Zuzana Uličianska
Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.
30. svetový kongres Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov IATC/AICT v Bratislave – zmena dátumu konania
V spolupráci s výkonným výborom EXCOM Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov bolo v rámci opatrení na zamedzenie šírenia koronavírusu prijaté rozhodnutie, že 30. svetový kongres IATC/ AICT, ktorý sa mal konať v máji v Bratislave, vrátane konferencie Recyklácia v performatívnych umeniach: od kreativity ku komercializácii, pôvodne plánovanej na 14. mája 2020, sú nateraz presunuté na jesenný termín, o ktorom budeme včas informovať.
Husička smrtonosička
Fidel Castro mal rád korytnačiu polievku a Vladimír Putin obľubuje pistáciovú zmrzlinu. Čo z toho vyplýva? Že si musíme dávať veľký pozor na to, čo všetko ešte politikom zožerieme. Posledná husička je možno najpolitickejšou hrou, akú uviedli v posledných rokoch na Slovensku. Paradoxné sa zdá len navonok to, že ju produkovalo malé, alternatívne divadlo z regiónu. Ľudia z tohto divadla stoja aj za dlhoročným projektom angažovaného festivalu Kremnické gagy a tento projekt sa stal akousi vlajkovou loďou premeny značky z Kremnického divadla v podzemí na Ansámbel nepravidelného divadla. Vďaka svojmu gastronomickému bonusu je produkcia ideálnou ponukou pre klubové scény navštevované spriazneným publikum, ktoré po skončení hry zostane v priateľskej diskusii o politike pri víne a husičke, ktorá sa počas predstavenie reálne upečie.
O Fouchém bez Fouchého
Rocková pseudoopera – takto si zadefinovali svoje dielo tvorcovia. Tušili, že divákovi bude treba trochu uľahčiť váhanie nad tým, čo vlastne v Štúdiu Slovenského komorného divadla v Martine zažili. Inscenácia nazvaná komplikovane Biológia politika – Fouché!!! sa totiž vzpiera jasnému deleniu na divadelné druhy.
Sága rodu Esterházyovcov
„Esterházy. Toto meno je sen.“ – napísal Péter Esterházy v románe, ktorý je napoly reálnou, napoly vymyslenou ságou známeho šľachtického rodu. Jeho voľnú dramatizáciu zinscenoval režisér Roman Polák na scéne SND.
Priveľmi tichý bič
Hra Jany Juráňovej Tichý bič sa prioritne nezameriava na Urbanovu literárnu tvorbu, ale vracia sa k autorovej kontroverznej vojnovej pôsobnosti na poste redaktora profašistických novín Gardista. Dramaturgia Modrého salónu SND týmto titulom neformálne pokračuje v mapovaní zlyhaní elít. Leni Riefenstahlová, Miroslav Válek či Milo Urban majú spoločné nielen talent a obľúbenosť u širokej verejnosti, ale aj kolaboráciu s nedemokratickými režimami.
Dejiny sú jatky
„A čo ak je svet len chaos a temno a keď sa občas zjaví nejaká doba, ktorá vám nepripadá ako úplná katastrofa, je to len náhoda. A aj to len krehká,“ takúto otázku si spolu s tvorcami kladie divák po skončení inscenácie nazvanej Labyrinty a raje Jána Amosa.
Voda, čo nás drží pod vodou alebo Don’t Panic on the Titanic
Ak za vznikom tejto inscenácie stála myšlienka postaviť vedľa seba dvoch skvelých hercov, ktorí by mohli prípadne nadviazať na tradíciu slávnych komických dvojíc (akou bývala aj niekdajšia domovská dvojica tohto divadla), tak nie sú Sväťo Malachovský a Michal Kubovčík márnymi adeptmi na prípadnú dlhšiu spoluprácu. Sú dostatočne rozdielni a zároveň majú kompatibilný štýl humoru. Hmotnostne pripomínajú skôr duo Laurela a Hardyho a ani jeden z nich nie je typom intelektuálneho komentátora lasicovského typu, príjemné bolo však sledovať, ako obaja veľmi vyrovnane bojujú o dominanciu na javisku.
Život je ako sviečková
Základnou témou hry je vnútorná neistota muža v strednom veku váhajúceho medzi manželkou a milenkou. Adrián je meteorológ, ktorý nikdy nezažil reálnu búrku. Je ženatý, ale rozhodol sa, že manželku Soňu opustí, lebo sa zamiloval do Milady. Kľúčom k deju môže byť záverečná pieseň: „Tí sťahovaví vtáci / Občas sa na nich rozpomeniem / Tí sťahovaví vtáci / Keď lietaš od milenky k žene / Ach kde si doma, tu či tam / Možno sa na to opýta“. Z celej hry cítime aj akúsi „čudnú clivotu“, ktorá sa hrdinovi priplietla do života. Ako sa v hre skonštatuje, život je ako sviečková, každému chutí, ale málokto ju vie.
Samostatný útok/útek na bránu
Český dramatik Petr Kolečko je úspešným bavičom televíznych aj divadelných divákov. Hru Zakázané uvoľnenie z roku 2012 napísal ako hodinovku pre tri herečky A Studia Rubín. Tento text nemá osobitý štýl ani výnimočnú štylizáciu, nenájdeme v ňom ani prvok tajomnosti, ak zaň nepovažujeme zámenu jeleňa za muža menom Jeleň, dokonca ešte aj dosť natvrdo vysvetlenú („Jasné. Tomáš volá Štefana priezviskom. Jeleň. Povedal: Nabúrali sme. Jeleň je mŕtvy.“).
