Staré divadlo Karola Spišáka, Nitra

Režisér Šimon Spišák je už stabilnou súčasťou slovenskej, najmä bábkarskej divadelnej scény. Už od začiatku jeho tvorby je jasné, že je to režisér, ktorý sa s inscenovanými predlohami veľmi nemazná. Povesti režiséra, ktorý v spolupráci s dramaturgmi a dramaturgičkami nájde v tradičnej rozprávke spoločenské, etické či politické otázky a na nich postaví svoju interpretáciu, neostal nič dlžný ani v inscenácii Kocúr v čižmách, ktorú naštudoval vo svojom domovskom nitrianskom Novom divadle.

Chvíľu sa zdalo, že situácia v umeleckom súbore nitrianskeho Starého divadla Karola Spišáka je už ustálená. V sezóne 2019/2020 však znova nastali zmeny v hereckom súbore a nanovo je obsadený aj post dramaturgičky. Po hosťovskej spolupráci do interného pomeru nastúpila Nikoleta Tužinská.V úvode sezóny rozšírilo divadlo repertoárovú ponuku pre deti predškolského a mladšieho školského veku. Už pri pohľade na základné informácie môžeme konštatovať, že šli „na istotu“. Súboru dobre známy režisér a tradičná rozprávka, navyše v rokmi overenej dramatizácii.

Batolárium. Termín batolárium je slovenským variantom anglického pomenovania Theatre for Very Young. Slovo je vytvorené z dvoch východiskových tém – batoľa (percipient) a laboratórium (spôsob tvorby a hrania). Termín označuje detskú hru pre deti od jedného (niektoré divadlá uvádzajú 10 mesiacov) do štyroch rokov s divadelnými postupmi a prvkami, realizovanú v priestoroch profesionálneho divadla. Detský divák sa v hre stáva spolutvorcom akcií, herec je sprievodca hrou. Dôraz sa kladie na pokojnú atmosféru, nežný herecký prejav, flexibilitu, vizuálnu, zvukovú a haptickú (hmatovú, dotykovú) stránku inscenácie. Potláča sa dej, slová. Do popredia sa dostávajú samostatne stojace obrazy, ktoré rozvíjajú detskú tvorivosť, fantáziu, socializáciu, prežívanie. Často sa pracuje s materiálom a predmetmi, ktoré dieťa pozná.

Herec a režisér Jiří Jelínek je svojským zjavom na českej bábkarskej scéne. Tvorí už dve desaťročia, najprv v oblasti ochotníckeho a neskôr aj profesionálneho divadla. Naštudoval oceňované inscenácie s viacerými súbormi. Jeho poetiku a čitateľný režijný a autorský rukopis charakterizuje ohňostroj svojráznych nápadov, humor, nadhľad a prístup k deťom ako k partnerom schopným vnímať aj nekonvenčnú nadstavbu nad príbehom.

Na repertoári sa už momentálne nenachádza nič, čo by pripomínalo predchádzajúce umelecké vedenie. Zo starších ostali len dve inscenácie Kamila Žišku z obdobia, keď bol v rokoch 2011 a 2012 umeleckým šéfom súboru. Nové vedenie sa rozhodlo obnoviť aj jeho inscenáciu Danka a Janka, ktorá sa však od tej pôvodnej líši viac ako len dátumom vzniku. Inscenácia mala pôvodne premiéru v októbri 2011. Dramatizáciu rozprávky Márie Ďuríčkovej pripravila spolu s režisérom aj vtedajšia dramaturgička divadla Veronika Gabčíková.

Legendu o svätom Svoradovi a Benediktovi, ktorú napísal biskup, básnik a prozaik Maurus, sme všetci povinne čítali v čítankách a deti v Nitre a okolí poznajú tieto náboženské osobnosti z viacerých mestských podujatí. Svorad a Benedikt sa zásluhou uhorského kráľa Ladislava I. stali patrónmi Nitrianskeho biskupstva a svätý Svorad sa stal patrónom mesta Nitry. Obaja patria k najstarším svätcom Slovenska. Inscenácia o týchto osobnostiach bola veľmi potrebná.

Hru Sám a Esmeralda napísala u nás dosiaľ neznáma švédska spisovateľka Martina Montelius. Zobrazuje chlapca Sáma, jeho otca a babičku. Ich reálny svet sa prelína s fantazijným a otec so synom hľadajú cestu k vzájomnému pochopeniu. Ide teda o dôležitú a nie často zobrazovanú tému otcovstva.

O tom, čo je ešte bábkové divadlo, sa vedú dišputy na medzinárodných kongresoch. O tom, či bábka má svoje miesto na javiskách bábkových divadiel a vysokých umeleckých škôl, bolo tiež veľa napísané a povedané. Práve preto už neočakávame klasickú bábku v repertoári profesionálnych bábkových divadiel... Tento spor sa viedol aj pri rozdeľovaní nitrianskeho bábkového divadla na „staré“ a „nové“. Hovorilo sa o návrate bábky na javisko, o „vykázaní“ činohry z divadla, a tak si po videní Krásky a zvieraťa kladiem otázku: „Čo sa stalo? Kde je chyba?“

Vianoce sú tým najlepším časom pre kasu bábkového divadla. Každé bábkové divadlo ponúka v tomto období klasickú zimnú rozprávku (napr. Snehová kráľovná – Bratislavské bábkové divadlo) alebo nový, ešte neobohraný titul. Okrem počtu predstavení alebo počtu návštevníkov je dôležitá emócia. Pocit, ktorý si divák odnesie z návštevy divadla. Všetko je krásne vyzdobené, žiari vianočný stromček vo foyeri divadla, znejú koledy. To všetko sa mohlo spojiť v novej inscenácii Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. To všetko ponúkal titul, ktorý v sebe zahŕňa slová „Vianoce“ a „zázrak“.

V čase, keď George Orwell napísal a vydal svoje azda najznámejšie dielo Zvieracia farma, stál svet na prahu novej éry. Vojnou zdevastovaná Európa sa práve mala vydať na dvojitú cestu: nového budovania demokracie a nastoľovania totalitných režimov – novej polarizácie západného sveta, ktorá nadlho určila fungovanie štátov a ľudské osudy a ktorej dôsledky cítime dodnes. Zvieracia farma pritom iba šikovne využíva formu ezopovskej bájky na alegorizáciu vývoja spoločnosti v stalinskom Rusku a varovne poukazuje na nebezpečenstvo takéhoto vývoja. Orwellova metafora však presahuje kritiku konkrétneho režimu – Orwell z vlastnej skúsenosti poznal imperialistickú nadradenosť a napätie medzi spoločenskými triedami vo Veľkej Británii, pozorne sledoval vývoj v iných krajinách Európy a bol si dobre vedomý nástrah budovania „nových“ spoločností.