(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Bájka nad zlato

Divadlo
InscenáciaJean de La Fontaine, Ivan Andrejevič Krylov, Ezop: 3bájky
Premiéra20. marca 2012
Divadelná sezóna

Koncept a dramaturgia: Kamil Žiška a Peter Kuba
O lastovičke a drobných vtákoch (Jean de La Fontaine)
Výtvarné riešenie: Michaela Mokrá
Réžia: Kristína Chlepková
Účinkujú:
Strašiak: Martin Kollár
Vrabec: Matej Marušin
Vrabec: Paľo Šimun
Lastovička: Adela Mojžišová
Bájky hlavou dolu (Ivan Andrejevič Krylov)
Výtvarné riešenie: Gabika Paschová
Pohybová spolupráca: Elena Kolek-Spaskov
Hudba: Matúš Uhliarik
Réžia: Jana Mikitková
Účinkujú:
Konferencier: Martin Kollár
Silák: Matej Marušin
Opica: Paľo Šimun
Baletka: Adela Mojžišová
Orol a hovnivál (Ezop)
Výtvarné riešenie: Zuzana Pristašová
Hudba : Miloš Mokrý
Réžia: Naďa Uherová
Účinkujú:
Orol: Martin Kollár
Zajac, Boh: Matej Marušin
Hovnivál: Paľo Šimun
Premiéra 20. marca 2012 v Divadel Ludus Bratislava
Divadlo Ludus dáva značný priestor študentom VŠMU a mladým divadelníkom, aby na jeho scéne mohli realizovať svoje nápady. Tento krát tu uviedli jednu inscenáciu dokonca troch mladých režisérok, Jany Mikitkovej, Nade Uherovej a Kristíny Chlepkovej. Celý koncept, v ktorom sa detskému publiku predvedú tri bájky, je dielom Kamila Žišku a Petra Kubu. Každá režisérka uviedla divadelné spracovanie jednej bájky. Príbehy sú prepojené jednotnou výtvarnou koncepciou, keď sa odzadu nasvietení herci prezliekajú za bielym závesom. Táto tieňohra je nielen pôsobivým vizuálnym a zjednocujúcim prvkom, ale aj otvoreným priznaním divadelnej konštrukcie.
Prvá v poradí sa uvádza bájka O lastovičke a drobných vtákoch v réžii Kristíny Chlepkovej. Zo všetkých je najviac interaktívna, herci nielen vchádzajú do hľadiska a komunikujú s deťmi, ale pri výstupoch naháňačiek preskakujú celé rady sedadiel a aj samotné deti. Už pri príchode divákov do hľadiska na jednom zo sedadiel sedí Strašiak (Martin Kollár). Okrem roztrhaných nohavíc a starého kabáta sú významotvorným prvkom jeho kostýmu hrable, ktoré má pretiahnuté cez oba rukávy. Kollár v tejto bájke hrá Strašiaka, no je aj akýmsi rozprávačom, komentátorom deja. Hoci sú tieto jeho polohy diametrálne odlišné, dokáže ich obsiahnuť v plnej miere, neskĺzava do povrchnosti a neprenáša prvky svojho prejavu z jednej do druhej. Ako Strašiak je nesmelý, má mierne infantilný a preafektovaný prejav, je hravý a zapája detských divákov do deja, napríklad pri výstupe hľadania čarovného zrnka. Ako rozprávač úplne mení tón hlasu a prejav, je nositeľom morálneho odkazu bájky. Pôsobí vyrovnane a múdro. Celkovo je Kollárov hlasový prejav nesmierne tvárny a technicky vycibrený, čím vyvažuje svoje obmedzené pohybové možnosti – hrable v rukávoch sú síce výtvarne pôsobivé, no pre herca sú putami.
Dvaja Vrabci (Matej Marušin, Paľo Šimun) sú takmer nemými postavami. Keďže dejom sprevádza rozprávač – Strašiak, Vrabci len pohybovo ilustrujú jeho rozprávanie. Tým sa vytvára dojem takmer televíznej rozprávky. Herci v úlohách Vrabcov len vydávajú rôzne komické zvuky ako piskľavé chrápanie či iné, ilustrujúce ich emotívne vzruchy. Ako protiklad ku Strašiakovi, Vrabci svoju „nemotu“ vyvažujú briskným, až artistickým pohybom. Sú splašení, hádaví a tvrdohlaví – to sú povahové kvality, z ktorých sa po pohybovej stránke dá ťažiť veľký, až groteskný potenciál. Ich kostýmy pozostávajú z oblekov, na ktorých sú našité malé farebné kusy látky, pripomínajúce vrabčie perie. Možno ide o trochu stereotypný kostým, no v kontexte rozprávky či bájky je úplne legitímny a pre detské publikum dokonale pochopiteľný.
Podobnému, v najlepšom slova zmysle stereotypnému kostýmu sa nevyhla ani postava Lastovičky (Adela Mojžišová). Jej tmavomodrý frak má zadné pásy naškrobené tak, že mierne odstávajú a pripomínajú lastovičí chvost. Dojem dotvára cylinder a cestovný kufrík (veď kto už je väčší cestovateľ, než lastovička!). Mojžišová tu vytvára dojem múdrej a pokojnej, no predovšetkým dobrosrdečnej postavy. Ako jediná žena na javisku dokáže naozaj vytvoriť dojem bytosti milujúcej, chápajúcej a starostlivej, takmer až archetyp matky.
Prvá z uvedených bájok teda veľmi dobre pracuje s archetypálnymi charaktermi a situáciami, ktoré jednoducho, no predsa dôsledne tlmočí detskému divákovi. Charakterovo diametrálne odlišné postavy a ich podanie vskutku nechali vyznieť morálne posolstvo príbehu, interaktívne vstupy do hľadiska či groteskné výstupy hádok a zápasov zase upútali pozornosť detí a pobavili. Herci si pritom vystačili s jediným scénografickým prvkom – veľkým čiernym nafukovacím kolesom, ktoré primárne slúžilo ako náznak hniezda vrabcov, no poslúžilo aj ako prvok v zápasoch.
Orol a hovnivál režisérky Nade Uherovej pôsobil po tomto oživení klasickej bájky značne modernejšie. Režisérka sa pokúsila príbeh o slabom, no vytrvalom hovniválovi preniesť aj do prostredia školskej výučby telocviku. Tu sa príbeh začína. Silnejší Marušin a Kollár veselo preskakujú bedňu, no drobný, útly, nesmelý a krátkozraký Šimun to nevie. Celý úvodný výstup je veľmi komický, čomu napomáhajú aj kostýmy ako zo spartakiády – červené trenírky, tielka či hrubé ponožky. Čisto pohybový výstup dopĺňa hudba, pripomínajúca až vojenskú – počujeme bubienok a dychové nástroje, rytmika ilustruje mieru napätia v danej chvíli.
Ostrý prechod nás prenesie do prostredia bájky, kde sú už z postáv športovcov zvieratá. Trochu mätúce je, že silný a drzý športovec Marušin je zrazu slabý Zajko, ktorého uniesol Orol (Martin Kollár). Dramaturgický pokus preniesť príbeh do súčasnosti je veľmi nápaditý a určite zmysluplný, no kvôli niekoľkým takýmto nedotiahnutým detailom sa daná spojitosť takmer vytratila a mnohé deti ju zrejme ani neodčítali a vnímali útržky príbehov oddelene.
Prenášanie príbehu do sveta bájky a zvierat je sprevádzané elektronickou hudbou, pohyblivým bodovým osvietením, parou. Herci sa prezliekajú zo športového oblečenia do zvláštnych, trochu „techno“ oblekov. Výtvarné riešenie Zuzany Pristašovej zrejme konvenuje súčasnému detskému divákovi, no oproti kostýmom z prvej bájky O lastovičke a drobných vtákoch (Michaela Mokrá) pôsobili zbytočne silene a aktualizačne. Orol (Martin Kollár) má červenú semišovú teplákovú súpravu a na hlave prilbu, ktorá vďaka predĺženej prednej časti pôsobí ako zobák. No na druhej strane tento výtvarný koncept núti herca stále predkláňať hlavu, aby spod zobáka neodhalil svoju tvár. Paľo Šimun ako Hovnivál má tiež teplákovú súpravu, no svoju postavu predstavuje skôr prostredníctvom animácie bábky. Táto plastová hračka, ktorá skôr pripomínala pavúka (či dokonca mimozemšťana) než chrobáka, animovaná Šimunom postupne praskala balóniky, ktoré predstavovali orlove vajíčka.
Do tohto príbehu ako deus ex machina prichádza boh (Marušin), konkrétne boh antický (v bielej tóge a s vavrínovým vencom). S humorným nadhľadom mu nad hlavou svieti svätožiara a celý čas je na vyvýšenej ploche. Kto je ale v tejto bájke ublížený, nie je také jednoznačné. Orol, väzniaci Zajačika, síce vystupuje ako zloduch, no Hovnivál ho zase pripravil o celé potomstvo praskaním jeho vajíčok. Súboj dobra a zla je tu teda trochu zahmlený a mätúci. Spracovanie príbehu bavilo skôr dospelé publikum, ktoré dokázalo odčítať ironický podtón spracovania bájky.
Trilógiu uzatvára bájka o ušatej opici (Bájky hlavou dolu), ktorá si nevie nájsť svoje miesto na svete. Réžia Jany Mikitkovej ťažila z cirkusového prostredia tejto bájky a zamerala sa tak na artistiku a pohybovo-vizuálnu stránku. Opičiak (Paľo Šimun) s veľkými plyšovými ušami sa uchádza o miesto v cirkuse. Každý z jeho členov sa ho snaží niečo naučiť – žonglér (Martin Kollár) ho učí jazykolamy, baletka (Adela Mojžišová) ladné pohyby, silák (Matej Marušin) krotenie zvierat. Nič mu veľmi nejde, no nakoniec nájde uplatnenie ako dirigent orchestra – jeho nedostatok (veľké uši) mu tu príde vhod, nakoľko v nich má hudobný sluch.
Najvýraznejším a najhodnotnejším prvkom tohto spracovania sú artistické výstupy hercov. Predovšetkým Martin Kollár sa predviedol ako výborný hltač ohňa, chodec na vysokých chodúľoch, žonglér, akrobat či konferencier. Rýchlo a bezchybne zo seba „sype“ všemožné jazykolamy, a to aj stojac na hlave, a dokáže prirodzene baviť publikum. Hoci Adela Mojžišová a Matej Marušin toľko pohybových schopností nepredviedli, svoj účel splnili. Baletka Mojžišovej ako jemná a dobromyseľná dievčina ukázala pár jednoduchých tanečných čísel, silák Marušin zase pár pohybových kúskov, ako napríklad všemožné skoky cez švihadlo. Ako krotiteľ zvierat mal aj dve rekvizity – lano predstavujúce hada a loptu predstavujúcu psa Loptoša.
Výstup skúšky orchestra bol znázornený pomocou farebných plastových dutých tyčí rôznej veľkosti tak, že každá vydávala iný zvuk. Tým sa dala zostaviť jednoduchá melódia, režisérka si vybrala konkrétne veľmi dobre známu melódiu z rozprávky Pat a Mat (A je to!). Celá skúška je vedená neposednou opicou v podaní Paľa Šimuna. Len ťažko si viem v tejto postave predstaviť vhodnejšieho herca, jeho už spomínaná útlosť a neposednosť vskutku navodzuje dojem malého zvieratka, a zároveň herec v inscenácii vydáva škreky, ktoré by sa len ťažko dali odlíšiť od tých, čo počujeme v ZOO.
Koncepcia troch bájok v jednej inscenácii sa ukázala ako veľmi funkčná a pôsobivá. U detí sa dá takto omnoho lepšie udržať pozornosť, príbehy sú krátke, pútavé a veselé. Zároveň nestrácajú zo zreteľa svoj hlavný mravoučný odkaz. Predviedli sa nám tri rozdielne prístupy k materiálu bájky – jeden pracuje s jeho archetypálnymi zdrojmi a klasickými rozprávkami (O lastovičke a drobných vtákoch), druhý je moderný a trochu ironizujúci (Orol a hovnivál) a tretí využíva cirkusové akrobacie (Bájky hlavou dolu). Výsledkom je zábavné, pútavé a hravé dielo.
Tatiana Brederová
publikované online 13. 11. 2012

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Uverejnené: 13. novembra 2012Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Go to Top