Katarína K. Cvečková
Katarína K. Cvečková je absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.
Kritika spoločnosti vs. ideálna prevádzková komédia
Nitrianske Divadlo Andreja Bagara je okrem iného známe aj tradíciou komediálnych inscenácií a ich značnou obľúbenosťou u publika. Zdá sa, že posledné sezóny sa DAB k tejto komediálnej tradícii hlási možno ešte o čosi intenzívnejšie. Aj keď by sa mohlo zdať, že nie je komédia ako komédia. Inscenácia Vlastníci so sebou niesla predpoklad, že prinesie na nitrianske javisko okrem humoru aj ostrú kritiku súčasnej spoločnosti. Otázkou je, či sa tento aspekt, prítomný v predlohe Jiřího Havelku, podarilo režisérovi Matúšovi Bachyncovi a jeho tímu aj skutočne naplniť.
dobré.dielo
„Konceptuálne umenie. Otvorená skúška. Výchovný koncert. Fyzické divadlo. Veda. Poézia. Inštalácia. Performancia.“ – to je niekoľko z výrazov, ktoré Med a prach použili pri anotácii k ich zatiaľ poslednému dielu eu.genus. Ide o voľnú umeleckú štúdiu na tému ľudský rod v intenciách tvorivých princípov, na aké sme pri tomto združení už zvyknutí: voľné prelínanie rôznych druhov umení, bezbrehá metaforickosť a imaginatívnosť v zobrazovaní témy. Tentokrát však s pár rozdielmi – tematická i formálna abstraktnosť tu dostáva už konkrétnejšie a uchopiteľnejšie kontúry a istá vážnosť až posvätnosť atmosféry, na ktorú sme zvyknutí, je zrazu predchnutá aj jemným nadhľadom a ľahkosťou.
Boj za ticho – verzia No. 2
Pri inscenáciách „na pokračovanie“ sa divadelný kritik nevyhne vzájomnému porovnávaniu jednotlivých kusov. V tomto prípade by to však nebola správna cesta. Napriek tomu, že ide o totožný námet i dejový oblúk (prevzaté sú aj niektoré textové pasáže), formálne spracovanie a v podstate aj výsledné posolstvo sú odlišné. Solo lamentoso zobrazuje boj jednotlivca voči spoločnosti, nesnaží sa však hľadieť na situáciu zo všetkých uhlov pohľadu, ani nájsť príčiny konfliktu – je to part pre jednu ženu. Je to možnosť pozrieť sa na medializovanú kauzu jej osobným pohľadom, preniknúť do jej myslenia a vnímania. Spievajúci dom naopak ponúka priestor obom verziám susedského boja – svoje si povedia Štúrovčania aj Eva N. Diváci SND si tak môžu vypočuť obe strany a sami si vybrať, ktorá pravda je pre nich prijateľnejšia.
Nenaplnené túžby troch sestier a jednej inscenácie
Ak si niekto ako predlohu pre svoju prvú riadnu (celovečernú) inscenáciu vyberie hru od Čechova, vždy sa to považuje za krok odvážny, ak nie dokonca diskutabilný. I vo všeobecnosti platí, že keď sa dnes nejaký režisér rozhodne inscenovať Tri sestry, púšťa sa do boja s vopred jasnými predsudkami, ktoré prirodzene vyplývajú z dlhej inscenačnej tradície všetkých Čechovových hier. V oboch prípadoch je preto rozhodujúca najmä režijno-dramaturgická koncepcia, ktorá by mala/mohla priniesť určitú invenciu v interpretácii Čechova. Ak však práve toto absentuje, môže sa stať, že inscenácia skĺzne do klišé a stereotypného výkladu.
Experimentom k experimentovaniu v Divadle Lab?
Režisérka Jana Smokoňová vo svojej absolventskej inscenácii však zrejme zašla ešte ďalej ako spomínaný Roman Polák. Zbavila ju takmer celého textu a ťažisko postavila práve na pohybovom stvárnení. Dej sa tu už zároveň neodohráva na vidieku a strojcom zápletky už nie je vysoká šľachta, ktorej zámerom je najmä pobaviť sa. Ako napovedá i zmenený názov toto konvenčné aristokratické prostredie tvorcovia vymenili za strohé experimentálne laboratórium a do popredia postavili samotný pokus. Úprava textu, pod ktorú sa spolu s režisérkou podpísal aj Oliver Méres, je teda naozaj radikálna, avšak nie samoúčelná.
Hugov Chrám Matky Božej z nového uhla pohľadu
Uvádzať v súčasnosti dramatizáciu notoricky známeho románu môže mať svoje výhody i nevýhody. Tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa však rozhodli pre uvedenie celkom nového pohľadu na dielo Victora Huga – v popredí už nestoja len známe postavy Quasimodo, cigánka Esmeralda, Arcidiakon Frollo či básnik Pierre Gringoire a kapitán Phoebus. V centre nitrianskej inscenácie sú dve metaforické postavy – Paríž a Chrám. „Dva princípy, dva živly“ (ako sa uvádza v bulletine), ktoré sú ako parížska hmla neustále prítomné na javisku, dozerajú na osudy všetkých postáv, mierumilovne i zákerne komentujú ich vnútorné rozpoloženia či prebiehajúce udalosti. Stoja na javisku ako dva symboly zosobňujúce vášne, pudy a slabosti všetkých postáv.
Minimalizmom k sugestívnemu zážitku
Film Larsa von Triera Dogville (z roku 2003) je kontroverzný témou i formou – príbeh o absencii dobra v človeku je zinscenovaný vo filmovom štúdiu takmer bez akýchkoľvek kulís (domy obyvateľov predstavujú iba biele čiary na zemi s minimom nábytku vo vnútri ohraničenia, rovnako s minimom rekvizít v pomyselnom exteriéri). Trier účelovo vytvoril štylizovaný svet mestečka Dogville, v ktorom nechal pomaličky bublať ľudské zlo až do samej krajnosti. O niečo podobné sa pokúsili aj tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, ktorí sa už dlhší čas programovo zameriavajú na tému rôznych foriem zla, na skryté ľudské stránky či na tenkú hranicu medzi tým, čo považujeme za normálne a tým, čo odsudzujeme.
Tradičná rozprávka s originálnou príchuťou
Inscenovať všeobecne známe rozprávky so sebou vždy prináša určité výhody i nevýhody. Na jednej strane, deti tieto rozprávky dobre poznajú, a preto si tvorcovia ľahšie získajú ich pozornosť, no na druhej strane môžu práve vďaka tomu po chvíli ich záujem stratiť. Aj preto sa väčšinou divadlá snažia prinášať rôzne nadstavby, aktualizácie, či radikálnejšie prepisy – i to však môže byť na škodu. Tvorcom zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa väčšinou darí odhadnúť tú pravú mieru ozvláštnenia – obsah násilne neupravujú, v texte skôr zvýraznia konkrétny motív, ktorý je doplnený o originálnu formálnu a výtvarnú stránku. To bol aj prípad inscenácie pre deti od troch rokov – Janko a Marienka, v réžii súčasného riaditeľa divadla Ondreja Spišáka.
Umenie poraziť parazita
Predposledná inscenácia Sezóny smiechu 2012/2013 Divadla Andreja Bagara disponuje oproti ostatným nitrianskym komédiám celkom odlišným smiechom, i celkom inými kvalitami. Mladý režisér Lukáš Brutovský preniesol na nitrianske javisko hru z 18. storočia, ktorá je však verným obrazom súčasnej spoločnosti. Inscenácia Parazit – Umenie preraziť umným nadhľadom ukazuje dnešné bežné neresti ako karierizmus, rodinkárstvo, prospechárstvo, ale i zadubenosť a pasivitu, pričom sa im škodoradostne vysmieva. Inscenácia však nekomentuje len našu národnú societu, ide ešte ďalej, až za naše hranice. Aj prostredníctvom hymny EÚ, ktorej melódia je hraná na klavíri počas celého predstavenia. Napokon znie i ako ostrá bodka v závere za zborového spevu všetkých hercov.
