Za dobrotu výhra v Lote

 
Účinkujú: Szidi Tobias, Attila Mokos
Réžia: Juraj Nvota
Premiéra: 24. septembra 2011 v Štúdiu L + S v Bratislave
Sú typickými predstaviteľmi najnižšej spoločenskej triedy, doma nemajú ani pevnú linku. Žena si naposledy kúpila sukňu pred trinástimi rokmi, aj to neskôr oľutovala. Muž nemá nikdy na viac ako na malé pivo. Na dovolenke boli naposledy, keď im ju dalo ROH zadarmo. Práve oni odrazu zistia, že vyhrali dvadsať miliónov eur v lote.
Prach Győrgya Spiróa je presne tým, čomu sa hovorí v anglosaskom kontexte „dobre napísaná hra“. Nečudo, že tento text preložili do toľkých jazykov a len na malom Slovensku ho hrajú na troch miestach v dvoch prekladoch. Inscenačné potreby tejto hry sú minimalistické, ak medzi ne nerátame dvoch dobrých, prípadne aj vynikajúcich hercov. Muž a Žena totiž v jednej kuchyni a počas jedného popoludnia musia prejsť celou škálou pocitov – od nedôvery cez výbuchy radosti až po rôzne verzie strachu o bohatstvo, ktoré ešte ani nestihli nadobudnúť.
Dialógy tohto manželského páru by sa dali použiť aj ako ilustrácia do nejakej motivačnej knihy – ako sa nemá myslieť, aby sa vám nestalo niečo zlé. Zabávajú divákov naivnými bezpečnostnými opatreniami a ešte naivnejšími plánmi. Žena pôsobí niekedy ako z rozprávky o matke, ktorá si ešte počas svadobnej hostiny svojej dcéry začne predstavovať všetky nešťastia, ktoré sa môžu prihodiť ešte nepočatým deťom. Aj Spiróova Žena vopred vie, že peniaze, ktoré práve vyhrali, zničia ich partnerský vzťah, skazia ich deti, ktoré si za ne dajú urobiť umelé nechty, kúpia si značkové tričko, naučia sa po anglicky a najmú si na nich vrahov, aby mohli ich peniaze „prehajdákať“ na drogy. „Sú to dobré deti, lebo nemajú peniaze,“ rozhodne. Dojímavo pôsobia veľké plány, ako si kúpia nové záclony či posteľ, potešia aj staré dobré partnerské naťahovačky typu: „Ja som bola jediná, kto ťa nemiloval pre peniaze!“
Menej presvedčivo – prinajmenšom v inak citlivej réžii Juraja Nvotu – pôsobí niekoľko monologických vstupov, ktoré priveľmi tézovito pomenovávajú rad-radom všetky hriechy spoločnosti – od praktík ŠtB až po mafiánov.
Naši šťastní výhercovia sa postupne priznávajú k rôznym traumám a poníženiam, ktoré vo svojom živote zažili, živo si predstavujú, ako ich svojim ponižovateľom vrátia, ako budú lekárom blahosklonne odkazovať, aby neklopali na ich dvere a ani ich nerušili. Najviac zo všetkého si však uvedomujú, že pocitu celoživotného poníženie sa už nikdy nezbavia.
Ťažko hodnotiť scénografiu tohto javiskového útvaru, ktorá je zjavne východiskom z biedy súkromného divadla. Hra sa má síce odohrávať pri chudobnom stole, táto sa však deje len akoby v „letnej“ kuchyni, kde sa sedí na umelohmotných stoličkách. V pozadí vidíme len kompozíciu zo starých okenných rámov vo výtvarnom názore zo sedemdesiatych rokov. Pod stolom sú kufre, ktoré sú až priveľmi typickou divadelnou rekvizitou, zároveň však naznačujú možnosť odchodu manžela, akokoľvek málo pravdepodobnú. Kostýmy sú pokusom na realizmus, predstavujú odevy typické pre danú vrstvu –  tielko a nohavice od montérok s farbou vyťahanou slnkom, kvetovaná zástera so svetríkom zas pre Ženu.
Použitie výberovej hudby je minimálne, ale príjemné, zaujme predovšetkým dobre zvolený tanec na oslavu miliónov, na ktorom sa obaja herci s chuťou a talentom vybláznia. Mizanscény majú na výber prakticky len medzi posedením na štokerlíku či stole,  réžia teda vo veľkej miere spočívala len v modelovaní rytmu a výrazu hereckej akcie.
Na oboch protagonistoch vidno, že nehrajú spolu po prvý raz, dokonalo si nahadzujú vety, vzájomne chápu svoje herecké naturely. Szidi Tobias a Attila Mokos sa nedávno stretli aj pri filme Marhuľový ostrov. Z dikcie Attilu Mokosa síce cítime, že zvyčajne nehrá po slovensky, jeho prízvuk sa však hodí nielen k pôvodu dramatika, ale aj k možnému miestu deja, a tak je v tomto prípade skôr kladom ako záporom. Obaja si navyše s maďarčinou vtipne pohrávajú. Najviac síce rezonujú vulgarizmy, ale využívajú sa s mierou a zodpovedajú zobrazovaným charakterom. Preklad je celkovo vydarený, živý, vtipný.
Attila Mokos vytvoril maximálne autentickú postavu jemne zhrbeného, pasívneho muža, ktorý sa vypne do akcie len vtedy,  keď si  uvedomí, že k výhre prispel svojou vytrvalosťou. Roky a roky totiž podával žreb zo svojich posledných peňazí. Aj noviny s výsledkami si pozrel len v stánku, nikdy ich nekúpil, aby ušetril. Vzápätí sa dá ale svojou hysterickou manželkou – ako zrejme už tisíckrát predtým – úspešne zmanipulovať.
Pri výstavbe tejto postavy si Szidi Tobias mohla v niečom vypomôcť aj oceňovanou rolou zo Slobodovej hry Gazdova krv, ktorú v réžii toho istého režiséra stvárnila niekoľko mesiacov predtým v Divadle Astorka Korzo ´90. Táto hysterka má so Slobodovou tragickou hrdinkou niektoré spoločné črty,  je však akčnejšia, zorientovanejšia vo svete, pozná konšpiračné teórie, dočítala sa v novinách aj o všelijakých podfukoch. Tobias nenechala zbytočne padnúť bez odozvy jedinú repliku, s každou sa pohrala s jej vlastným nadhľadom.
Prach je typom inscenácie, ktorá určite nikoho nemôže šokovať vizuálnou či intelektuálnou odvahou, istotne je však príkladom slušne zvládnutého divadelného remesla, ktoré dáva návštevníkom možnosť solidarizovať sa s témou i s hrdinami, ba v závere dokonca ponúka aj možnosť stať sa komplicom ich drámy. Dramatikov pohľad je dobrou psychologickou štúdiou, ale aj reflexiou paradoxov súčasného života. V rámci divadelnej ponuky Štúdia L + S je to určite jedna z tých kvalitnejších produkcií.
Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.