(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu Bratislava. V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedie, EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku. Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.

Buďme svojskí, ale ako?

Keď som vychádzal zo sály Bratislavského bábkového divadla z predstavenia hry, uvedenej iba lakonickým pomenovaním Iný, začul som namrzenú mamičku s malým synčekom s poznámkou smerujúcou na postávajúcu uvádzačku divadla: „Keby som vedela, aké je to predstavenie, bola by som so sebou zobrala aj staršieho syna.“ A hneď sa pozrela na plagát s programom ďalších repríz.

Nevysvetliteľné problémy sú vyriešené?

Bratislavské bábkové divadlo nás v posledných rokoch milo prekvapuje svojimi inscenáciami náročných titulov s netradičnou realizáciou, adresovanou nielen najmenšiemu, ale aj mladému a dospelému divákovi. Priznám sa, že niekedy zapochybujem, či sa umelecká šéfka Katarína Aulitisová rozhodla správne, keď do divadla pozvala hosťovať práve tvorcov s celkom inou poetikou, ktorá môže naraziť na zaužívané postupy bratislavského súboru. Lenže Aulitisová ide celkom cieľavedome, aj s rizikom proti zaužívaným metódam a príjemnej letargii divadla z domácich i zahraničných úspechov. Nazdávam sa, že v umeleckom súbore dokázala v hercoch prebudiť vnútorné nadšenie pre tvorivé hľadanie. Prejavuje sa to aj v posledných premiérach.

Dúha bez prekvapení?

Bratislavské bábkové divadlo začalo 60. výročie svojho založenia s novou umeleckou šéfkou súboru Katarínou Aulitisovou a s premiérou Dúhových rozprávok, určených deťom od 5 rokov. Nerád pripomínam, ale divadlo sa počas terajšej rekonštrukcie na Dunajskej ulici (kde sa už niekoľko rokov nič nerekonštruuje) opäť presťahovalo do priestorov bývalého Radošinského naivného divadla, kde už pôsobilo pri svojej prvej, šestnásťročnej (!) prestavbe v 70. a 80. rokoch.

Nám sa ešte nechce spať!

Večerné zaspávanie detí je známym traumatizujúcim problémom rodičov, ktorí v zúfalstve vymýšľajú rôzne taktiky. Nečudujem sa, že zaspávanie detí sa stalo jednou z aktuálnych tém tohtoročnej sezóny Bratislavského bábkového divadla. Dramaturgička Katka Jánošová našla v Hevierových Buvirozprávkach vtipného a nemoralizujúceho pomocníka nielen pre vymýšľajúce deti, ale tiež pre psychicky vyčerpaných rodičov. Pochopila však, že Hevierovým literárne úsmevným rozprávaniam chýba pre ich javiskovú realizáciu dramatický konflikt. Bez neho by nezískali pozornosť detských divákov. S riešením sa preto obrátila na osvedčený liberecký česko-slovenský tvorivý tandem Michaela Homolová (slovenská režisérka) – Vít Peřina (český dramatik), ovenčený v tomto žánri niekoľkými domácimi i zahraničnými úspechmi.

Stratená Čajka

Nvota totiž postavil svoje divadlo na presvedčení, že divák dôverne pozná príbeh a charaktery postáv Čajky a dostatočne je informovaný o životných peripetiách Čechova. Na tomto princípe napísal a zinscenoval svoju zaktualizovanú, veršovanú, pouličnú hru Čechov na ulici. Pri Nvotovej literárnej rozhľadenosti a nápaditej divadelnosti, opierajúcej sa o autorove vlastné skúsenosti s týmto žánrom, ponúkol mu práve Čechov bezhraničné možnosti.

Vrabčatá opäť v Nitre

Režisér Ondrej Spišák síce prevzal svoju pôvodnú koncepciu, ale v novom scénickom riešení podporil dynamickosť a hravosť trojice hercov, čo poznamenalo celú obnovenú inscenáciu. Hrá sa s bábkami nielen za látkovými závesmi, ale tiež v priestore pred nimi, používa odkryté vodenie, prezradzujúce, aký vzťah si našli herci svojím fyzickým prejavom k bábkam. Takto riešené scény konfliktu medzi Čimom a jeho sokom Čvirikom, alebo vohľady s napätými vzťahmi medzi oboma rodinami Čimčarárovcov, končiace nakoniec svadbou, sú príkladom zvolených postupov. Herci pri rôznych prekáračkách, „bitkách“ a pod. obyčajne nepridávajú k veršom citoslovcia, ale vystačia si s ich záverečnými, niekoľkokrát opakovanými hláskami, vyslovenými v danej atmosfére. Drobné príbehy vzájomného podpichovania a doberania sa „zo života“ pôsobia hravo žartovne, ako konečne celá Spišákova inscenácia.

Ako ďalej, Bratislavčania?!

Autorsky nie celkom jasne vyslovená záverečná myšlienka rozprávky bola rozvinutá inšpirujúcimi ilustráciami Matlovičovej, prekračujúcimi spisovateľkin zámer. Tie sa stali pre dramatičku Zakuťanskú výborným podnetom na rozpracovanie vlastnej myšlienky o ľudskej nedôvere ku vlastným mravným hodnotám, uloženým vo vzájomnej láske, porozumení a pomoci druhým, bez hľadania falošnej vidiny zlatého prasiatka radosti mimo domova.

Peter Sagan na žilinskom bábkovom javisku

Zásluhou Petra Sagana a jeho víťazstiev na profesionálnych cyklistických podujatiach od roku 2010, najmä etapových víťazstiev na Tour de France, dostala sa cyklistika do povedomia širokej slovenskej verejnosti. Každoročné televízne prenosy pretekov z Francúzska sledujú tisícky slovenských fanúšikov. Najmä Žilinčania sú na svojho rodáka oprávnene hrdí. Z toho vychádzal dramaturgický zámer žilinského BD, dostať Saganov športový život, úspechy a popularitu do dramatického tvaru.

Päťdesiatročný Sloník v novom šate

Aj hry písané pre bábkové divadlo majú svoju predhistóriu. Začiatkom 60. rokov sa začalo omnoho naliehavejšie hovoriť o nedostatku pôvodných slovenských bábkových hier. Tie v tom čase reprezentovali možno dve mená: osvedčený praktik-režisér Ján Romanovský a literárne zdatná spisovateľka Jarmila Štítnická. Dramatika Juraja Váha umlčala už v zárodku cenzúra za jeho satirickú hru (Na počiatku bola nuda) a nie najšťastnejší bol vstup dramatika Jána Kákoša so sci-fi rozprávkou (Planéta robotov). Do tejto atmosféry prišiel v polovici 60. rokov riaditeľ bratislavského Štátneho bábkového divadla Ján Ozábal s hrou napísanou na motívy bájky Rudyarda Kiplinga Ako prišiel slon ku svojmu dlhému chobotu. Ozábal, autor-praktik, mal už vtedy za sebou viacero hier pre ochotníckych bábkarov a v roku 1959 úspešný vstup na profesionálnu scénu (Divé husi).

Go to Top