(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaAnton Pavlovič Čechov: Tri sestry
Premiéra14. januára 2015
Divadelná sezóna

Preklad: Ľubomír Vajdička
Réžia: Jakub Mudrák
Dramaturgia: Lucia Mihálová
Úprava: Lucia Mihálová, Jakub Mudrák
Scéna: Gabriela Timoranská
Kostýmy: Andrea Madleňáková, Veronika Vartíková
Produkcia: Tomáš Matejovič, Lukáš Pelč
Hrajú: Tomáš Stopa, Barbora Palčíková, Monika Potokárová, Monika Horváthová, Monika Šagátová/Danka Svetlíková, Martin Varínsky, Marek Koleno, Simon Kopunec, Adam Jančina
Ak si niekto ako predlohu pre svoju prvú riadnu (celovečernú) inscenáciu vyberie hru od Čechova, vždy sa to považuje za krok odvážny, ak nie dokonca diskutabilný. I vo všeobecnosti platí, že keď sa dnes nejaký režisér rozhodne inscenovať Tri sestry, púšťa sa do boja s vopred jasnými predsudkami, ktoré prirodzene vyplývajú z dlhej inscenačnej tradície všetkých Čechovových hier. V oboch prípadoch je preto rozhodujúca najmä režijno-dramaturgická koncepcia, ktorá by mala/mohla priniesť určitú invenciu v interpretácii Čechova. Ak však práve toto absentuje, môže sa stať, že inscenácia skĺzne do klišé a stereotypného výkladu.
Ako je už z úvodu zrejmé, Tri sestry boli prvou väčšou réžiou Jakuba Mudráka (momentálne študenta druhého ročníka magisterského stupňa réžie) a zároveň jednou z absolventských inscenácií súčasných študentov štvrtého ročníka katedry herectva VŠMU. Táto Čechovova hra má svoju bohatú inscenačnú tradíciu už aj na samotnej pôde školského divadla. Naposledy ju ako otváraciu inscenáciu Divadla Lab nie celkom úspešne naštudoval v roku 2010 v pedagogickej réžii Martin Huba. A nie je to tak dávno, čo aktuálny a veľmi trefný prepis hry z pera českej dramatičky Anny Saavedry pod názvom Fajčiarky a spasiteľky na tom istom javisku režíroval pedagogicky Marián Amsler (premiéra v roku 2013) – naopak, veľmi úspešne. Práve táto inscenácia značne zarezonovala v diváckych i kritických kruhoch – herečka Dominika Kavaschová za výkon v postave Máše bola dokonca ocenená DOSKAMI v kategórii Objav sezóny. A v roku 2014 ju navyše po obnovenej premiére do repertoáru zaradilo Divadlo Astorka. Dôvodom úspechu inscenácie bol určite aj aktuálny text, v kombinácii s moderným režijným prístupom, ktorý tri sestry ukazoval vo veľmi súčasnom a odľahčenom svetle, a tým ich ešte viac priblížil dnešnému divákovi (za všetko hovorí už samotný názov Saavedrinej hry). A práve tento esprit v najnovšej školskej inscenácii Čechovovej hry akosi chýbal.
Ústredným problémom Troch sestier v Divadle Lab je totiž nie príliš jasná alebo skôr nevyhranená režijno-dramaturgická koncepcia. Je zrejmé, že Jakubovi Mudrákovi spolu s dramaturgičkou Luciou Mihálovou išlo najmä o zvýraznenie túžby troch sestier po akejkoľvek zmene. Tvorcovia sa pohrávali s paradoxom veľkých snov a túžob a zároveň s totálnou neschopnosťou spraviť niečo radikálne pre ich naplnenie. To je samozrejme téma nadčasová a i dnes aktuálna, avšak z Čechovovej hry aj jasne čitateľná. Od mladého inscenačného tímu by sa žiadala skôr väčšia nápaditosť a razantnosť vo výpovedi, či bližšie priblíženie sa súčasnému divákovi. Na druhej strane ale treba dodať, že režisérovi sa spolu s dramaturgičkou podarilo naplniť aspoň Čechovov cit pre vykreslenie vzťahov (resp. „nevzťahov“), ako aj sčasti zvýrazniť jednotlivé témy postáv a ich vnútornú premenu. K tomu prispelo aj v niekoľkých prípadoch veľmi vyzreté herectvo – najmä pri predstaviteľkách troch sestier.
Všetkým trom sa podarilo vytvoriť plnokrvné postavy, pritom s rôznymi charakterovými rysmi. Zrejme najviac zaujala Monika Potokárová v postave Máše. V jej herectve sa skrýva schopnosť porozumenia textu a motivácií a cit pre vypointovanie situácií, ale aj istý nadhľad a irónia. To všetko herečka dopĺňala aj o emocionalitu v intonáciách a gestách. Jej Máša je žena túžiaca po láske – o čo viac neznáša svoj terajší život po boku učiteľa z gymnázia, o to viac sa upne na veliteľa batérie Veršinina (Martin Varínsky). Už od scény prvého stretnutia prebieha medzi nimi citeľné napätie. To sa postupne graduje, ich „vzťah“ dostáva kontúry dokonalej romance, ktorej význam Veršinin napokon celkom zneguje odchodom takmer bez rozlúčenia. Najskôr apatická a unudená Máša sa postupne mení na vášnivú a milujúcu, aby napokon skončila s ešte väčšou rezignáciou a apatiou. Dvojica predstaviteľov Máše a Veršinina napokon v inscenácii ponúka aj najzaujímavejšie mizanscény. Za všetky možno spomenúť napätím a vášňou nabité zbližovanie za stolom, kde letmé, takmer náhodné dotyky rúk prechádzajú do vzrušeného „Milujem ťa!“ – najskôr impulzívneho cez smiech, potom v celkom vážnom tóne.
Náznak témy, ktorú sa tvorcovia snažili pretlmočiť, sa dá najväčšmi nájsť v postave Iriny, ktorú stvárnila Monika Horváthová. Z energického mladého dievčaťa s veľkými túžbami sa stáva zatrpknutá žena, ktorá rezignovala na pravú lásku i na hľadanie zmyslu života. Herečke sa veľmi dobre podarilo naplniť tento oblúk a vykresliť tak vnútornú premenu najmladšej zo sestier. Z prvotného pobehovania a poskakovania prechádza do tlmenejších póz – spočiatku ešte s prvkami vzdoru (napr. keď sa jej Solenyj snaží vyznať lásku), na záver už s emocionálnym chladom a rezignáciou. Najmenšou premenou prešla najstaršia sestra Oľga v podaní Barbory Palčíkovej. Od začiatku až do konca je unavenou a vyhorenou učiteľkou, ani na okamih si nedovolí snívať – na rozdiel od mladších sestier. Väčší prejav emócie prichádza len v treťom dejstve, keď sa bez zábran vrhá do náruče Kulygina (ktorý ju však chladne odstrkuje).
Z mužských interpretov bol najzaujímavejší herec Tomáš Stopa v postave Andreja, ktorý vyniká najmä v civilných polohách. Jeho nesmelý a zaľúbený Andrej (čo dokazoval najmä jemne zhrbeným postojom a tikom s neustálym uhládzaním vlasov) sa pod rukou svojej ženy mení na alkoholickú a gamblérsku trosku. Rovnako ako jeho sestry i on postupne stráca všetky ilúzie a sny. Civilnosť a striedmosť veľmi dobre uplatnil herec aj v poslednom monológu, ktorý akoby venoval svojmu dieťaťu – namiesto neho však z kočíka napokon vyberá fľašu s alkoholom. Prekvapivú interpretáciu priniesli tvorcovia spolu s hercom Marekom Kolenom pri postave Mášinho muža Kulygina. Ten už nebol nesmelý a všedný, ale práve naopak skôr prehnane sebavedomý, miestami až arogantný. Okázalo fajčil cigaru a poúčal všetkých naokolo. Koleno navyše veľmi dobre pracoval s dvojzmyslami a skrytými významami jednotlivých replík, najmä vo vzťahu k Máši. Jeho postava sa tak stáva opozitom voči všetkým ostatným, od začiatku do konca si drží svoj racionálny (alebo skôr zdravo obyčajný) postoj bez výraznejšej známky skutočnej emócie – to sa prejaví aj vtedy, keď hysterickej Máši jednoducho vlepí facku. Napriek absencii výraznejšej gradácie však jeho postava netrpí plochosťou.
Zaujímavé polohy napokon ponúkli i zvyšní herci – už spomínaný Martin Varínsky ako naoko citlivý Veršinin, ale i Simon Kopunec v postave naivného baróna Tuzenbacha (škoda len, že herec miestami skĺzal do istého afektu) či Adam Jančina, ktorý postave kapitána Soleného dodal viacero vrstiev – pod cynickým a tvrdým povrchom skrýval citlivosť a nesmelosť. Viditeľne najhorší výkon podala Monika Šagátová v úlohe Andrejovej ženy Natálie. Herečka bola nedôsledná v intonáciách, nešla po logike či myšlienke textu, navyše nedokázala pracovať s telom, ani mimikou – v priestore sa skôr strácala, než by zmysluplne zapadala do mizanscén. V postave Natálie jej tak, bohužiaľ, nemožno uveriť ani jeden z výstupov. Naopak jej alternantka Danka Svetlíková veľmi vhodne vykreslila v Natálii falošnú gráciu, v ktorej sa v skutočnosti skrýva obyčajné malomeštiactvo, ktoré rozkladá všetko navôkol.
Už spomínaná vnútorná premena postáv sa odzrkadlila aj v zmenách priestoru. Scénografia (Gabriela Timoranská), ktorú spočiatku tvorilo množstvo nábytku, sa postupne redukovala, až na javisku nezostalo takmer nič. Ubúdanie kulís i rekvizít tak akoby metaforicky znázorňovalo postupné strácanie snov a ilúzií, vyprchávanie túžob, vytriezvenie z predstáv o lepšom živote. Jediné, čo rezignovaným sestrám napokon zostáva, sú tri kufre, na ktoré si v poslednom obraze sklesnuto posadajú. Variabilnejším prvkom scény (oproti ostatným kulisám) je gauč, ktorý sa neskôr, v treťom dejstve, mení na posteľ. Paradoxne práve toto dejstvo je mizanscénicky najzaujímavejšie. Posteľ, ako jediný prvok, sa stáva centrom všetkých dialógov a emocionálnych výbuchov – priznaní, vyznaní i výčitiek. Romantické zbližovanie Máše a Veršinina tak prebieha v bezprostrednej blízkosti chrápajúceho Kulygina. Takýchto kontrapunktov by si však inscenácia pýtala oveľa viac.
Celkovo však scénografia, ktorú predstavuje najmä nábytok (spomínaný gauč/posteľ, stôl, stoličky, klavír), pôsobí nielen časovo nepríznačne (rekvizity a kulisy nie sú nutne dobové, ani súčasné), ale navyše aj nevýrazne a nezaujímavo. To je trošku na škodu a zároveň to prináša dojem „len“ školskej inscenácie. V podobnom zmysle sú ladené i kostýmy, ktoré vykazujú skôr akýsi mix rôznych období a štýlov, navyše bez výraznejšej nápaditosti. V kontraste tu tak občas stoja kostýmy ženských postáv, ktoré majú modernejší a civilnejší nádych (napríklad Mášina dlhá čierna sukňa s vysokým rozparkom, či Irinine nápadné blúzy) s dobovými a teatrálnejšími uniformami Veršinina, Tuzenbacha a Soleného. Zrejme najlepšiu prácu odviedli autorky kostýmov Andrea Madleňáková a Veronika Vartíková pri postave Iriny. Jej oblečenie i vzhľad sa kontinuálne menia spolu s vnútornou osobnostnou premenou. Spočiatku nevinná, energická a hravá Irina má oblečenú ľahkú bielu sukňu s rovnako bielou polopriesvitnou blúzou. Neskôr si rozpustené vlasy uviaže do strohého vrkoča a rovnako strohé a upäté je potom jej oblečenie (dlhé sukne, neforemné a nie veľmi pekné blúzy).
Vyzerá to teda tak, že podobne ako tri sestry, aj tvorcovia ich inscenácie zostali len na pol ceste. Ani v niektorých prípadoch emočne naplnené herectvo, dôsledné budovanie postáv či niekoľko zaujímavých a miestami vtipných mizanscén nedokázalo zachrániť klasickú stereotypnú interpretáciu Čechova spolu s nejasnou výpoveďou. Študenti sa s výzvou teda popasovali, ale nie celkom ju ustáli a nepomohlo im, bohužiaľ, ani pedagogické vedenie. Treba si však uvedomiť, že išlo o prvú „veľkú“ réžiu Jakuba Mudráka, rovnako tak o prvý väčší priestor pre študentov herectva. Isté kvality a tendencie boli načrtnuté a bude zaujímavé sledovať, ako sa ďalej vyvinú. Po Troch sestrách však zatiaľ zostal len závan túžby, ktorú sa nepodarilo naplniť.

Od Uverejnené: 26. apríla 2016Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Katarína K. Cvečková

Katarína K. Cvečková je absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top