Vianočný prízrak

Jostein Gaarder, Jozef Krasula, Ladislav Tischler: Vianočný zázrak (Julemysteriet)
Preklad: Milan Žitný
Dramaturgia: Ladislav Tischler
Réžia: Jozef Krasula
Scénografia: Peter Janků
Výber hudby: Jozef Krasula
Účinkujú:
Martina Slobodová, Jana Labajová, Miroslav Bakura, Ivan Gontko, Rudo Kratochvíl, Danica Hudáková, Michal Kalafut, Lukáš Púchovský, Roman Valkovič, Rúth Dolanová
Premiéra: 1. decembra 2017 vo veľkej sále Starého divadla Karola Spišáka v Nitre
Vianoce sú tým najlepším časom pre kasu bábkového divadla. Hrá sa veľa, firmy si objednávajú mikulášske akcie, školy minú posledné financie na kultúrne podujatia. Po predstaveniach ešte príde Mikuláš s anjelom a čertom a celá sviatočná atmosféra je kompletná. Divák sa na toto obdobie teší a produkční divadiel tiež. Herec je síce unavený, ale detská radosť ho, hádam, nanovo naštartuje. Každé bábkové divadlo ponúka v tomto období klasickú zimnú rozprávku (napr. Snehová kráľovná – Bratislavské bábkové divadlo) alebo nový, ešte neobohraný titul. Okrem počtu predstavení alebo počtu návštevníkov je dôležitá emócia. Pocit, ktorý si divák odnesie z návštevy divadla. Všetko je krásne vyzdobené, žiari vianočný stromček vo foyeri divadla, znejú koledy. To všetko sa mohlo spojiť v novej inscenácii Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. To všetko ponúkal titul, ktorý v sebe zahŕňa slová „Vianoce“ a „zázrak“.
Text inscenácie Vianočný zázrak je adaptáciou (Jozef Krasula, Ladislav Tischler) diela Julemysteriet (1992) od Josteina Gaardera. Nórsky spisovateľ Gaarder je známy svojou knihou Sofiin svet (1991). Tá sa v roku 1995 stala najpredávanejším titulom na svete. Je to román o dejinách filozofie. Filozofia zaujíma v jeho knihách primárne miesto a takto je to aj vo Vianočnom mystériu (názov knihy v slovenskom preklade vydavateľstva Artforum, 2017). Cez príbeh hlavného hrdinu, chlapca Joachima, a otváranie okienok čarovného adventného kalendára autor detského čitateľa vzdeláva. Prepája filozofiu, teológiu a dejepis. Čitateľ vďaka ceste dievčatka Elisabet k jasličkám Ježiška stretáva postavy zo Starého, Nového zákona a histórie. Podobne ako v jeho iných knihách, aj tu sledujeme paralelne príbehy dvoch detí – Joachima, ktorý nájde v kníhkupectve adventný kalendár, a Elisabety, ktorej príbeh je napísaný na lístočkoch v okienkach kalendára. Paralelne prežívajú obdobie Vianoc – on spolu s rodičmi, ona s anjelom, ktorý ju vedie do Betlehemu.
Kniha bola preložená do mnohých jazykov a slovenská verzia je doplnená nádhernými ilustráciami Vlada Kráľa. Vďaka ilustráciám bola kniha ocenená ako Najkrajšia kniha roka 2012. (Možno aj preto je už dlho beznádejne vypredaná.) Kniha je určená detskému čitateľovi od 5 rokov, ale aj jeho rodičom či starým rodičom. Každý si v nej nájde to, čo má rád. Ján Litvák v SME o knihe napísal: „Vo svojom Vianočnom mystériu autor dokladá hĺbkovú znalosť historických súradníc a majstrovský potenciál doviesť mladého čitateľa mimovoľne k poznaniu toho podstatného, a staršieho zase vyviesť z bludiska toho nepodstatného.“
Inscenácia sa začína príchodom Joachima (Miroslav Bakura) a jeho otca (Michal Kalafut) na scénu. Po celom meste zháňajú adventný kalendár. Všade je už vypredaný. Zastanú pred výkladom starého kníhkupectva, kde Joachim zbadá nádherný, ručne maľovaný kalendár. Starý knihovník (Ivan Gontko) o ňom ani nevie. Asi ho tam dal kvetinár Johanes (Rudo Kratochvíl). Vždy tam niečo nechá. Knihovník Joachimovi kalendár venuje. Joachim je ním nadšený, nikdy taký nevidel. Otec jeho nadšenie sprvu nezdieľa. Inscenácia sa rozbieha otváraním okienok. Od prvého k dvadsiatemu štvrtému. Kým Joachim otvára okienka a v každom nájde tajomný lístoček, rodičia (matka – Danica Hudáková) sa pripravujú na Vianoce – pečú koláče, pijú teplý čaj, zdobia stromček, pripravujú štedrovečerný stôl a postupne sa nadchýnajú čarovným kalendárom. Na lístočkoch sa Joachim zoznamuje s príbehom nórskeho dievčatka Elisabet (Martina Slobodová). Tá ušla mame v nákupnom centre, lebo zbadala malé jahniatko. Chcela ho pohladkať. Zavedie ju do tmavého lesa. Tam stretne anjela Efiriela (Jana Labajová). Spoločne putujú časom i priestorom do roku nula, aby boli v Betleheme pri narodení Ježiška. Stretávajú postavy z biblického príbehu – pastiera (Rudo Kratochvíl), troch kráľov (Michal Kalafut, Lukáš Puchovský, Roman Valkovič), ale aj Adama a Evu (stvárnení bábkami), svätého Mikuláša (Ivan Gontko), Potkaniara (Roman Valkovič) a i. Na adventnom kalendári sa Joachimovi zázračne zjavujú tieto postavy. Posledné okienko je obrazom svätej rodiny. Tú predstavuje maketa betlehemu, ale aj Joachimova rodina za sviatočným stolom.
Všetky akcie na javisku komentuje principál (Ivan Gontko). Ten posúva dej a vysvetľuje divákom, čo sa stalo alebo stane.
Pod výtvarnú zložku je podpísaný výtvarník Peter Janků. Scénu rozdelil do troch častí. Prvá, časť proscénia, predstavuje byt Joachima a jeho rodičov. Na ľavej strane je stôl so stoličkami, kde rodičia prežívajú advent. Postupne prinášajú koláčiky, stromček, taniere. Napravo je Joachimova posteľ, kde s napätím očakáva nový deň, aby si mohol otvoriť nové okienko kalendára. Druhou časťou je zmenšené „kukátkové“ divadlo barokového typu (vyzerá rovnako ako adventný kalendár) v strede javiska. Tvorí ho maľovaný portál, kde na bokoch sú magnetické tabule – anjelské hodiny. Efiriel berie z jednej strany čísla a na druhú stranu ich zoradí v presný rok, do ktorého sa s Elisabetou presúvajú (1901, 1745, 1698, 1537, 1402, 1304, 1272, 569, 322, 71, 0). Horizont tvoria maľované obrazy miest, kde sa presúvajú. Ďalej je tam červená zamatová opona a točňa. Tretiu časť tvorí vrchná časť „kukátkového“ divadla. Dostávajú sa naň bočnými rebríkmi. Postavy tam vyliezajú, keď cestujú v čase a priestore späť do minulosti. Akoby to celé sledovali z výšky, z neba.
Výtvarník nevyužil danosti bábkohercov a výrazivo bábkového divadla. Na scéne je zbytočne veľa rekvizít, ktoré pôsobia prvoplánovo alebo duplicitne. Napríklad vešiak, ktorý slúži len na to, aby si naňho Joachimova mama zavesila sveter. Pritom ozajstní bábkari by z neho urobili aj vianočný stromček či iné veci. Inscenácia by tak získala hravosť, potenciál rozvíjania fantázie, ktorý bábkové divadlo v sebe má. Bábky sú v inscenácii tri: Jahniatko, Adam a Eva. Pôsobia len ilustračne. Pri animácii vyzerajú mŕtvo, zjavne absentoval technológ.
Kostýmy rodiny sú súčasné, Elisabet má ružové šatočky na podporenie jej naivity, zvyšné postavy (anjel, traja králi, pastier) sú kostýmované tradične.
Hudobná zložka mohla inscenátorom pomôcť k vytvoreniu vianočnej atmosféry. Podporiť vianočný zázrak. Výber hudby urobil Jozef Krasula a ide len o krátke hudobné vložky – podfarbujú začiatky situácie – a potom hudobný motív zázraku, keď anjel niečo urobí, vyčarí. Na konci zaspieva Elisabet Tichú noc.
Herectvo je v inscenácii rozpačité, unavené. Nakopnúť kolegov sa snaží len Martina Slobodová (postava dievčatka Elisabet), ktorá potom vyznieva kŕčovito a ukričane. Herci sa presúvajú z jedného miesta na druhé, no stráca sa ich motivácia. Akoby nevedeli, čo hrať. O akýsi vývoj postavy sa snaží Miroslav Bakura (postava chlapca Joachima), keď sa otvorením nového okienka v adventom kalendári stupňuje jeho zvedavosť. V inscenácii je jedna interakcia s divákom, ktorá je zbytočná.
Režisér Jozef Krasula si vybral veľmi náročný titul. Dielo, ktoré sa veľmi dobre číta, no zjavne veľmi ťažko inscenuje. Všetky filozofické odkazy, myšlienky sa strácajú v kvantite presunov a následných objavovaní miest, ktoré musia cestovatelia ešte navštíviť. Každej historickej udalosti sa snaží venovať rovnaký časový priestor, a tak inscenácia stráca tempo. Pôsobí monotónne, neprichádza žiadne prekvapenie, zlom, napätie či dokonca katarzia. Ubližuje jej aj spomínaná duplicita. Veci, ktoré sú povedané, nám ešte raz ukážu (napr. vidíme kráľa v modrej čiapke, ale ešte to počujeme aj v replike). Akoby inscenátori nepočítali s vnímavým divákom. Filozofické dielo sa bije s prvoplánovosťou a rozpačitosťou. Diváka herci strácajú a už ho nevedia vtiahnuť do deja. Dôkazom toho je, že keď v závere Elisabet spieva Tichú noc, nik z publika sa k nej nepridá. Záver predstavenia tak nepôsobí ako vyvrcholenie prežitého príbehu či pochopenie filozofie Vianoc. Škoda.

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.