Tvorcovia nezávislého divadla Arteatro z Bratislavy sa v inscenácii hry Zlomatka (2002) súčasného talianskeho dramatika, prozaika, režiséra Maria Gelardiho (*1968) venovali prevažne problematike citových vzťahov. Téma verejného (otvoreného) priznania sa k homosexuálnej orientácii najbližším („coming out“) je pre nejedného príslušníka LGBTI komunity komplikovaná i v dnešnej dobe.
Nikolaj Vasilievič Gogoľ považoval divadlo za možnosť šírenia myšlienok, a to najlepšie s humorom. Vo svojej dobe sa však snažil bojovať proti nízkym žánrom (akým bol napríklad vaudeville) a skôr vytvoriť niečo ako vysokú komédiu – čo sa mu svojím spôsobom aj podarilo, pretože jeho hry nie sú naivné, postavené na ľúbostnej zápletke a happy ende, ale sú satirickým pohľadom na pokryteckú spoločnosť ženúcu sa za majetkom a titulmi. Nadčasovosť jeho komédií však tkvie nielen v univerzálnej zápletke a satirickom prístupe k téme, ale najmä v jeho večne živých postavách. Pritom práve Ženba je na Slovensku jeho najhrávanejšou komédiou.
Arteatro za tri roky svojej existencie sústreďuje svoju dramaturgiu na tituly, ktoré na dlhšiu dobu zmizli z repertoárov našich divadiel, a tak trochu spláca dlh slovenského divadla vybraným autorom a ich hrám. Pred dvomi rokmi tu naštudovali Bukovčanovou drámu Kým kohút nezaspieva a pred rokom Molièrovu komédiu Meštiak šľachticom.
Slovensko je plné paradoxov a o slovenskej kultúre ani nehovoriac. Týmto vyjadrením či frázou poukazujem na fakt, že napriek obrovskej diváckej obľube a napriek mnohým úspešným inscenáciám sa na slovenských javiskách pomaly zabúda na najslávnejšieho francúzskeho komédiografa J. B. P. Moliéra. Moliérove hry v profesionálnom slovenskom divadle uvádzali veľmi často, nielen vďaka svojej komediálnosti, ktorá slúžila na svieže odľahčenie repertoáru, ale aj vďaka svojej nesmiernej nadčasovosti, ktorá nestratila nič zo svojej údernosti ani niekoľko storočí po Moliérovej smrti.
K základným kameňom repertoáru (takmer) každého kamenného divadla má (alebo aspoň by mala) byť pôvodná dramatická tvorba. Už od samotného vzniku profesionálneho divadla, SND malo „svojich“ dramatikov, ktorí pravidelne „dodávali“ nové hry, a tým pomáhali k rozvoju slovenskej drámy a divadelníctva. Takýmito „dodávateľmi“ bol napríklad Ivan Stodola, Peter Karvaš, Ivan Bukovčan, Osvlad Zahradník alebo Ján Solovič.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.