(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Dominika Zaťková

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokov a Bábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.

CYBER CYRANO – VIRTUÁLNA PRÍLEŽITOSŤ RODÍ ZVLÁŠTNYCH HRDINOV

Uvádzať inscenácie pre mládež síce patrí k dobrým divadelným mravom, veď sú to budúci diváci, no len málokedy výsledok prekračuje rámec povinnej jazdy a predstaví titul, ktorý aj vychádza z prostredia tínedžerov, hovorí ich jazykom, zobrazuje ich témy. Stretávame sa skôr so zjednodušujúcimi úpravami a aktualizáciami klasických divadelných textov pre dospelých, alebo s dramatizáciami literatúry, ktorá patrí do povinného (vlastne dnes už „odporúčaného“) čítania. Inscenačné tímy si často myslia, že forma môže nahradiť obsah. O to viac, že takýto známy titul sa náboruje oveľa ľahšie.

Pipi Dlhá Pančucha, osvedčený titul

Inscenácia sa vtipne začína v rozsvietenom hľadisku hádkou medzi zdanlivou nespratnou diváčkou (Pipi) a uvádzačkou, ktorá nechce strpieť kolieskové korčule dievčaťa (a ani koňa, ktorého si musela odložiť v šatni). Veľmi rýchlo, skratkovito sa diváci naladia na atmosféru príbehu o svojráznom zvedavom dievčati, ktoré obýva tajuplnú vilu Vilôčku, jej kamarátoch Tomim a Anike a nechápavých dospelých. (Úvod nezmyselne spomaľuje rozprávanie Tomiho o Malom princovi a slonovi nakreslenom v bruchu hada. Je rozvláčne, bez nadväznosti na ďalší dej. Pôsobí ako nevydarená reklama na premiéru novej sezóny.)

Svetská krása alebo úskalia ľudovej slovesnosti na javisku

Ako prvú premiéru novej sezóny uviedlo Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre inscenáciu, ktorá je zaujímavou z viacerých pohľadov. Divadlo umne využilo úvodný deň festivalu Divadelná Nitra a stanovilo práve naň dátum premiéry, čím na seba upriamilo pozornosť festivalových hostí. Pozornosť divadelných odborníkov, ktorí inscenácie bábkových divadiel, určené detskému divákovi, sledujú sporadicky, navyše upútalo meno režiséra inscenácie. Do bábkového divadla sa po 25 rokoch vrátil režisér Roman Polák . Aký to teda bol návrat?

starédivadlomladémudivákovi.nr

Interpretácia nitrianskych tvorcov, dramaturgičky Veroniky Gabčíkovej a režiséra Michala Spišáka však nie je celkom jasná a zrozumiteľná. Sústredia sa na tému osamelosti a neschopnosti komunikácie, no akoby v texte nenachádzali skryté významy a motivácie, ktoré by mohli preniesť na javisko a podčiarknuť nimi svoju výpoveď.

Nitriansky Jules Verne: Slová, slová, slová

Staré divadlo K. Spišáka v Nitre sa poslednou premiérou sezóny 2011/12 rozhodlo vzdať hold jednému z najvýznamnejších predstaviteľov dobrodružnej literatúry, otcovi vedeckej fantastiky, francúzskemu spisovateľovi Julesovi Vernemu. Na javiskové stvárnenie toho, čo Verneho romány v sebe nesú – dobrodružstvo, napätie, oslavu odvahy, čestnosti a spravodlivosti jednotlivca, rovnako ako vedecko-technického pokroku ľudstva, zdolávanie neprekonateľných prekážok a neobyčajné, nevšedné zážitky hrdinov – si vybrali román Deti kapitána Granta.

Skrátka divadlo, ako má byť. HAF!

Kto vie, či je to Pezinkom, v ktorom sídlia, no musíme si asi zvyknúť, že Katka Aulitisová a Ľubo Piktor nás nechávajú na svoje ďalšie inscenácie čakať ako na dozretie archívneho vína. Každý milovník vína ale vie, že to čakanie stojí za to. Lebo keď to príde, je z toho poriadny divadelný zážitok. Nebolo tomu inak ani pri poslednej premiére hry divadla PIKI Pes (prí)tulák, s podtitulom „o tom, ako pes hľadal lásku, o tom, že nielen človek môže mať život pod psa a tiež o tom, že niekedy aj človek je ako pes“.

Nostalgia za humanistickým pohľadom na svet

Ako poslednú premiéru sezóny pripravilo Staré divadlo v Nitre dramatizáciu jedného z najznámejších románov 20. storočia Kto chytá v žite amerického spisovateľa Jeroma Davida Salingera. Román pre divadlo zdramatizoval a režíroval hosťujúci Jakub Krofta, ktorý si k práci prizval aj svoj tím – výtvarníka Jana Štěpánka a hudobníka Vratislava Šrámka. Román už v čase vzniku prijali mladí ľudia ako svoju generačnú výpoveď. Aj nitrianska inscenácia je určená dospievajúcej mládeži a dospelým. Nezvyčajne úprimná a krehká výpoveď o dospievaní, hľadaní seba samého, hľadaní životných hodnôt prichádza v čase, kedy sa takáto humanistická, až zraniteľne otvorená spoveď bez falošného tónu nevidí na našich javiskách často. Na škodu nás všetkých.

SLÁVA VÝMYSLU!

V Starom divadle v Nitre sa tentokrát nechali inšpirovať nezvyčajnou predlohou – nonsensovou poéziou Edwarda Leara. Anglického básnika a ilustrátora považujú za otca nonsensu, literárneho smeru, ktorý je u nás známy najmä vďaka Lewisovi Carrollovi a jeho Alici v krajine zázrakov. Lear čerpal z bohatej anglickej tradície riekaniek – veršovaniek a napísal viac ako 200 krátkych päťverší – limerickov. Ich východiskom je absurdná situácia s prekvapivou pointou.

Go to Top