verdiho Giovanny d´Arco nešlo o prvé slovenské uvedenie. To sa uskutočnilo už roku 1991 v Žiline, taktiež v koncertnej podobe. Príbeh o Jane z Arku podnietil k pracovaniu nielen literátov, ale aj viacerých hudobných skladateľov. Gioachino Rossini skomponoval rovnomennú kantátu, Charles Gounod operu, Arthur Honegger oratórium, Pjotr Iľjič Čajkovskij operu Panna orleánska a Giuseppe Verdi svoj v poradí siedmy hudobno-dramatický opus. Giovanna d´Arco vznikla na objednávku milánskej La Scaly, kde mala premiéru 15. februára 1845. Libreto Temistocla Soleru si zo Schillerovej drámy vybralo konflikt medzi francúzskym kráľom Karolom VII., Janou z Arku a jej otcom Giacomom. Tvorcovia si vymysleli ľúbostný vzťah medzi kráľom a dievčaťom a dielo nezakončili smrťou Jany v plameňoch, ale v boji za oslobodenie vlasti. Idea zjednotenia Talianska bola v tom čase aktuálnou a burcujúcou témou aj v operách. Verdi, ktorý komponoval Giovannu d´Arco v časovej tiesni, použil síce svoje osvedčené schémy, no našiel tiež nové, originálne postupy v inštrumentácii, v harmonických kombináciách, rafinovaných orchestrálnych farbách a nástrojových variáciách. Prvé milánske prijatie síce nebolo búrlivé, prinajmenšom však priateľské. Nasledovalo naštudovanie v Benátkach a zakrátko v Ríme, avšak na zásah cenzúry s novým libretom aj názvom. O rok neskôr Jana z Arku prenikla aj za hranice Talianska. Po dlhých rokoch opomínania raného Verdiho a jeho predchodcov sa aj táto opera prebrala k novému životu. Stalo sa tak v Neapoli roku 1951 s Renatou Tebaldiovou v titulnej postave.
Rola Giovanny patrí k najnáročnejším nielen z ranej skladateľovej etapy, ale z jeho celej tvorby. Nesie v sebe rozmer lyriky, drámy, koloratúrnej výzdoby a pokojných viazaných fráz. Vo Zvolene ju stvárnila talianska sopranistka Adriana Marfisi, umelkyňa objavujúca sa na plagátoch popredných európskych a amerických operných domov. Partiu Giovanny vytvorila už v Janove pod taktovkou Nella Santiho. Jej výkon však nemožno hodnotiť jednoznačne. Na jednej strane je nesporná predstava o estetike bel canta, umelkyňa presne vie ako frázovať, modelovať legatové oblúky, aké dramatické akcenty si primadonská rola nárokuje. Nie všetky zámery jej však vyšli. Hlas spočiatku pôsobil unavene, šedo a bez tónového lesku. Po prológu a polovici 1. dejstva sa síce rozospievala, tóny nabrali na vrúcnosti, no držaných výšok bolo aj napriek tomu poskromne. Part, ktorý je vyšperkovaný koloratúrami, je pri momentálnej kondícii Adriany Marfisi takmer na hranici jej síl.
V postave Carla sa predstavil mladý francúzsky tenorista Jean-Francois Borras. V úvodnej árii zaimponoval sviežim, dobre posadeným materiálom skôr lyrickej povahy, ako aj štýlovým frázovaním. Vo farbe mu síce chýba trocha viac ohnivej „italianity“ a výrazovo pôsobí skôr striedmejšie, no partom prešiel bez technického zakolísania. Smola postihla talianskeho barytonistu Devida Cecconiho (Giacomo), ktorého náhla indispozícia prinútila celý večer spievať polohlasom. Fakt, že vlastní objemný, tmavý a vskutku dramatický materiál (presvedčil ma o tom pred rokom na opernom festivale v rakúskom St. Margarethen ako Rigoletto), sa takmer nedalo vytušiť. Ako-tak mu vyšli lyrické miesta, odspievané so zmyslom pre mezza voce, no vo chvíli keď sa žiadalo vniesť do tónu a výrazu drámu, Cecconi rezignoval. Podobne tomu bolo aj s výškami, ktoré iba naznačil. Nájsť do tak zriedka uvádzanej opery náhradníka bolo nemožné, takže vystúpenie talianskeho barytonistu musíme vnímať ako záchranu večera. Ďalšie dve roly sú epizódne a výraznejšie sa v nich presadil Peter Schneider ako Delil než Marián Hadraba ako Talbot.
Pod hudobné naštudovanie sa podpísal Marián Vach. Zopakoval čo je o ňom známe už dlhší čas, že je plne disponovaný pre výstavbu celku i detailov talianskej opery. Napriek tomu, že skúšobný proces netrval dlho (súčasne sa orchester a zbor pripravovali na premiéru Nabucca) a zahraniční sólisti boli k dispozícii len zopár dní, pod jeho rukami nielenže nedošlo ku kolíziám, ale zo súboru vyžarovala radosť z hry. Isteže, nájsť by sa dali hocaké chybičky, za daných okolností však treba v prvom rade oceniť obetavosť a zanietenie banskobystrickej Štátnej opery a jej kolektívnych telies. Marián Vach je navyše veľmi pohotovým partnerom sólistov, ktorí sa v každej chvíli môžu spoľahnúť na jeho presné gesto a koordinačnú schopnosť. Zbor v Giovanne d´Arco má dôležité postavenie, čo komorné zoskupenie pod vedením Ivety Popovičovej objektívne nemohlo naplniť. Akusticky sa však dalo pomôcť jeho vysunutím zo zadnej časti pódia a zvýrazniť tak zvuk.
Koncertné naštudovanie Verdiho málo hranej opery sa stalo, aj napriek istým výhradám k interpretácii, oživením slovenského operného prostredia. Hľadisko síce nebolo plné, no tí čo na zvolenský zámok prišli, určite na Janu z Arcu pod hviezdnou oblohou nezabudnú.

Od Uverejnené: 3. júla 2010Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top