(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaSláva Daubnerová: Spievajúci dom
Premiéra27. mája 2017
Divadelná sezóna

Autor konceptu a scenára, réžia: Sláva Daubnerová
Dramaturgia: Daniel Majling
Scéna: Sláva Daubnerová
Kostýmy: Simona Vachálková
Videoart: Andrej Kolenčík
Hudba: Marek Piaček
Svetelný dizajn: Ján Ptačin
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Obsadenie:
Primátor: Ján Gallovič
Sudca: Štefan Bučko
Jarmila P. (pracovníčka miestneho úradu): Anna Maľová
Tibor L. (Prvý dom: sused z ľavej strany): Emil Horváth
Erzebeth T. (Druhý dom: suseda z pravej strany): Božidara Turzonovová
Hana K. (Tretí dom: mladý pár): Dominika Kavaschová
Rastislav K. (Tretí dom: mladý pár): Ondrej Kovaľ
Márgit B. (Štvrtý dom: matka s dcérou): Zuzana Kocúriková
Ágnesz B. (Štvrtý dom: matka s dcérou): Henrieta Kolláriková (ako hosť)
Tünde M., (Predavačka v potravinách Pacifik): Kamila Magálová
Jozef D., manžel Evy N., gitara, spev (Kapela Satanas): Marián Geišberg
Adam D., syn Evy N., klávesy (Kapela Satanas): Daniel Fischer

Sláva Daubnerová vo svojej tvorbe už niekoľkokrát preukázala záujem o osudy reálnych osobností. Minuloročným projektom Solo lamentoso sa však posunula od osobných tém[1] bližšie k celospoločenskej problematike, keď ponúkla priestor na obhajobu Eve N., ktorá roky strpčovala život svojim susedom tým, že im dennodenne púšťala tú istú opernú áriu. Obraz tohto bizarného sporu by však nebol kompletný, ak by šancu na svoju verziu príbehu nedostali aj samotní obyvatelia Štúrova, kde všetko vzniklo. Koncom sezóny 2016/2017 tak Daubnerová uviedla v Slovenskom národnom divadle inscenáciu pod príznačným názvom Spievajúci dom, v ktorej odhalila príčiny susedského boja i následky jeho konca.
Pri inscenáciách „na pokračovanie“ sa divadelný kritik nevyhne vzájomnému porovnávaniu jednotlivých kusov. V tomto prípade by to však nebola správna cesta. Napriek tomu, že ide o totožný námet i dejový oblúk (prevzaté sú aj niektoré textové pasáže), formálne spracovanie a v podstate aj výsledné posolstvo sú odlišné. Solo lamentoso zobrazuje boj jednotlivca voči spoločnosti, nesnaží sa však hľadieť na situáciu zo všetkých uhlov pohľadu, ani nájsť príčiny konfliktu – je to part pre jednu ženu. Je to možnosť pozrieť sa na medializovanú kauzu jej osobným pohľadom, preniknúť do jej myslenia a vnímania. Spievajúci dom naopak ponúka priestor obom verziám susedského boja – svoje si povedia Štúrovčania aj Eva N. Diváci SND si tak môžu vypočuť obe strany a sami si vybrať, ktorá pravda je pre nich prijateľnejšia. Alebo napokon zistia, že to vlastne ani nie je dôležité, a že obom stranám išlo v konečnom dôsledku o to isté: bojovali za ticho a pokoj, len každý inými prostriedkami. Paradoxne takými, ktoré ani zďaleka neboli cnostné. A v tomto boji za presadenie nezmyselného osobného presvedčenia postupne vyšli na povrch tie najhoršie ľudské vlastnosti.
Práve tento motív ľudského zla, ktoré sa objavuje pod tlakom hraničných okolností, spája Spievajúci dom s filmom Dogville Larsa von Triera[2]. Zhodujú sa i hlavné dejové rámce – príchod cudzej ženy do uzavretého spoločenstva, ktorý vyvolá v komunite zvedavosť zmiešanú so strachom z neznámeho, a tie pomaly spúšťajú kolobeh zvrátených udalostí. Nastáva narušenie stereotypu, s ktorým nie každý je ochotný sa zmieriť. A z navonok milých susedov sa postupne stávajú hyeny bez morálnych zásad a svedomia, ktoré ženie pocit súdržnosti proti tomu istému nepriateľovi. Záver Spievajúceho domu však nie je až taký tragický ako v Dogville. Eva N. nevyvraždí celé mestečko, práve naopak, svoj spôsob šikany znenazdajky ukončí. Zdalo by sa, že susedia boj vyhrali. Namiesto radosti a vydýchnutia však prichádzajú rozpaky. Už niet proti komu bojovať, na čo sa sťažovať. Ľudia sú nútení vrátiť sa k svojim vlastným životom. Začínajú znova počuť to, čo predtým nepočuli – vytúžený spev vtákov však napokon aj tak nahradí susedova vŕtačka alebo niečo iné. Ľudský tvor je od podstaty nespokojný, vždy si dokáže nájsť dôvod na rozčúlenie a strádanie. Boj za ticho tak napokon nemá víťaza ani porazeného.
Napriek priznanej inšpirácii filmom Dogville však Daubnerová skôr ako na napínavý filmový princíp stavila na atmosféru pripomínajúcu slovenské sitcomy, v ktorých sa postavy neustále doťahujú. Inscenáciu otvára seriálovo ladená pieseň – s vtieravou melódiou a naivným textom, v ktorej nám jednotlivé postavy predstavia mestečko Štúrovo a jeho obyvateľov. Hudba tvorí v inscenácii celkovo výrazný prvok, a to nielen prostredníctvom operných árií, ktoré znejú z reproduktorov. Pesničky podobné úvodnej znelke lemujú aj niektoré konkrétne obrazy. Pôvodná hudba starých hitov (napríklad od skupín Simon and Garfunkel či Joy Division) dodáva mizanscénam bizarnú a komicky ladenú atmosféru, zatiaľ čo texty komentujú a ironicky glosujú konkrétne situácie. Členovia skupiny Satanas – Marián Geišberg, Daniel Fischer a neskôr aj Ondrej Kovaľ navyše s retro výzormi pôsobia ako z dedinskej svadobnej zábavy (nenápadne pri tom môžu pripomínať hudobníkov zo slovenského filmu Muzika). Veľkým finále je záverečná „ľúbostná“ pieseň o pohrebe lásky na hudbu k známemu songu Gyöngyhajú lány maďarskej skupiny Omega, ktorá dotvára záverečnú pointu – za všetko môže nešťastná láska. Posledný hudobný obraz sa napokon stáva aj akýmsi defilé všetkých postáv, ktoré spievajú labutiu pieseň – sebe i Eve N.
Už prostredníctvom retro štylizovaných kostýmov (Simona Vachálková) sú jasné konkrétne typy postáv, ktoré umocňuje do grotesky ťahané herectvo ich predstaviteľov. Obzvlášť šarmantný je výkon Emila Horvátha ako večne frflajúceho suseda, ktorý sa nebojí proti novej susede použiť aj ostré slovné násilie – ale samozrejme iba anonymne cez telefón (a so zvukovou clonou, na ktorú používa plechový hrnček). Obdobný charakter kreuje aj Božidara Turzonovová v postave susedky, ktorá je ďalšou úhlavnou nepriateľkou Evy N. Nevinne pôsobiaca stará dáma sa nezdráha hodiť susede za plot svoju špinavú bielizeň či nakresliť večne neprítomnej pracovníčke mestského úradu, kam sa chodí sťažovať, na dvere vulgárny obrázok. Obaja dôchodcovia žijú evidentne osamelý a nudný život a boj za pokoj na ulici, ktorý vedú proti Eve N., je pre nich istou dávkou vzrušenia. Margit B. Zuzany Kocúrikovej je večne ustráchaná a neurotická slobodná matka s maniermi typickej učiteľky. Jej najbežnejšou činnosťou je krájanie a šúpanie jabĺk a okrikovanie svojej mierne pomätenej a spomalenej dcéry Ágnesz (Henrieta Kolláriková). Medzi Eviných susedov patrí aj mladý manželský pár – Dominika Kavaschová a Ondrej Kovaľ, ktorý sa na ulicu presťahoval kvôli výhodnej kúpe. Práve postava mladej ženy Hany K. sa v jednom momente stáva aj akýmsi alter egom Evy N. Prostredníctvom jej problémov s manželom, ktoré u nej prechádzajú až do psychických výkyvov, vychádzajú na povrch aj Evine citové traumy. Daubnerová sa tak akoby snažila Evu N. viac priblížiť aj z iného uhla, ukázať na prípade Hany K. jej ľudskú stránku – aj ona raz bola mladá, aj ona raz milovala a sklamala sa. Zároveň sa otvára otázka, či práve táto trauma nestojí za správaním Evy N.
Kolorit postáv susedov dopĺňa typicky zvedavá a utáraná predavačka Kamily Magálovej, neschopný rezignovaný sudca Štefana Bučka a do všetkého sa miešajúca pracovníčka úradu Anny Maľovej, ktorá samozrejme nikdy nerobí to, čo má (namiesto úradovania si buď dáva rannú kávičku, telefonuje, má pauzu, obeduje atď.). Postava Primátora (Ján Gallovič) súčasne plní funkciu rozprávača. Napriek tomu, že by sa práve od neho mohlo očakávať, že dá veci do poriadku, v skutočnosti nerobí nič – číta noviny, posedáva a na všetko sa díva z bezpečného úzadia. Aj v jeho komentovaní priebehu celého sporu je počuť skôr dištanc ako zainteresovanosť. Gallovičov výkon zostáva v intenciách toho zo Solo lamentoso (kde jeho hlas znel iba reprodukovane). Primátor je tak vykreslený iba ako pasívny konferencier udalostí. Herci Marián Geišberg a Daniel Fischer okrem hudobníkov predstavujú aj rodinu Evy N. – bývalého muža, ktorý ju opustil, a syna, ktorý sa za ňu hanbí natoľko, že zo štúdií ani nechodí domov. Ich postavy sa nikdy otvorene nezapoja do žiadneho dialógu so susedmi ani s Evou, pôsobia tak ako prízraky z jej osobného života. Ako ďalší diel skladačky, prostredníctvom ktorého máme možnosť nazrieť pod povrch tajomnej susedy.
Podobnosti s Trierovým filmom odzrkadľuje okrem dejovej roviny najmä Daubnerovej scénografia – obydlia postáv sú podobne ako v Dogville na javisku vyznačené iba bielymi pásmi. Absencia stien tak dobre ilustruje i atmosféru malého mesta – každý vidí každému do obývačky, nič sa tu neutají. „Kóje“ sú doplnené len niekoľkými charakteristickými rekvizitami, ako sú kreslá, vešiak, kuchynská lavica a pod., pričom nikde nechýba starý televízor. Na obrazovkách sa niekoľkokrát premietnu autentické televízne reportáže súvisiace so susedským sporom a slávnym Spievajúcim domom. Tento prvok dokumentárneho divadla nielen posúva dej, ale zároveň dotvára autentickú rovinu inscenácie. Okrem toho sa však na obrazovkách objavujú aj obrovské červené pery, ktoré sa otvárajú do spevu znejúcej árie, inokedy sa štylizujú do rôznych až neľudsky pôsobiacich grimás. Televízory sa tak stávajú symbolom Evy N., ktorá sa drzo nanominovala do izieb všetkých susedov. Ľavá strana scény predstavuje Evin obchod s nábytkom a súčasne skúšobňu skupiny Satanas. Nad týmto priestorom sídli s množstvom papierov a spisov miestny sudca, ku ktorému prislúcha aj kancelária úradníčky s čakárňou (podobne ako domy susedov vyznačená na javisku bielymi pásmi). Dominantou scény je Evin dom, situovaný v zadnej časti. Vidíme vlastne iba jeho prednú stenu s veľkými oknami, vstupnými dverami a garážovou drevenou bránou, na ktorú sa rovnako ako na obrazovky premietajú v určitých momentoch veľké červené ústa. Sám dom je tak personifikovaný do podoby hlučnej príšery, ktorá všetkým strpčuje život. Atmosféru ulice dotvára pouličná lampa uprostred „korza“, ktorú ako svoje mini javisko využíva najmä Primátor-konferencier.
V prvej časti je Eva N. len prízrakom, o ktorom všetci hovoria, je len tieňom mihajúcim sa za záclonou, veľkými a hlasnými ústami, ktoré vyrastajú zo strašidelného domu. V druhej polovici inscenácie však prichádza Eva N. z mäsa a kostí a dostáva plnohodnotný priestor pre vyrozprávanie svojej verzie. Práve táto pasáž takmer celá pochádza z prvej inscenácie Solo lamentoso. S tým rozdielom, že zatiaľ čo tam Daubnerová zobrazovala Evu N. skôr ako metaforu, načrtnutý obrázok tejto ženy tu dostáva reálne kontúry. Nehovoria za ňu už neosobné slová z reproduktora, nevyjadruje svoje pocity prostredníctvom štylizovanej tanečnej choreografie. Ingrid Timková ako Eva N. povie všetko na rovinu a od srdca. V druhej časti prebieha aj rezolútna zmena scénografie. Všetky rekvizity, ktoré pripomínajú obydlia Štúrovčanov, nahradia kartónové domčeky (použité už v Sole). Tak ako dom, v ktorom sa skrývala, v prvej časti veľkosťou presahoval všetkých naokolo, tak teraz reálna Eva vyčnieva nad domčekmi, v ktorých sa krčia Štúrovčania. Na bielych lodičkách, v bielych saténových šatách a elegantnom belostnom kožuchu stojí nad nimi všetkými, nad tou úbohou spodinou. Je taká delikátna, že nákupné tašky, ktoré nesie v rukách, nie sú igelitové, ale ušité z bieleho saténu. Napriek tejto vyzývavej povýšenosti a nedotknuteľnosti však z tónu hlasu miestami presakuje nervozita, je zrejmé, že sa jej tieto – ako sama hovorí – „štúrovské potkany“ dostali pod jemnú belostnú kožu. Timková spočiatku dávkuje text pomaly, zdôrazňuje každú jednu repliku a často robí pauzy (na niektorých miestach však zbytočne retardujú tempo inscenácie). Dáva jasne najavo opovrhovanie celým týmto mestom. Napriek tomu, že sa snaží udržať si glanc, však rozpaky neskryje. Tempo reči sa zrýchľuje, do intonácie preniká emočné ladenie. Timková zosobňuje ženu navonok tvrdú, zásadovú a ráznu, ktorá je však vo vnútri zlomená. Boj so susedmi pre ňu nie je rozmarom z nudy, ani túžbou po pomste, je to pre ňu vec zásadovosti. Preto je také neľahké ukončiť ho. Ako už bolo spomínané, Daubnerová do inscenácie vkladá aj ďalšiu líniu – motív nešťastnej lásky. Susedský spor a boj o pravdu sa v tieni nových informácií javí ako Evin prostriedok na zaplnenie prázdneho miesta po bývalom milovanom mužovi, ktorý ju sklamal, a synovi, ktorý ju opustil. Aj posledná veta znie: „Všetky opery sú o láske.“ V istom smere však táto línia pôsobí v dôslednej dramaturgii akosi navyše a odpútava pozornosť od spoločenskej témy. Je to bodka na konci, namiesto ktorej však možno mohol zostať radšej otáznik.
Solo lamentosoSpievajúci dom sú teda svojbytnými inscenáciami, ktoré môžu pokojne existovať i jedna bez druhej. Odlišným formálnym prístupom k téme tak Daubnerová oslovuje viaceré cieľové skupiny. Spievajúci dom si totiž môžu ísť pokojne pozrieť aj diváci, ktorí o existencii inscenácie Solo lamentoso ani netušia. No na druhej strane tak vzniká otázka, čo môže priniesť Spievajúci dom tým, ktorí už Solo videli. Môžu to byť nové kontexty, iné uhly pohľadov, či azda odpovede na otázky: Kto bol tým skutočným vinníkom – Eva N. alebo susedia? Bola dôvodom vypnutia hudby návšteva prezidenta? Prečo to vôbec muselo zájsť tak ďaleko? A je už naozaj koniec? Napriek tomu, že odpovede sú načrtnuté, Daubnerová necháva priestor aj úvahám divákov. Sama sa po celý čas jednoznačne nepostaví ani na jednu stranu.
Sláva Daubnerová v každom prípade ukázala, že na jednu tému sa dá pozrieť rôznymi spôsobmi, rovnako ako sa ňou dajú vypovedať rôzne posolstvá. Zo súkromného a intímneho sa posunula k verejnému a univerzálnemu. Spievajú dom nie je len priestorom pre obhajobu Štúrovčanov, nie je iba pendantom Sola lamentosa. Susedský spor sa tu stáva skôr modelovou situáciou. Na počiatku celej tejto kauzy, ktorá nabrala gigantické rozmery a šírila sa aj za hranice Slovenska, predsa stáli obyčajný strach z iného/nového, neschopnosť vzájomnej komunikácie a slepý boj za vlastnú pravdu. Výsledky týchto aktuálnych a na pohľad nevinných civilizačných „chorôb“ napokon vidíme v celej spoločnosti.


[1] Tie sú primárnym znakom najmä jej sólo diel o osudoch silných žien – M.H.L., Cely či Untitled.[2] Na základe filmu vznikla aj divadelná adaptácia, ktorej autorom je Christian Lollike. Na Slovensku tento text inscenoval Šimon Spišák v Starom divadle Karola Spišáka (Dogville, premiéra 19. júna 2014).

Od Uverejnené: 7. decembra 2017Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Katarína K. Cvečková

Katarína K. Cvečková je absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top