Kliatbu sa nepodarilo zlomiť

Tomáš Procházka: Kráska a zviera. Rozprávková ilúzia o láske
Dramaturgia: Petra Babulícová a Tomáš Procházka
Réžia: Andrea Bučková, Tomáš Procházka
Scéna a bábky: Dáša Krištofovičová
Kostýmy: Silvia Korenči Zubajová
Texty piesní: Andrea Bučková a Tomáš Procházka
Hudba: Andrea Bučková
Účinkujú:
Jana Labajová, Ivan Gontko, Michal Kalafut, Lukáš Púchovský, Henrieta Kolláriková, Radovan Hudec
Premiéra: 16. februára 2018 vo veľkej sále Starého divadla Karola Spišáka v Nitre
O tom, čo je ešte bábkové divadlo, sa vedú dišputy na medzinárodných kongresoch. O tom, či bábka má svoje miesto na javiskách bábkových divadiel a vysokých umeleckých škôl, bolo tiež veľa napísané a povedané. Práve preto už neočakávame klasickú bábku v repertoári profesionálnych bábkových divadiel… Tento spor sa viedol aj pri rozdeľovaní nitrianskeho bábkového divadla na „staré“ a „nové“. Hovorilo sa o návrate bábky na javisko, o „vykázaní“ činohry z divadla, a tak si po videní Krásky a zvieraťa kladiem otázku: „Čo sa stalo? Kde je chyba?“ Na javisku sa síce objaví jedna bábka, no tá bábkovú inscenáciu nerobí.
Text napísal režisér Tomáš Procházka. Nie ten český bábkar, ale slovenský experimentátorský činoherný režisér tvoriaci pre dospelého diváka. Pre jeho dielo je príznačná výtvarná i herecká expresivita, útočnosť, vášnivosť. Jeho divákom je človek inklinujúci k alternatívnemu divadlu. Nerozumiem preto spojeniu Tomáš Procházka – Kráska a zviera – dieťa.
Hra je inšpirovaná animovanou rozprávkou z dielne Walta Disneyho. Hoc máme slovenskú podobu tejto rozprávky od Dobšinského, autorovou inšpiráciou sa nestala. Všetky obrazy pôsobia „okopírovane“. Akoby Procházka len zakreslil hlavnú os príbehu. Dozvedáme sa o dievčine, ktorá žije so svojím otcom. Je krásna, rada číta ľúbostné romány a zaujíma sa o ňu grobian Gaston. Všetko okolo si môžeme domyslieť alebo pospomínať, ako to bolo v kreslenej podobe. Otec odchádza na ďalekú cestu, Belle si vypýta trojružu, o ktorej čítala. Otec zablúdi v lese, nájde hrad a ružu. Keď ju chce odtrhnúť, vrhne sa naňho zviera, kráľ, na ktorého je uvrhnutá kliatba, a chce ho za to potrestať. Spoločníčkou sa mu musí stať jeho dcéra. Belle je odvážna, okamžite na hrad prichádza, jej novými priateľmi sa stávajú Svietnik a Ciferník. Postupne sa so zvieraťom zbližuje. Jej otec zatiaľ spolu s Gastonom vymýšľajú plán, ako ju vyslobodiť. Ona to uvidí cez čarovné zrkadlo, ktoré jej zviera darovalo, aby mohla vidieť, ako sa doma majú. Belle sa ponáhľa tento plán prekaziť. Gaston je však rozhodnutý zviera zabiť, vtrhne do zámku a v súboji obaja padnú na zem. Belle plače nad zraneným zvieraťom a vďaka jej láske sa kliatba zruší. Netvor sa mení opäť na človeka a kráľovstvo je zachránené.
Inscenácia sa začína tieňohrou, vďaka ktorej sa dozvedáme predpríbeh – ako sa z kráľa stalo zviera. Potom sa postupne odohráva činoherne, muzikálovo obraz po obraze. Piesne Andrey Bučkovej a Tomáša Procházku dokončujú situácie, predstavujú vnútorné prežívanie postáv.
Pod výtvarnú zložku (scéna, bábky) je podpísaná bábkarská scénografka a režisérka Dáša Krištofovičová – prvá členka externého tvorivého tímu, ktorá už robila pre bábkové divadlá. Práve preto musela byť scénografka z výsledku zhrozená. Režiséri (Bučková, Procházka) nevyužili nič z toho, čo Krištofovičová priniesla. Všetko sú to naaranžované scény, ktoré možno dobre vyzerajú na fotografii, no sú príliš statické pre detského diváka. Oceľová klietka, ktorá predstavuje kráskinu izbu, je vizuálne veľmi pôsobivá, no nevyužitá. Nehovoriac o veľkom bielom prestretom stole, ktorý sa znesie zhora na javisko počas scény prvej spoločnej večere krásky so zvieraťom. Je honosne prestretý. Pôsobí to magicky, monumentálne, keď klesá. Belle si sadne za stôl, zviera ju vyzve do tanca a stôl sa opäť dvíha preč, odletí. Už na škole (Katedra bábkarskej tvorby VŠMU) nás učili, že každú vec treba využiť minimálne trikrát, z jednej veci vytvoriť sto a jeden variant. V inscenácii Kráska a zviera tvorí scénografia len efektné minútové čísla, doplnok. Nepracuje sa s ňou. Krištofovičová je podpísaná aj pod bábky – vidíme však len jednu bábku. Je ňou akýsi pomocník Bellinho otca Pierre – panák na kolieskach. Nikde v príbehu nie je vysvetlené, kto to je a na čo tam vlastne je. Otec (Ivan Gontko) ho len ťahá za sebou. Je na príťaž. Ukážka toho, keď je v inscenácii bábka len preto, aby sme ju mohli označiť za bábkovú.
Kostýmy vytvorila Silvia Korenči Zubajová. Sú rozprávkové. Belle má v úvode staré šaty, no na hrade ju Svietnik a Ciferník oblečú do nádherných princeznovských šiat. Premena dedinského dievčaťa na krásku je dokonalá. Zviera má ťažký kabát, masku na tvári, rohy na hlave. Pôsobí vďaka kostýmu mohutne, ťažkopádne, a možno aj odpudivo. Na diváka však pôsobí zmätočne – deti sa buď smejú, alebo boja.
Hudba Andrey Bučkovej je podmanivá a veľmi sa snažila pomôcť celej inscenácii. Nestalo sa tak. Je akoby z inej inscenácie.
Aj herci sa snažili zachrániť tvar a dodať mu celistvosť. Opäť potešila Henrieta Kolláriková, ktorá sa od nástupu do hereckého súboru divadla snaží každej postave dodať humor, nadhľad, vývin. Do mužskej postavy Ciferníka pridala popletenosť, pády, vtipnosť klauna. Dobrým protikladom bol Svietnik, ktorého stvárnil Michal Kalafut. On bol ten uhladený, rovný, stojaci pevne na zemi. Obaja spoločne pomáhali v zbližovaní krásky so zvieraťom. Jemne ich „postrkovali“, aby k sebe našli cestu. Vtipne hodnotili to, čo sa medzi dvoma zaľúbencami dialo. Mali byť vtipným náprotivkom mileneckej dvojice. Sluhovia v commedii dell´arte, doplnok k zaľúbencom. Nepodarilo sa to však, lebo kráska a zviera nedostali priestor na svoj vývin postáv. Kráska v podaní Jany Labajovej bola plochá, vlažná, nezapôsobila na diváka, nezanechala žiaden dojem. Nedôsledná je v oslovovaní otca: raz mu vyká, potom tyká. Zviera zase malo len dve polohy, farby – čiernu a bielu. Bolo zúrivé alebo ľútostivé. Preto sa záverečná katarzia nedostavila. Od začiatku do konca neboli budované situácie, herci nemali, nevedeli, čo hrať. Gastona stvárnil Lukáš Púchovský, ktorý hral siláka bez rozumu. Vandala, ktorý je miestami až veľmi sexistický. Otec Ivana Gontka bol citlivý, starostlivý. Chcel svojej dcére to najlepšie. Aj Gontko sa snažil pomôcť celkovej atmosfére inscenácie.
Režisérska dvojica Andrea Bučková a Tomáš Procházka sa stratila niekde v animovanej rozprávke, ktorú chcela preniesť na javisko bábkového divadla. Očakávali, že známa rozprávka na deti zapôsobí. Nepodarilo sa im však vyvolať akúkoľvek emóciu. Na javisku sa akoby nič nedialo. Nie je vystavaná nijaká situácia. (Jediným vyrušením z letargie bol súboj zvieraťa s Gastonom.) Neviem, aký bol cieľ tejto inscenácie, akú myšlienku chceli tvorcovia detskému publiku odovzdať. Slová sa totiž strácali v zmätku na javisku. Režiséri ukladali na javisko nesúrodé prvky – niečo pre deti, niečo pre dospelého diváka, niečo metaforické, k tomu zas prvoplánové, bábkové s muzikálovým. Divák sa stratil hneď v úvode a už sa nechytil. Nenaladil sa na tvorcov, nevedel na koho. Či na experimentátora Procházku, hudobnú energiu Bučkovej alebo bábkarku Krištofovičovú. Inscenácia ostala zakliata, ako celá sezóna Starého divadla v Nitre. Dúfam, že ho už čoskoro niekto vyslobodí.

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.