Zuzana Uličianska
Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.
Kto nemá rád detektívky, je hlupák
„Je to ako detská hra, nikdy nás to neprestane baviť,“ povedal o detektívkach francúzsky herec Melvil Poupaud, ktorý hral hlavnú postavu v novom francúzskom filme na motívy príbehu z Bodu nula. To, že po tejto látke siahli aj francúzski filmári, a to iba pred piatimi rokmi, možno nepriamo potvrdzuje, že stará dobrá Agatha ešte žije.
Za dobrotu výhra v Lote
Sú typickými predstaviteľmi najnižšej spoločenskej triedy, doma nemajú ani pevnú linku. Žena si naposledy kúpila sukňu pred trinástimi rokmi, aj to neskôr oľutovala. Muž nemá nikdy na viac ako na malé pivo. Na dovolenke boli naposledy, keď im ju dalo ROH zadarmo. Práve oni odrazu zistia, že vyhrali dvadsať miliónov eur v lote.
Portrét umelca ako starého muža
Škandály sa v slovenskom divadle nezvyknú diať. Ak mal však nejaký text či inscenácia v poslednom čase k nemu pomerne blízko, bol to práve Kukura v Divadle Aréna.
Krátky valčík, ktorý všetko zmení
Divadlo Aréna má zaslúžene imidž divadla, ktoré sa prioritne venuje novým, často formálne i obsahovo kontroverzným hrám. Hra Moisésa Kaufmana 33 variácií je rovnako relatívne novým textom. V roku 2009 sa stala udalosťou na newyorskej Broadway, ba vyslúžila si aj nomináciu na Tony Awards. Na jej mohutnej mediálnej prezentácii sa podpísal aj fakt, že sa kvôli tejto hre vrátila po 46 rokoch na divadelnú scénu herečka Jane Fondová.
Kde je ulica, domov môj?
Divácky úspešný muzikál Príbeh ulice našiel svoje druhé pokračovanie s mierne obmeneným hereckým tímom a tentoraz so štartom celoslovenského turné v bratislavskom divadle Nová scéna. Ulica - zdroj autority i cieľ lojality účinkujúcich - v príbehu zostala. Do akej miery patrí citová príslušnosť k ulici k rozšíreným pocitom súčasného Slováka či aspoň Bratislavčana na začiatku 21. storočia, ponechávam bez komentára.
Chmúrne svätojánske ráno
Ťažko možno hľadať romantickejšiu hru ako Sen noci svätojánskej, a to nielen v rámci tvorby Williama Shakespeara. Kto však prišiel do Štúdia Divadla Jonáša Záborského na ľahko erotickú rozprávku, ten si v prípade najnovšej prešovskej inscenácie tejto hry zmýlil divadlo. Jej režisér Svetozár Sprušanský totiž nielenže nedoprial divákom žiadne víly, kvetiny či iné romantické rekvizity, podarilo sa mu dokonca zmeniť aj žáner tejto hry z pôvodnej komédie na tragédiu.
Skromná, ale elegantná večera na počesť Gombrowicza
Dramatická prvotina Witolda Gombrowicza z roku 1938 je vlastne zdramatizovanou filozofickou esejou, ktorá navonok dodržiava aj isté zákonitosti frašky. Inscenácie Ivony, princeznej burgundskej nezvyknú bývať stávkami na divácku istotu. Dramatik v hre zrkadlí dvorné rituály a „tančeky“ upadajúcej doby, ktorá sa len o pár rokov neskôr preslávila krutými masovými vraždami, tie už nestihli byť zďaleka také uhladené, ako Gombrowiczom zobrazované dvorné intrigy.
S brokovnicou na diváka
Neznáma hra neznámeho autora – to je východisko inscenácie S brokovnicou na manžela, pri ktorej sa tvorcovia dokonca netajili inovatívnym kritériom výberu tohto titulu: čím horší text, tým lepšie. Divadlo Aréna si objednalo bulvár a dostalo to, čo chcelo.
Matky a dcéry
Hra Vĺčik Vasilija Sigareva je o ženách, muži akoby týmto príbehom len prechádzali. Aj perspektíva rozprávania je ženská či skôr detská. V podstate je to scenár k filmu, ktorý autor neskôr sám zrežíroval a ktorý s úspechom obehol filmové festivaly. V divadelnej podobe kladie tento fascinujúci text inscenátorom samé nástrahy – Sigarev sa nebojí krutosti, naturalizmu, v poznámkach popisuje takmer neinscenovateľné detaily, svojvoľne prechádza z interiéru do početných exteriérov.