(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

O hľadaní vlastného idiota

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/O hľadaní vlastného idiota
Divadlo
InscenáciaLars von Trier: Idioti
Premiéra2. mája 2022
Divadelná sezóna

Lars von Trier: Idioti

Preklad: Anna Fosse

Úprava a adaptácia: Miro Dacho, Ján Luterán

Réžia: Ján Luterán

Dramaturgia: Miro Dacho

Scéna a kostýmy: Diana Strauszová

Hudba: Martin Husovský

Pohybová spolupráca: Laco Cmorej

Účinkujú:

Karen: Henrietta Rab a. h.

Stoffer: Michal Soltész

Susanne: Alena Ďuránová

Henrik: Stanislav Pitoňák

Jeppe: Tomáš Diro

Josephine: Lívia Michalčík Dujavová

Katrine: Tatiana Poláková

Axel: Peter Čižmár

Klavirista, Anders, plavec 1, pastor, Axelov šéf, barman, komentátor: Peter Cibula

Plavec 2, Stofferov strýko, muž 1, elegantný pán, motorkár 2, otec Josephine, pán Bundesen, otec Kren: Róbert Šudík

Axelova manželka, elegantná dáma, motorkárka Linda, pani na prednáške, sestra Karen: Henrieta Kecerová

Čašník, plavčík, muž 2, motorkár 1, muž z Obecného úradu, pán na prednáške, brat Karen: Jakub Kuka

Hostia prichádzajúci do vily: Peter Radi a. h., Michaela Duchová a. h./Dávid Hajnal a. h., Dominik Čerevka a. h.

Premiéra: 2. mája 2022, Malá scéna Štátneho divadla Košice

V roku 1995 spísali dánski filmári manifest hnutia Dogma 95, v ktorom sa snažili o zjednodušenie, resp. očistenie filmu od efektov a úprav a o upriamenie pozornosti na príbeh a jeho hereckú zložku tu a teraz. Jedným zo zakladateľov Dogmy 95 je i dánsky režisér, scenárista Lars von Trier, ktorý v duchu tohto manifestu napísal a zrežíroval kontroverzný, ale oceňovaný film Idioti (1998) s podtitulom Idiotský film o idiotoch a pre idiotov. Jeho sujet je stručný: v rodinnom dome na predmestí Kodane žije skupinka intelektuálov, ktorí sa zabávajú tým, že sa hrajú na idiotov, rozumej mentálne postihnutých ľudí, čím provokujú svoje malomeštiacke okolie a vytvárajú pre neho nepríjemné situácie. Správajú sa tak všade – na ulici, v reštaurácii, na plavárni a pod.

Tento film inšpiroval režiséra Jána Luterána k vytvoreniu divadelnej verzie, na ktorej spolupracoval s dramaturgom Mirom Dachom. Autorkou prekladu je Anna Fosse, ktorá sa etablovala v literárnom svete najmä prekladmi nórskych prozaických diel. Ján Luterán mal v ŠDKE svoju režisérsku premiéru v roku 2016 (skvelá hra J. Zellera Otec) a v roku 2019 tu celkom úspešne zrežíroval adaptáciu filmového diela A. T. Jensena Adamove jablká. Miro Dacho so ŠDKE dramaturgicky spolupracoval pri tituloch A. P. Čechova Ujo Váňa (2017, réžia L. Brutovský) a L. Stroupežnického Naši Furianti (2018, réžia Ľ. Vajdička). Adaptácia ďalšieho filmového diela v spojení s overeným tandemom Luterán – Dacho bola teda z dramaturgického pohľadu divadla asi logickou voľbou, keďže sa J. Luterán profiluje ako režisér súčasných hier a jeho spolupráca s M. Dachom sa už osvedčila v iných slovenských divadlách. Uvedenie adaptácie kontroverzného, šokujúceho Trierovho filmového diela na scénu ŠDKE je odvážnym dramaturgickým počinom divadla a zároveň skúškou hereckého súboru, ale i košického publika. Tých prvých dvoch z dôvodu prekročenia hraníc vlastnej komfortnej zóny, toho tretieho z hľadiska miery tolerancie a pripravenosti na takýto typ divadelnej produkcie, ktorá pracuje s alternatívnymi témami kinoklubu, ako napríklad provokácia, erotika až otvorená sexualita, nabúravanie vžitých stereotypov, nonkomformita, xenofóbia, šovinizmus, feminizmus a pod., v relatívne štandardnom, čisto divadelnom spracovaní.

Z hľadiska žánru je hra Idioti komédiou, hoci jej téma nie je vôbec úsmevná a viacero scén je skôr tragikomických, vždy jednou nohou na hrane. Presne ako sa pýta postava Karen: „Čo je na tom zábavné. Vysmievať sa postihnutým ľuďom?“ Toto zábavné skutočne nie je, ale zábavne môžu pôsobiť situácie, ktoré okolo toho vznikajú a ktoré zrkadlia, akí sú tí „normálni, zdraví“ ľudia a aký je ich spôsob vysporiadavania sa s vlastnými predsudkami a stereotypným správaním. To všetko sa dá vskutku presvedčivo odčítať z fabuly hry, javisková realizácia však už taká presvedčivá nie je.

Scénografka Diana Strauszová pracovala s tromi priestormi budovy, v ktorej sídli Malá scéna ŠDKE. Už vo foyeri sa môžu prichádzajúci diváci po prvýkrát konfrontovať s „idiotmi“ – v úvodnej scéne odohrávajúcej sa v reštaurácii. Otázne je, prečo nie sú diváci pustení do priestoru foyeru skôr, aby sa nečakane ocitli zoči-voči intelektuálnej zberbe, ktorá si z nich, divákov – návštevníkov reštaurácie, nemiestne uťahuje. Namiesto toho stoja na schodisku a keď ich konečne pustia dovnútra, sú v rozpakoch a odohrávajúcu sa scénu sledujú len tí najodvážnejší, ochotní vstúpiť do hracieho priestoru, resp. len poučení diváci – čo je na škodu veci. Po tomto rozpačitom úvode diváci prechádzajú do interiéru „vily“, vytvorenej v prázdnom priestore pod obvyklým hľadiskom, ktoré je posunuté, čím vznikla nová hracia plocha. Vila je lemovaná secesným interiérom Malej scény. Na zemi sú v organizovanom chaose rozhodené veci postáv (spacie vaky, kufre, oblečenie, jedlo, fľaše a i.), v hĺbke priestoru je umiestnená pohovka a vedľa nej Stofferovo kreslo, miesto „pána domu“, ktorý všetko sleduje. Polihúvajú tu i samotné postavy a celé to budí dojem akéhosi squatu. Samotné javisko slúži ako priestor exteriéru, v ktorom sa odohrávajú scény mimo vily – plaváreň, kancelária, bar, ulica a pod. Vizuál hry dotvárajú súčasné, jemne extravagantné, nápadité kostýmy. Či už ide o neformálne oblečenie – tepláky, plavky, oblečenie v motorkárskom štýle – alebo formálne obleky, odev vždy trefne dotvára charakter tej-ktorej postavy.

Autorom hudby je renomovaný skladateľ a hudobník Martin Husovský. Hudba je minimalistická, hraná aj priamo na scéne jednou z postáv (Jeppe – T. Diro), reprodukovaná pri predeloch a v emocionálne vypätých situáciách i spievaná. Práve spev spájaný s núteným či dobrovoľným odchodom postáv, priznane nedokonalý, vytvára silné momenty hry.

Režisér J. Luterán sa v minimalistickej koncepcii spoľahol na akúsi vonkajškovú koordináciu hlavných postáv, vytvorenie presvedčivých epizodických postáv a na ustriehnutie miery neprekročenia zvolenej štylizácie. Motivácie postáv, vytváranie mizanscén, odcudzovanie pomocou ponechania dokumentárnych sekvencií výpovedí postáv však pôsobia nedomyslene a vágne. Pri výstupe hercov z Divadla Hopi hope[1] sa mieša očarenie z konfrontácie divadelného deja s „reálnym“ svetom postihnutých ľudí a sklamanie zo žalostne nevybudovanej a nedomyslenej interakcie medzi týmito mladými, detsky úprimnými hercami – Petrom Radim a Michaelaou Duchovou ako hosťami prichádzajúcimi do vily – a hercami na scéne.

V úlohe Karen – jedinej, ktorá pred vstupom do vily nikoho nepoznala, už napohľad jemné, subtílne žieňa z iného sveta, a to nielen rečou s jemným maďarským akcentom, ale aj spôsobom využívania hereckých výrazových prostriedkov – sa predstavila hosťujúca Henrietta Rab (herečka Divadla Thália v Košiciach). Práve táto postava kladie otázky o dôvodoch správania sa „idiotov“. Sprvoti je len pozorovateľkou, neskôr sa k idiotom pridáva a predobrazom jej idiota sa stáva jej (mŕtve) dieťa.

Michal Soltész hrá Stoffera, problémového intelektuála z dobrej rodiny, ktorý vymyslel celý tento sociálny experiment. Jeho postava je egocentrická a manipulatívna. Obe polohy sú pre M. Soltésza ako herca príznačné, a tak ako Stoffer pôsobí verne. Nevedno, či chybou akustiky miesta, alebo hercovou snahou o prirodzené herectvo mu však nie je vždy rozumieť. Ľahkosť pri formulovaní a dokazovaní vlastného experimentu strieda herecky premyslene s neistotou a obavami (napr. pred strýkom), ale i s náznakmi agresivity pri postavách, ktorými intelektuálne pohŕda. Susanne hrá s chuťou Alena Ďuránová, ktorá opäť posunula limity svojej hereckej živelnosti a ochoty prekračovať hranice. Jej postava v sebe obsahuje dva svety: jeden hlboký, citlivý, empatický a druhý provokujúci, sexuálny, vulgárny. A. Ďuránová pracuje s oboma týmito pólmi explicitne, často až na hrane. Introvertného intelektuála Henrika stvárnil Stanislav Pitoňák ako detsky spomaleného, nemotorného a nerozhodného. Jeho postava je vybudovaná najmä na prehnanej mimike, poctivej pomalosti a (jemu vlastnému) zmyslu pre humor pri práci so slovom. Tomáš Diro ako Jeppe hrá citlivého rebela s preexponovanou sexuálnou žiadzou, často prechádzajúcou hranice dobrej výchovy a vkusu. Opäť využil svoj akrobatický potenciál, rovnako aj muzikalitu a zmysel pre hravosť. Hoci táto postava nedisponuje množstvom textu, v nonverbálnom prejave dokázal Diro vytvoriť celý diapazón pocitov a emócií. Depresívnu Josephine hrá Lívia Michalčík Dujavová. Jej postava je citlivá, plachá a zastrašovaná dominantnými mužmi, ktorí ju majú tendenciu ochraňovať, a tak ju i jej predstaviteľka stvárňuje. Katrine v podaní Tatiany Polákovej je výrazná, živelná, jemne hysterická a hravá, pripomína pubertiačku, ktorá je aj predobrazom jej idiota. Axela stvárňuje Peter Čižmár prirodzene, hravo, presvedčivo. Typ produkcie uvádzanej blízko pri divákovi mu vyslovene sedí. Peter Cibula hrá viaceré postavy a je vo svojich výstupoch presný. Róbert Šudík mal oproti kolegom hrajúcim iné epizódne postavy sťaženú úlohu, keďže niekoľko jeho postavičiek má podobnú podstatu, a tak snaha o ich úplné odlíšenie nie vždy vychádzala. Svoj zmysel pre komiku a sebairóniu preukázal napr. v postave motorkára. Herectvo Henriety Kecerovej je plastické, presné a funkčné. Herecký výkon Jakuba Kuku je rovnako presvedčivý.

Inscenácia je trocha dlhým hraním sa či uvažovaním nad možnosťou vytvoriť špecifický sociálny experiment s fatálnymi dôsledkami pre zainteresovaných. Divákom podvedome kladie otázky, či by vedeli a chceli rozmýšľať nad idiotom skrytým vo svojom vnútri alebo nad vlastnou (ne)schopnosťou opustiť zabehnutý spôsob života, s čím je spojené hľadanie duševnej slobody a šťastia. A naostatok len dodajme, že táto inscenácia je vhodná najmä pre diváka, ktorý nebude porovnávať videné s filmovou predlohou, ale prijme divadelnú verziu filmového diela.


[1] Divadlo Hopi hope je sociálne divadlo pracujúce s mentálne hendikepovanou mládežou.

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.

Uverejnené: 7. októbra 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.

Go to Top