Žobrácka opera po rusínsky

John Gay: Žobrácka opera

Réžia, scéna, hudba: Kamil Žiška, a. h.

Preklad: Valerij Kupka

Dramaturgia: Terézia Mindošová

Kostýmy: Jana Kadaňková, a. h.

Účinkujú:

Udavač: Jozef Pantlikáš

Pani Udavačová: Daniela Libezňuk

Polly Udavačová: Zuzana Kovalčíková

Areštovňak: Vasiľ Rusiňák

Kapitán Macheath: Vladimír Roháč

Lucy Areštovňaková: Zdenka Kvasková, Iveta Fejková Fodorová

Jemmi, Žobrák: Martin Oravec

Mett: Ľubomír Mindoš

Čmajzľak, Herec: Jozef Tkáč

Jenny Naliatá: Vladimíra Štefániková

Elizabeth Zdochliaková: Jaroslava Sisáková

Katty Klebetná: Ľudmila Lukačíková

Premiéra: 21. október 2022, Divadlo Alexandra Duchnoviča, Prešov

Sú tituly v dramatickej spisbe, pri ktorých názve si vždy vieme vybaviť autora. Sú tituly, ktoré vnímame len okrajovo a na autora si spomenúť nevieme, a sú aj také, ku ktorým vieme priradiť autorov viacero, pretože sa pôvodným textom inšpirovali, prepísali ho, prípadne na jeho motívy vytvorili nové, tiež silné dielo. Jednou z takýchto hier je aj Žobrácka opera, s ktorou sa spájajú minimálne tri slávne mená: Václav Havel, Bertolt Brecht a John Gay.

Práve posledný z menovaných je i pôvodným autorom tejto vlastne pionierskej baladickej opery z roku 1728. John Gay po neprijatí svojej hry v Drury Lane s podporou Johna Richa, riaditeľa londýnskych divadiel Lincoln’s Inn Fields a Covent Garden, dokázal uviesť v tej dobe odvážny titul, ktorý zmenil pohľad na dovtedajší model opery a ovplyvnil dramatickú spisbu nasledujúcich storočí. Básnik a dramatik John Gay (1685 – 1732) pochádzal z váženej rodiny. Nakrátko sa upísal politickej kariére, avšak už v roku 1712 po počiatočných problémoch s cenzúrou presedlal na dramatickú tvorbu. Najväčší úspech zaznamenal v zábavnej literatúre. Okrem toho mal Gay veľmi dobré meno v spoločnosti, množstvo vplyvných priateľov a zvnútra poznal svet súdobej smotánky. Svojím dielom Žobrácka opera absolútne prerazil a určil trendy v časti tzv. okrajovej drámy. Žobrácka opera je prvou baladickou operou. Obsahuje množstvo prvkov dovtedy populárnej talianskej opery a paroduje ju. Líši sa od nej striedaním hovorených dialógov a piesní ovplyvnených dobovými šlágrami. V Žobráckej opere ide ešte navyše o príbeh zo života londýnskej spodiny, čiže je i satirou na dobový spoločenský kontext, vrátane kritiky vtedajšej politickej špičky.

Je zaujímavé, že v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove siahli práve po Gayovej Žobráckej opere, pričom sa opreli o briskný preklad Valerija Kupku. Neraz už potvrdil, že dokáže skvelo pracovať s jazykom, slovom i kontextom a tentoraz si vychutnával aj tvorbu írečitého briskného jazyka spodiny spoločnosti vyskladaného v detailoch.

Dej Žobráckej opery sa dá zhrnúť do niekoľkých slov. Kapitán Macheath, vodca bandy, je zároveň i zvodcom a celkom prirodzene sa dostáva do zdanlivo neriešiteľnej situácie, neobyčajného milostného trojuholníka, keď sú jeho milenkami dcéra sudcu (ochrancu zákona) a dcéra udavača. Obe milenky a obaja otcovia môžu Kapitána kedykoľvek zavrieť, ale aj kedykoľvek oslobodiť. Popri tejto zápletke sa do popredia dostávajú aj otázky spoločenského postavenia, bohatstva, podvodov, klamstiev moci a, samozrejme, lásky, ktorá napokon predsa len zvíťazí.

Kamil Žiška tentoraz pripravoval v DAD-e dve inscenácie – ľudovú rozprávku Soľ nad zlato a Gayovu hru. V prípade Žobráckej opery bol popri režijnej práci i autorom scény a stál i za hudobnou zložkou. Vo svojej režijnej koncepcii vychádzal z takzvanej komediantskej formy v striedaní štylizovaného až karikovaného herectva s piesňami, dalo by sa uvažovať aj nad akousi náznakovou formou kabaretu. Počas troch dejstiev, zvládnutých bez prestávky za približne 100 minút, sledujeme niekoľko žánrových línií. Komickú v mizanscénach vzťahujúcich sa najmä k postave Kapitána a jeho žien, parodickú v častiach reflektujúcich spoločenskú tematiku a kritiku, epickú v komentároch a komicko-lyrickú v piesňovej forme. Dejstvá formálne ukončujú repliky postavy Herca, možno ho nazvať i rozprávačom príbehu. Spôsob, akým Žiška viedol herecký súbor po výrazovej stránke, si zaslúži vyzdvihnúť. Vo väčšine prípadov dokázal narušiť zabehnuté stereotypné herectvo a ponúknuť hercom iný pohľad na ich tvorbu. Súvisí to čiastočne aj so scénou a hudbou. V scénografickej časti sa sústredil na vytvorenie priestoru, povedzme nočného podniku, vrstevnato rozdeleného, v ktorom za barom stoja barmanky – pozorovateľky diania – a ktoré pomocou jednoduchých predmetov veľmi efektne zvukovo dotvárajú dialógy. Pred barom je pripravené pomyselné pódium s mikrofónmi a hudobnými nástrojmi, kde sa odohrávajú piesňové časti. Ďalším priestorom scény sú tri praktikáble – biliardové stoly. Logicky neslúžia len ako výtvarné artefakty, ale aj ako miesto hier. Napokon relatívne prázdny priestor proscénia slúži ako univerzálny priestor domova. Vtipným momentom scény sú aj osamotené relikty nábytku presne definujúce dianie, ako napríklad trezor, vešiak s málom odevov, terč…

Kostýmy Jany Kadaňkovej farebne a plasticky dopĺňajú charaktery postáv a majú punc secondhandových výpredajov, v ktorých sa mieša aj odkaz na secesiu či punk. Nesmú chýbať štylizované doplnky, akými sú rozmanité pokrývky hlavy (od štýlového cylindra po prilbu), dáždniky, cigaretové špičky, korále, farebné topánky. A výrazné farby (červená, zelená, žltá) v ostrom kontraste s prevládajúcou čiernou.

Hudobná zložka inscenácie je dominantná. Výrazné motívy jazzového a šansónového charakteru spievajú herci a herečky čiastočne na playback (škoda) a pritom hrajú na kontrabase, bicích nástrojoch a husliach. Spevy sú zvláštne nesúrodé, miestami pôsobia až diletantsky, čo by však mohol byť aj inscenačný zámer.

Čo sa týka hereckej stránky, treba oceniť tvorivé hľadanie a objavovanie nových, v DAD-e neopozeraných spôsobov interpretácie textu a voľby výrazových prostriedkov. Za zmienku stojí výrazný pokrok v hereckej práci Vladimíra Roháča, ktorý sebavedomo a so zmyslom pre nadsádzku vykresľuje Kapitána Macheatha. Jeho partnerky stvárňujú Zuzana Kovalčíková ako Polly Udavačová a Zdenka Kvasková ako Lucy Areštovňaková. Zatiaľ čo Z. Kvasková vo svojej postave odráža aj pomyselnú hrdú a tvrdú ruku zákona, Z. Kovalčíková zas stvárňuje jej mierny a citlivý protipól. Jozef Pantlikáš ako Udavač spolu s Danielou Libezňuk v úlohe Pani Udavačovej potvrdzujú svoj herecký štandard a zmysel pre komickosť. Tri tzv. barmanky alebo „zvukárky“ Vladimíra Štefániková ako Jenny Naliatá, Jaroslava Sisáková ako Elizabeth Zdochliaková a Ľudmila Lukačíková ako Katty Klebetná hravo a plasticky predvádzajú typizované postavy presne v duchu svojich mien. Ľubomír Mindoš ako Mett a Martin Oravec ako Jemmi a Žobrák stvárnili svoje postavy zodpovedne. M. Oravec hrá v inscenácii aj na kontrabas. Napokon spomeňme dvojicu najstarších hereckých predstaviteľov súboru, Vasiľa Rusiňáka v úlohe Areštovňaka, ktorého hrá so svojou charakteristickou noblesou a živelnosťou, a Jozefa Tkáča ako Čmajzľaka a Herca, ktorý sa so svojimi postavami statočne pasuje.

Napriek vskutku zaujímavým pasážam hry, najmä čo sa týka práce s predmetmi, vytvárania zvukov a režijno-hereckým nápadom, inscenácia nedrží temporytmus a na konci dejstiev upadá. Reprodukovaná hudba je príliš hlasná, s čím súvisí podvedomá snaha hercov a herečiek, v tomto prípade spevákov a speváčok, o jej prekričanie, a tým sa stráca zrozumiteľnosť textov.

No i tak je to hravý kus s ambíciou osloviť súčasného diváka jemnými vizuálnymi i textovými aktualizáciami a ponúknuť mu pohľad na tento univerzálny a nadčasový text z pohľadu obyčajného človeka. A to je príťažlivé, i keď niekedy náročné.