Divadlo Alexandra Duchnoviča, Prešov

Človek úplne prirodzene túži po istote. Smrť je jediná skutočná istota v živote. Jednoduchý sylogizmus nás privádza k existenciálnemu paradoxu, že človek vo svojej podstate túži po smrti. Formálna logika tu zjavne naráža na objektívnu realitu. Ľudia predsa odnepamäti zomierajú túžiac po nesmrteľnosti. Starozákonný Kohelet (Kazateľ) to vysvetľuje tak, že Boh im „do srdca vložil tušenie večnosti“ (3, 11).

Celoslovenská premiéra hry Doda Gombára Peniaze v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove reflektovala aktuálnu tematiku medziľudských vzťahov v kontexte (hyper)konzumnej kultúry. Súčasný slovenský autor v nej situoval príbehy rôznorodých postáv – trúfalých lupičov banky, partnerov v konflikte, matky a syna s prehnaným putom, či rôznych postáv frustrovaných láskou. Peniaze sa v ich životoch stali neraz existenčne dôležité. Točil sa okolo nich okruh viacerých problémov so smutno-trpkými závermi. Nútili postavy zúfalo konať a viedli k rôznym bizarným činom (najmä prepad banky, ktorý naplánovali Mirco a Jojco a ich komplic Zdeno).

Sú tituly v dramatickej spisbe, pri ktorých názve si vždy vieme vybaviť autora. Sú tituly, ktoré vnímame len okrajovo a na autora si spomenúť nevieme, a sú aj také, ku ktorým vieme priradiť autorov viacero, pretože sa pôvodným textom inšpirovali, prepísali ho, prípadne na jeho motívy vytvorili nové, tiež silné dielo. Jednou z takýchto hier je aj Žobrácka opera, s ktorou sa spájajú minimálne tri slávne mená: Václav Havel, Bertolt Brecht a John Gay.

Čechovove hry sú nestarnúcou klasikou – o tom niet sporu. Ak by som si však dovolila – čisto subjektívne a „nevedecky“ – rozdeliť ich na aktuálne a ešte aktuálnejšie, na vrchole pomyselného rebríčka by sa umiestnila jeho prvá „dlhá“ dráma, Ivanov. Prečo? Ujo Váňa, Čajka, Višňový sad, a najmä Tri sestry sú oveľa väčšmi než táto hra aj portrétmi dobových myšlienkových prúdení v ruskej spoločnosti. Postavy sa vášnivo zaoberajú okrem čisto osobných problémov aj stavom starostlivosti o vidiecku krajinu (Astrov), novými umeleckými formami (Treplev), podnikateľskými možnosťami spojenými s postupom priemyselnej revolúcie (Lopachin), drastickými rozdielmi života v Moskve a v zapadnutých guberniách (Máša, Oľga), snami o „budovaní nového života“ (Irina) a ďalšími témami. Ivanov je hrdinom stojacim do značnej miery mimo doby a spoločnosti, ktorá ho obklopuje. Jeho bolestivé bilancovanie životných úspechov a strát sa podobá dnes dobre známej kríze stredného veku, no keďže ho stvoril Čechov, a nie Viewegh, nesie v sebe „tajomstvo jedinečného charakteru“.

DAD patrí k tým profesionálnym divadlám, ktoré nezabúdajú na detského diváka a do svojho repertoára pravidelne radia aj predstavenia pre deti (Perníková chalúpka, Nebojsa, Zlatý kľúčik, Polepetko, Kapitán Budzogáň). Navyše možno v tomto národnostnom divadle hovoriť aj o istej edukatívnej hodnote divadla pre deti v kontexte rozvoja kultúrneho života Rusínov a rusínskeho jazyka.

Ruský autor, režisér, dramaturg, filmár Vasilij Sigarev (1977) vstúpil do povedomia umeleckej obce viacerými cenami ovenčenou hrou Plastelína (2002). Odvtedy napísal niekoľko dramatických textov, ktoré boli a sú inscenované po celom svete. Za svoj filmový debut Vĺčik (2009) bol Sigarev takisto ocenený na domácej i medzinárodnej scéne. Sigareva raketový úspech isto teší, avšak záujem o jeho osobu unavuje. A tak si vraj vymyslel svoj vlastný autorský mystifikovaný životopis, v ktorom sa vyjadruje k svojim „autorským začiatkom“, ako i k dramatickému umeniu.

Každý sa hráme na svojom vlastnom piesočku, priebežne strkáme hlavy do piesku, svoje životy budujeme spravidla na piesku, ľuďom naokolo radi sypeme piesok do očí. Je paradoxné, že popri tom všetkom sme sa akosi zabudli s pieskom hrať. Je čas vrátiť späť piesok v presýpacích hodinách, vrátiť sa späť do detstva, na počiatok. Dosť bolo vylihovania na pláži, potrebujeme pieskovisko. Inak nás čaká (s)púšť.

V našich schizofrenických časoch, keď sa zvykne večná láska až za hrob radšej poistiť predmanželskou zmluvou, nie je azda úplne márne oprášiť Tajovského jednoaktovku Sľuby. Rovnako symptomatické je pre dnešok aj to, že znovu objaviť dramatický debut klasika slovenského realizmu musí urobiť rusínske divadlo. Bude aj v Prešove platiť, že sľuby sa sľubujú – blázni sa radujú a chlieb sa je?

Ako málo človečiny má v sebe slovníková definícia výrazu domov! Ako ďaleko je od skutočnosti. Je to vraj miesto, kde sa človek narodil, kde býva, kde žije a tak ďalej. Toto byrokratické konštatovanie je chladné ako štyri steny, ktoré popisuje. Michal Baláž sa rozhodol ukázať, čo to domov naozaj je. V rusínskom znení bez titulkov, zato s vôňou onej človečiny.

Slovenské porekadlo hovorí: nedaj, Bože, svini rohy ani somárovi ostrohy. To nakoniec ani netreba, my si ich zvolíme sami a dobrovoľne, aby sme potom dlhé roky verili, že na každú sviňu voda vrie. Toto nie je rozprávka o troch prasiatkach, ale príbeh o jednej tuctovej svini. Prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča sa vrátilo k úspešnej spolupráci s renomovaným ukrajinským hercom a režisérom Andrijom Romanijom, ktorý sa v Prešove tentoraz rozhodol inscenovať upravenú a aktualizovanú verziu jednoaktovky Marka Lukiča Kropivnického Na revíziu, ktorú autor napísal ešte v časoch cárskeho Ruska, konkrétne v roku 1882.