(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Kde je ulica, domov môj?

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Kde je ulica, domov môj?
Divadlo
InscenáciaNikita Slovák: Príbeh ulice 2
Premiéra25. marca 2011
Divadelná sezóna

Libreto a réžia: Nikita Slovák
Hudobná dramaturgia, choreografia a produkcia Miňo Kereš
Hudba: Milan Janáči Opak
Texty piesní: Opak, Suvereno(2H+), Vladis(2H+)
Dramaturgia: Soňa B. Karvayová
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Sandra Žigová, Ivona Kyselicová, Boris Hanečka
Hrajú: Marek Majeský, Alexander Maďar, Marián Labuda ml., Zuzana Šebová, Kristína Turjanová, Daniel Heriban, Táňa Pauhofová, Robert Jakab, Eva Sakálová, Kristína Farkašová, Peter Kočiš, Peter Trník, Martin Madej, Zuzana Porubjaková, Ivica Sláviková, Miroslava Dríňová, Ivan Šándor, Barbora Švidraňová, tanečníci skupiny The Pastels a Freak Dance Company a ďalší.
Premiéra 25. marca 2011 v Divadle Nová scéna Bratislava
Divácky úspešný muzikál Príbeh ulice našiel svoje druhé pokračovanie s mierne obmeneným hereckým tímom a tentoraz so štartom celoslovenského turné v bratislavskom divadle Nová scéna. Ulica – zdroj autority i cieľ lojality účinkujúcich – v príbehu zostala. Do akej miery patrí citová príslušnosť k ulici k rozšíreným pocitom súčasného Slováka či aspoň Bratislavčana na začiatku 21. storočia, ponechávam bez komentára.
„Toto je moja ulica, ja som tu doma,“ deklaruje hlavný hrdina Niko. „To sú tvoji ľudia, tvoja ulica,“ pripomenú mu aj jeho priatelia, keď sa zdráha prijať funkciu pouličného vodcu. Keby s tým istým vlasteneckým pátosom hovorili „toto je moja krajina“, boli by zrejme trápni, byť patriotom ulice je však „dá“. O sile ulice hovorí aj otec Nikovho priateľa Daga, úspešný podnikateľ, ktorý z nej vzišiel. Ako spomína, práve ulica mu dávala silu, aby bol vytrvalejší ako detičky z bohatých „barákov“. V rámci svojho príhovoru mladším obyvateľom štvrte uštedrí aj poučenie, že peniaze nie sú cieľom ale prostriedkom. Mám pocit, že divadlo vymysleli presne na to, aby sa prehlásenia podobného charakteru nemuseli hovoriť v prvom pláne.
Niko, ktorý je v závere prvej časti muzikálu postrelený, sa na začiatku druhého nachádza ešte stále nemocnici. Hneď prvá scéna ukazuje, že Príbeh ulice 2 nie je najautentickejší ani najrealistickejší zo všetkých muzikálov. Niko sa okamžite po svojom zázračnom prebratí pustí do prineseného jedla s chuťou gazdu ťažko pracujúceho na poli, a vzápätí ju mu aj do spevu aj do tanca. Všetci jeho kamaráti naskočia radostne na jeho posteľ – veď bol len postrelený.
Kým sa ale Niko ako hrdina celkom vráti do príbehu, musí absolvovať operáciu, na ktorú mu vzápätí začnú jeho kamaráti zháňať peniaze. Ide o ďalší z menej uveriteľných momentov. Neplatil si zdravotnú poistku, rozhodol sa pre plastickú operáciu, či si žiada zákrok v zahraničí? Niko spočiatku nechce mať s bojom proti mafiánom na ulici nič spoločné, chce sa už doliečiť, venovať sa hudbe a priateľke Mii. Šéfovi miestnej mafie Viktorovi však nechce  ustupovať, najmä po tom, čo začne mať záujem o jeho Miu, ba dokonca aj o dieťa, ktoré čaká.  Aj Dagov otec (Peter Kočiš či Peter Trník) chce uštedriť Viktorovi príučku za svojho syna, kedysi geniálneho hackera, ktorého nalákal na drogy, a tak sa muzikálový boj môže začať.
Dej je založený na jednoduchom delení účinkujúcich na dobrých a zlých. „Musíš si voliť strany,“ objaví sa aj v úvodnej pesničke. To všetko by bolo divadelnej konvencii aj v poriadku, keby sa presuny z tábora do tábora diali o trochu presvedčivejšie. Ak uprostred násilnej akcie začne otec ukazovať gangstrom s nabitými revolvermi  výpisy z vybielených Viktorových účtov, priveľmi dôveryhodne celá situácia nepôsobí.
Viktor  sa nechá sa počuť, že Boh – podľa všetkého tiež pochádzajúci z Petržalky –  ho vyzval ako nepriateľa a on že jeho výzvu prijal. Na priam diabolskú podstatu Viktora odkazuje nielen impozantný plášť, ktorý mu do najvypätejšej zo scén dodal módny dizajnér Boris Hanečka, ale aj silene dramatický herecký štýl. Niekoľko sporo odetých žien zvíjajúcich sa okolo jeho nôh či pekelné svetelné efekty už situáciu len dokresľujú. Ivan Šándor zvládol túto postavu civilnejšie ako alternujúci Marek Majeský.
Protiváhou Viktora je na úrovni nadpozemských bytostí Anjel zjavujúci sa na zemi v podobe nemocničnej sestričky. Jeho kostým od toho istého návrhára pôsobí ako z nízkorozpočtového sci-fi. Do tejto postavy nazháňala produkcia tie najkrajšie možné herečky, priestor pre herectvo im však zostal minimálny. Sestričkine záhadné narážky na jej anjelskú „prácu“ sú z rodu banalít, podivná je aj pozícia anjela ako akejsi gardedámy s obrovskými krídlami dozerajúceho pri duete zamilovaného páru. Chápem, ak milostné spevy podopierajú romantické klavírne motívy,  rap zrejme nie je veľmi dobrý na sladké vyznania.
Najnásilnejšie z celého muzikálu pôsobí scéna obetavej smrti Nikovho priateľa Pepeho, ktorému anjel v sekunde smrti napovedá slová modlitby: „Modli sa Pepe, pán je môj pastier…“ Po skončení svojej pozemskej misie odchádza anjel “domov za Pepem“, zrejme mal vo svojom rajóne len túto ulicu.
Škoda len, že  Pepeho autor obetuje až tak nešťastne a hlavne zbytočne. Zvlášť Marián Labuda (o niečo viac ako alternujúci Dano Heriban) mal pri svojej vonkajškovej nešikovnosti aj dojímavé a vtipné momenty.
Biblické motívy využil scenárista a režisér Nikita Slovák nielen pri scéne Pepeho smrti, veriacich však môžu skôr pohoršiť ako potešiť. Nika autor pasuje priam za spasiteľa, ktorý na tretí deň vstal z mŕtvych. Ani textári – inak celkom zruční – sa nedajú zahanbiť. „Čo je raj a čo je peklo,“ rapuje sa už v prvom vstupe. Biblické referencie má aj plagát. Škoda, že  úroveň filozofických úvah na túto tému nie je nijako nadštandardná: „Kde je ten tvoj boh? Aj tak neexistuje, inak by toto nedopustil!“
Nebol by to však  romantický príbeh, keby neboli zlodusi v závere potrestaní. Niko sa síce Viktorovi pomstí za smrť priateľa Pepeho, zabije ho však až po tom, čo Viktor podlo zneužije jeho veľkorysé gesto odpustenia a na Nika zaútočí zozadu. Divák i prípadný sudca má teda možnosť jeho čin vnímať ako nutnú sebaobranu. Divadelná katarzi sa však v zle nanaranžovanej scéne nedostaví.
Muzikál z prostredia ulice by sa celkom prirodzene mal stať miestom na uplatnenie hovorového jazyka.  Petržalský kolorit obsahuje  predovšetkým slovník „ciciniek“ reprezentujúcich petržalské naivky, ten je však až prehnane príznakový. V podaní dvojice Miroslava Dríňová a Zuzana Šebová znejú babské reči o niečo násilnejšie ako keď si repliky nahadzujú Kristína Farkašová a Zuzana Porubjaková.
Paradoxne sa však v texte stretávame  aj so slovným prejavom úplne nezodpovedajúcim sociálnemu postaveniu aktérov: „Ty si nehybný a mĺkvy, otvor oči, nič viac nepotrebujem,“ prihovára sa priateľ Pepe Nikovi v kóme. Niko sa zas poľutuje priam poeticky: „Som úbohá kôpka zvíjajúca sa od bolesti.“  Najbanálnejšie vychádzajú milostné rozhovory, medzi Nikom a Miou: „Žiť znamená byť s tebou,“ prípadne „Ja už som dávno Tvoja“, či  zasnené a záhadné oznámenie: „ O chvíľu budeme traja.“
Pozitívom je, že ako obaja alternujúci hlavní predstavitelia Alexander Maďar a Robert Jakab, podobne ako Eva Sakálová či Barbora Švidraňová zvládli svoje úlohy na dobre úrovni a sú možno aj nádejou pre ďalšie muzikály. Úroveň rapovania zo strany účinkujúcich hercov neposudzujem, ale pre nezasvätené uši nepôsobila  nezvládnuto. Ozajstí raperi sú zas jedným z lákadiel tohto projektu.
Rezervy v estetike má scéna Pavla Andraška, všetko podlieha celkom základnej funkčnosti, ťažko však v tomto smere hodnotiť projekt, ktorý zrejme mal len neobmedzené prostriedky.
V prípade podobnej produkcie určenej pre široké publikum však nie sú vyššie uvedené komentáre pre  divákov až také zaujímavé. Pozitívne naladené obecenstvo vďačne prijíma každý podarený vtip. Čaká sa aj tak hlavne na hudobné časti. Od prvej pesničky sa medzi publikom a javiskom vytvorí dobrá atmosféra. Bolo by štýlovejšie, keby sa hudobný plán neutiekal k retro citáciám, ako v prípade pesničky „O, Viedenčan“  ale aj tak je Opakova hudba spolu so sviežou choreografiou Miňa Kereša tým, čo celú produkciu drží.
Výkony tanečníkov zo skupiny The Pastels a Freak Dance Company sú kvalitatívne vyrovnané, dynamické, plné energie i technickej akrobacie.  Kvalitatívny rozdiel medzi činohernými a tanečnými vstupmi je najlepšie to vidno na scéne prepadu banky. Príprava na útok pôsobí ako paródia na žánrové filmy, kde sa tínedžeri hrajú na ganstrov s pančuškami pretiahnutými cez tvár. O pár sekúnd neskôr však už s potešením sledujeme vtipne zvládnutý tanec bankových úradníkov a úradníčok. Neprotestovala by som, keby pretancovali celý muzikál.
Aj napriek výhradám má Príbeh ulice 2 viaceré pozitíva – nové generácia hercov si na ňom mohla všeličo vyskúšať a nová generácia divákov zas prišla do divadla možno po prvý raz.
Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.

Uverejnené: 25. marca 2011Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.

Go to Top