(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Dagmar Podmaková

Dagmar Podmaková – vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, absolventka odboru divadelná veda na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1976). Venuje sa slovenskému a ruskému divadlu. Vydala niekoľko samostatných knižných monografií, napr. Peter Kováčik – divadelný dramatik (1998). Divadlo v Trnave. Ako sa hľadalo (2006), Osvaľd Zagradnik i jego predševstvennik: dolgaja predystorija spektakľa Solo dľa časov s bojem (Moskva, 2008), Príbeh divadla. Divadlo, ktoré nezaniklo (2009). Je spoluautorkou viacerých zahraničných knižných publikácií (napr. Slovackaja literatura XX. veka, Moskva, 2003, Globalisation Trends in the Media, Cambridge, 2006, Theatre After the Change 1, Budapešť, 2011), ako aj domácich s presahom do spoločenských a politických súvislostí (napr. Gustáv Husák: Moc politiky – politik moci, 2013, Slovensko v labyrinte moderných európskych dejín, 2014 a i.). Je spoluautorkou a editorkou viacerých monografických zborníkov o významných divadelných režiséroch a hercoch slovenského divadla (napr. Jozef Budský, herec, režisér, pedagóg, František Dibarbora – herec noblesy, komédie a tragiky, Jozef Kroner – talent, intuícia, pokora herca), ako aj širších tém (Proces rozvoja divadelnej réžie po roku 198, Generačné premeny a podoby slovenského divadla a mnohé iné.). V súčasnosti sa zameriava najmä na dejiny slovenského divadla vo väzbe na európske divadlo, ktoré ho aj dnes ovplyvňuje. Autorka hesiel do encyklopédie Beliana a riešiteľka viacerých projektov doma aj v zahraničí.

Gurmyžská a tí druhí v obraze provinčnej divadelnej spoločnosti

Divadlo v Trnave malo s hosťujúcimi členkami Slovenského národného divadla vždy dobrú ruku pri výbere. Zdena Studenková v postave Glorie v dramatizácii McCoyovej novely Kone sa strieľajú (1985, réžia Juraj Nvota) vniesla do kolektívu svojej generácie už na začiatku absolútnu profesionalitu. Druhou dámou, ktorá sa zaskvela v hlavnej postave v inscenácii Tajomstvo Grety Garbo bola Anna Javorková (2008, réžia Ján Zeman). Božidara Turzonovová sa na trnavskom javisku predstavila dvakrát (2009, 2019) a rodáčka z tohto mesta Soňa Valentová raz (2012). Päticu úspešných známych herečiek doplnila v roku 2020 Ingrid Timková.

Sládkova interpretácia skrátených dejín Československa

Pantomimicko-vizuálnu scénickú báseň, ako inscenátori charakterizovali Dubčekovu jar, nehrávajú často. Ojedinelosť tohto titulu v repertoári Štátnej opery v Banskej Bystrici tkvie najmä v tom, že na javisku vystupuje osemdesiatročný jubilant Milan Sládek. Inscenácia je príspevkom divadla, ale najmä majstra Sládka (ako sme ho volali začiatkom 90. rokov), k 50. výročiu česko-slovenskej jari roku 1968, ktorá sa skončila okupáciou Československa a ktorá je spojená s menom Alexandra Dubčeka.

Pozvánka na konferenciu Divadelné obrazy Jána Zavarského

V utorok 20. novembra 2018 sa uskutoční v Malom kongresovom centre SAV na Štefánikovej číslo 3 v Bratislave konferencia o tvorbe scénografa, konceptualistu, výtvarného umelca a pedagóga profesora Jána Zavarského (1948). Deväť referentov sa zameria na jeho scénografickú a pedagogickú prácu z pohľadu divadelných historikov, kritikov, tvorcov a študentov.

Alegorický obraz súčasného Slovenska

Režisér rozmenil obraz Slovenska do troch podôb cez postavu Jánošíka. Intelektuálsky, označovaný aj ako mysliteľský, aj burcujúci filozof-laik v interpretácii Branislava Matuščina. Jánošík-zbojník Romana Poláčika je z počiatku navonok nevýrazný, skôr bojazlivý, žiaden národný hrdina, ale postupne sa vyformuje tiež v rozmýšľajúceho mladého človeka, ktorý uvažuje nad stavom „spoločnosti“, konštatujúc, že „právu chýba spravodlivosť“, lež je príliš slabý a mäkký, aby niečo menil. Jeho sila je v úvahách, v schopnosti odlíšiť dobro od zla, ďaleko od zboja, poddáva sa situácii (pán – poddaný aj v prenesenom slova zmysle). Neinterpretuje myšlienky zbojníka 18. storočia, lež vo svojich prehovoroch hovorí o súčasnom stave. Akoby si uvedomoval masku, faloš, rozbíja ilúziu mýtu (jánošíkovský kostým v kontrapozícii s myšlienkami, padajúcou parochňou a i.). Je aktuálny nielen autorkinými slovami, ale aj prirodzenými prehovormi, nestrácajúc rytmus verša a jeho obsah, odkaz. V tom sa Mária Rázusová-Martáková líši od svojich predchodcov i nasledovníkov, že nevytvorila postavu zbojníckeho kapitána v tradičnom poňatí legendy či posunu k humornému obrazu o ňom, ale nepriamo ponúkla dišputu o človeku, spoločnosti, o legendách a budúcnosti.

Go to Top