(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaRoman Polák, Pavol Dobšinský: Svetská krása
Premiéra27. septembra 2013
Divadelná sezóna

scenár: Roman Polák
dramaturgia: Veronika Gabčíková
scéna, kostýmy a bábky: Karel Czech
hudba: Eugen Gnoth
lektor vodenia bábok: Ján Hrmo
réžia: Roman Polák a Šimon Spišák
účinkujú: Radovan Hudec (Princ, Žobrák), Milan Vojtela (Mesiačik, Kráľ), Andrea Sabová (Svetská krása, Striga), Katarína Petrusová (Slniečko, Radcova dcéra, Panny/Morky, Holubica), Miloš Kusenda (Vetríček, Radca, Vojak), Andrea Ballayová (Kráľovná, Holubica)

Premiéra 27. septembra 2013 v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre.

Ako prvú premiéru novej sezóny uviedlo Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre inscenáciu, ktorá je zaujímavou z viacerých pohľadov. Divadlo umne využilo úvodný deň festivalu Divadelná Nitra a stanovilo práve naň dátum premiéry, čím na seba upriamilo pozornosť festivalových hostí. Pozornosť divadelných odborníkov, ktorí inscenácie bábkových divadiel, určené detskému divákovi, sledujú sporadicky, navyše upútalo meno režiséra inscenácie. Do bábkového divadla sa po 25 rokoch vrátil režisér Roman Polák[1]. Aký to teda bol návrat? Pred rokmi siahol po titule, netypickom pre bábkové divadlo, určenom dospelému divákovi, v ktorom experimentoval a uplatňoval moderné nezvyklé výrazové prostriedky. Dnešný návrat akoby bol z opačnej strany. Polák si vybral klasickú slovenskú rozprávku, ktorú uchopil tradične, interpretáciou príbehu aj javiskovým stvárnením. Má ešte klasický príbeh vyrozprávaný tradičným spôsobom dostatočnú silu a adresnosť? – akoby nás a naše deti skúšal Polák.

Ďalším prekvapením bola spoločná réžia so Šimonom Spišákom, čerstvým absolventom réžie na Katedre alternatívneho a bábkového divadla DAMU v Prahe. U Poláka sme sa doteraz s takouto deľbou režisérskych povinností a práv nestretli.

Inscenátori si zvolili rozprávku Pavla Dobšinského Svetská krása. Rozprávku o ceste za vysnívaným cieľom, prekonávaní prekážok, o priateľstve a trocha aj o láske.

Kráľovič dostane pri krste prisľúbenú za manželku Svetskú krásu. Keď vyrastie, rozhodne sa ísť ju hľadať do sveta. Na cestu sa pýta Slnka, Vetra a Mesiačika, z ktorých posledný vie, kde Svetská krása býva, kráľoviča na ceste sprevádza a pomáha mu krásavicu získať. Na druhom svete, kde Svetská krása býva, pomôže kráľovičovi Striga a vďaka jej radám a pomoci si kráľovič – na druhý pokus – Svetskú krásu vedie domov. Mesiačika púta ku kráľovičovi silné priateľstvo. Na spiatočnej ceste si vypočuje holubice, ktoré hovoria o úskoku, ktorý na mladomanželov chystá zlý a zákerný radca – vo svadobnú noc oboch nechá zožrať drakovi, aby sa sám zmocnil kráľovstva. A napriek tomu, že sa Mesiačik dozvie aj to, že kto túto vec vypovie, premení sa na kamenný stĺp, neváha a v rozhodujúcej chvíli zabije draka a zachráni tak svojmu priateľovi a jeho žene život. Sám sa ale vystaví obvineniu zo snahy zabiť mladomanželov a kráľovič ho odsudzuje na smrť. Mesiačik už nič nemusí tajiť, prezradí radcov úskok a – skamenie. Kráľovič oplakáva priateľa, no až keď sa mu narodí syn, ktorého krvou z pršteka potrie kamennú sochu, Mesiačik znova ožije a všetci spolu šťastne žijú ešte dlho, predlho.

Hoci je rozprávka poetická aj krásna (na čo nás upozorňuje aj bulletin inscenácie), má v sebe úskalia, s ktorými sa dramatizátor musí vyrovnať. Predovšetkým je to nejednoznačnosť v tom, kto je hlavnou postavu príbehu a o čom príbeh je. Až do polovice je ním kráľovič – a jeho hľadanie a získanie vytúženej ženy môžeme čítať ako dospievanie a hľadanie si vlastnej cesty životom. No v druhej časti sa pozornosť prenáša na Mesiačika a zrazu tu máme príbeh o vernom priateľstve a obetovaní vlastného života v jeho mene.

Dramatizácia Romana Poláka pomerne verne sleduje Dobšinského. V záujme dramatického príbehu a jeho výstavby redukuje niektoré postavy a prostredia, iné zasa dotvára. Rozpisuje postavu zlého Radcu a jeho hlúpej dcéry, zdôrazňujúc ich zlo, závisť, lakomosť a túžbu po moci, čím z nich robí dostatočne silný protipól ostatným postavám príbehu. Príbehu vdychuje aj humor, najmä v jeho úvode (napr. vtipný výstup s nahluchlým kráľom, no najmä nápadité, groteskné zobrazenie typických rozprávkových postáv Slnka, Vetra a Mesiačika), neskôr sa táto línia stráca. Najväčší posun ale nastáva v časti, v ktorej je kráľovič (u Poláka Princ) na druhom svete. U Dobšinského to je svet v podzemí, no málo odlišný od toho nášho. Princ v ňom pracuje na zámku, vída Svetskú krásu a chodí si k Strige v podhradí pre rady, ako ju získať. Polák sa nezdržiava s takýmto popisom. Druhý svet zobrazuje ako magickú, inú realitu, vidí ho ako metafyzický priestor, ktorý odkrýva vnútro vecí, ich skutočnú podstatu. Zosobnením tohto sveta nie je, paradoxne, Svetská krása, ale Striga, ktorá na rybníku pasie morky, zakliate panny (medzi nimi aj Svetskú krásu). Vďaka jej radám Princ získava Svetskú krásu a dialóg, ktorý tí dvaja vedú, nás núti uvažovať, čo je vlastne krása. To, čo je krásne na pohľad, alebo to, čo je takým zvnútra? A rozpozná to aj Princ? Pre Poláka je vyvrcholenie rozprávky práve tu. A nejednoznačnosť vnímania toho, čo je krásne, podčiarkne naznačením dvojpostavy Strigy a Svetskej krásy. Je to tá istá bytosť? Dramatizátor Polák, rovnako ako Dobšinský v predlohe, po návrate Princa z druhého sveta začne ale rozprávať úplne iný príbeh, ten Mesiačikov. V ňom sú Princ so Svetskou krásou už len figúrkami, ktoré ho dopĺňajú. Dôraznejšia úprava predlohy tomuto nesúladu mohla pomôcť[2]. A žiadala by sa na viacerých miestach – napríklad obraz, v ktorom sa Princ s Mesiačikom dostanú do krajiny, zmietanej vojnou, príbeh nikam neposúva. Princ v ňom síce konštatuje, že v jeho krajine sa nebude bojovať, no toto upozornenie na jeho šľachetnosť sa v texte ďalej nerozvinie. O to paradoxnejšie vyznie predchádzajúci výstup, v ktorom Princ, aby mohol pokračovať v putovaní a prejsť most, ktorý stráži drak, necháva drakom zožrať svojho vojaka. Tak aká šľachetnosť?[3] Rovnako záver dramatizácie je rozpačitý. Na príliš malom priestore sa toho chce ešte stať veľa: v dovtedy studenej Svetskej kráse sa zrazu vďaka materstvu zobudí cit a krv z prsta syna, ktorý sa im narodí, oživí Mesiačika. Najmä dôležitá záverečná scéna oživenia Mesiačika sa scvrkla na 5-riadkový výstup a bleskové ukončenie v štýle „a žili šťastne až do smrti“, tu slovami: „… a všetci sa veselia.“ Hotovo. Koniec. Rozprávke jednoducho chýba koncepčnejší výklad, a tu sa aj začína celé úskalie inscenácie.

Inscenátori sa rozhodli pre javiskové stvárnenie rozprávky, ktoré odkazuje na tradičné chápanie bábkového divadla – s prevládajúcimi drevenými marionetami. Vodič je síce odkrytý, no nevstupuje s bábkou prakticky do žiadnej interakcie.

Ťažko pri spoločnej réžii (ktorá zrejme vznikla viac z núdze ako z vnútornej potreby) odhadnúť, ktorý z režisérov je podpísaný pod ktorým nápadom, výstupom či obrazom. No môžeme sa – na základe ich osobitých poetík a aj skúseností – domnievať, aký pohľad obaja vniesli do inscenácie. Roman Polák hľadí na príbeh s istým pátosom, hľadá v ňom myšlienkovú hĺbku. Jeho rešpekt k príbehu sa zrkadlí aj v prílišnom rešpekte k bábkam. No zároveň je to jeho dramatizácia, ktorá v sebe nesie aj humor a vtip. Práve toho sa chytil Šimon Spišák. Akoby s Polákovou formou polemizoval. Možno vďaka nemu sa, najmä v úvode inscenácie, narúša starosvetskosť príbehu a ten sa miestami vtipne, no láskavo parodizuje. Nahluchlosť Kráľa, nemastnosť-neslanosť Princa a hlavne Slniečko, zobrazené ako pažravý pampúch s kyklopovským okom a nadutý Vetríček, lapajúci po dychu, ktorému musí Princ zachrániť život umelým dýchaním – to všetko pomohlo zobraziť postavy nie ako klasické rozprávkové typy, dodalo im to na plnokrvnosti a zaujímavosti. Úvod inscenácie má zásluhou toho dynamický temporytmus a veľa sľubuje. Žiaľbohu, tento prísľub sa rýchlo vytráca. A komótnu rozpačitosť, do ktorej sa inscenácia vzápätí preleje, neodstránia ani scény z druhého sveta, v ktorých si režiséri začnú pomáhať hercami. Rozvíjajúcu sa náklonnosť medzi Strigou a Princom v náznaku rozohrajú medzi sebou aj ich hereckí predstavitelia (a ich výstup tak zaiskrí). Aj v závere inscenácie dávajú režiséri nečakane priestor hercom, ale tu, na rozdiel od predchádzajúceho, nenachádzame zmysel takejto akcie. Svoj herecký minivýstup odohrajú Mesiačik, Radca a jeho dcéra. Môžeme len dedukovať, že je to ich blížiacou sa smrťou, ktorá odhaľuje pravú tvár každého, no tento význam nie je dostatočne čitateľný.

Nadľahčenie, ktoré sa v inscenácii (škoda že sporadicky) vyskytuje, má oporu v bábkach Karla Czecha (je autorom celej výpravy). Vydarené invenčné bábky inscenácii dominujú. Groteskne nepôsobia len marionety záporných postáv – Radca a jeho dcéra s kolieskami namiesto nôh a vodením pomocou paličky na tlačenie ako detská hračka –, ale aj Mesiačik so svietiacou hlavou a vrtuľkou na chrbte. Naproti tomu marioneta Svetskej krásy, zahalená do dlhých vlasov, pôsobí pôvabne, až étericky. Pôvabnou je ale aj zdanlivo strašidelná Striga, vyzerá skôr ako zakliata Svetská krása, čo by potvrdzovalo zámer spojiť tieto postavy. Groteskné je aj už spomínané Slnko, veľká molitanová guľa s obrovskou papuľou, s nohami a rukami bábkoherečky, ktorá ju vodí zvnútra.
Scénu tvorí vyvýšený kruh, ohraničený posuvnými paravánmi, siahajúcimi hercom vyše pása. Paravány sú potiahnuté tenkými zošívanými blanami zemitej farby, pripomínajúcimi ručný papier. To, že sa pozornosť sústredí hlavne na bábky (to ony sú hlavnými postavami), zdôrazňuje aj zväčša prázdna scéna. Výtvarník ju len striedmo dopĺňa rekvizitami – skriňa, trstená strieška, rybník, most.
Herci sú oblečení v sivých nenápadných úboroch, zdôrazňujúcich ich úlohu bábkovodičov. Potlačené do úzadia však zostali aj ich (bábko)herecké výkony. Disciplinovane sa sústredia na svoje bábky, no nie vždy dokážu cez ne presvedčivo naznačiť charakter postáv a odohrať výstup. Čiastočne sa to darí Andrei Sabovej, najmä v postave Strigy, menej vydarená je jej kreácia Svetskej krásy. Radoslav Hudec v postave Princa jej nie vždy vie sekundovať. Nepresvedčivo stvárnil vnútorný prerod z nedospelého chlapca na múdreho vládcu, ktorý je pre inscenáciu taký dôležitý. Prekvapivo nevýrazný je výkon Milana Vojtelu v postave Mesiačika a až bezradný v závere inscenácie, keď sa všetka pozornosť sústredí naňho. V ostatných vedľajších postavách sa herci upriamili najmä na ich komediálne vyznenie.

Prvá premiéra novej sezóny v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre viac sľubovala, než priniesla. Zaujímavý inscenačný výklad sa nepodarilo dôsledne a zrozumiteľne uplatňovať napriek silnej výtvarnej zložke. No neplánovaná spoločná réžia režisérov s natoľko odlišnou skúsenosťou inscenácii prospela viac, než by sa na prvý pohľad zdalo. Starosvetská rozprávka dostala vďaka tomu viacero príchutí: poetickú, hĺbavú, filozofujúcu, temperamentnú, vtipnú a grotesknú. Zostalo len určiť si priority.


[1] V roku 1988 inscenoval v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave (dnes Bratislavské bábkové divadlo) Gogoľov Plášť ako štylizovanú čiernu grotesku o byrokraticko-úradníckej spoločnosti.

[2] Udržať pozornosť zameranú na ústrednú postavu príbehu sa podarilo Božene Němcovej v jej prerozprávaní tejto rozprávky – princa sprevádza po celý čas na jeho ceste kmotor (nie Mesiačik), ten istý, ktorý mu pri krste prisúdil Svetskú krásu. Pomáha mu prekonať všetky prekážky (je ich viac ako u Dobšinského), zachraňuje ho, no stále zostáva len v úlohe múdreho sprievodcu a pomocníka. Môžeme v ňom vidieť aj vyšší princíp – niekoho, kto pri narodení určil princovi osud, a po celý život ho sprevádza a stojí mu nablízku…

[3] Opäť len krátky odkaz k Božene Němcovej – v jej verzii nechá Princ zožrať drakovi vojakovho koňa.

Od Uverejnené: 31. decembra 2013Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Dominika Zaťková

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokov a Bábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top