Ruženka a páví kráľ

Terézia Mindošová: Páví kráľ

Réžia: Zuzana Galková

Asistent réžie: Jaroslava Sisáková

Scenár: Terézia Mindošová

Dramaturgia: Terézia Mindošová

Preklad: Jaroslav Sisák

Výprava: Sára Kucková

Hudba: Miloslav Kráľ

Zvuk: Milada Tuptová

Svetlá: Anton Miščík, Richard Tanislo

Garderóba: Silvia Novotná, Katarína Lešková

Stavba scény: Štefan Hanuščin, Jozef Novák

Rekvizity: Jozef Novák

Účinkujú:

Páví kráľ: Ladislav Ladomirjak

Kráľovná, Ruženka: Zdenka Kvasková

Veľký princ: Vladimír Roháč

Malý princ: Martin Oravec

Kráľ, Pavúk, Rybár: Jozef Pantlikáš

Víla 1: Jaroslava Sisáková

Víla 2, Slúžka: Iveta Fejková

Šašo: Michal Kucer

Divadlo Alexandra Duchnoviča uviedlo 9. júla 2021 rozprávkovú hru s pesničkami Páví kráľ. DAD patrí k tým profesionálnym divadlám, ktoré nezabúdajú na detského diváka a do svojho repertoára pravidelne radia aj predstavenia pre deti (Perníková chalúpka, Nebojsa, Zlatý kľúčik, Polepetko, Kapitán Budzogáň). Navyše možno v tomto národnostnom divadle hovoriť aj o istej edukatívnej hodnote divadla pre deti v kontexte rozvoja kultúrneho života Rusínov a rusínskeho jazyka.

Predlohu hry, ktorú si scenáristka a dramaturgička Terézia Mindošová vybrala na spracovanie, predstavuje rozprávka Princezná Ruženka uvedená aj v zbierke francúzskych rozprávok Páví kráľ od autorky DʼAlnoy. Príbeh je o kráľovskej rodine, ktorej sa okrem dvoch synov narodí aj dievčatko Ruženka a víly jej vyveštia, že sa v budúcnosti stane príčinou nešťastia svojich bratov. Na radu pustovníka rodičia schovajú dcéru do veže, kde ju chodievajú jej bratia navštevovať a po dovŕšení pätnásteho roku a smrti oboch rodičov sa ju rozhodnú vydať. Princezná po opustení veže objaví v kráľovskej záhrade krásneho páva, všetkým zakáže jesť pávie mäso a bratom oznámi, že sa vydá len za pávieho kráľa. Kráľovskí bratia putujú s obrazom princeznej za pávím kráľom, cestou sa zastavia v kráľovstve chrústov, ktorí ich nasmerujú do ríše pávieho kráľa. Tomu sa princeznin obraz veľmi páči a chce si ju vziať za ženu. Bratia teda napíšu princeznej, aby prišla do krajiny pávieho kráľa a oni ju zatiaľ čakajú vo väzení, kým sa kráľ nepresvedčí o pravosti podobizne z obrazu. Blížiaci sa zdanlivo šťastný koniec naruší konanie zápornej postavy dojky. Tá zhodí princeznú do mora (pláva na posteli so svojím psom Chvostíkom) a namiesto nej páviemu kráľovi podstrčí svoju škaredú dcéru. Kráľ sa rozhodne bratov za trest obesiť. V tom čase zachráni ich sestru chudobný rybár, ktorý pošle do zámockej kuchyne psa, aby doniesol jedlo, na ktoré je princezná zvyknutá z domu. No po odhalení krádeže chce najskôr kráľ rybára s princeznou obesiť spolu s jej bratmi. Keď mu však rybár vyrozpráva príbeh princezninho putovania, konečne nastáva šťastný rozprávkový koniec. V príbehu sa vyskytuje aj viacero vedľajších motívov a odbočení od hlavnej dejovej línie, ktoré sa vo výsledku javia ako nadbytočné (napríklad kráľ na začiatku háda, prečo je jeho žena smutná a donesie jej ľan, páry topánok a nakoniec sa dozvie veštbu víl). Tým, že autorka scenára v rámci dramatizácie tieto motívy vynechala, sprehľadnila celkové vyznenie rozprávky, čo možno považovať za pozitívne.

Vo výslednom tvare boli dodržané atribúty rozprávky a v rámci motívov možno hovoriť aj o ich vhodnom doplnení, pozitívne možno vnímať tiež prácu so symbolikou páva v zmysle niečoho krásneho, vznešeného, verného. V scenári však bolo potrebné upraviť, vysvetliť viacero nezrovnalostí (napríklad nemotivovaná premena slúžky na sokyňu v láske, nejasné pominutie kliatby v závere predstavenia a pod.), čo mohlo byť spôsobené kumulovaním viacerých tvorivých funkcií v jednej osobe (námet, scenár, dramaturgia T. Mindošová). Otázkou ostáva, prečo bola dramatizovaná práve táto predloha, ale aj samotný dramaturgický zámer, ktorý ostal pre diváka nejasný. Úloha dramaturga strážiaceho hlavnú myšlienku, kooperujúceho so scenáristom a režisérom, má aj v súčasnosti význam a v tomto titule sa navyše aj celková režijná koncepcia javí, akoby pozostávala z viacerých prístupov.

Keďže ide o pomerne neznámy námet, ktorý je slovenskému publiku vzdialený, v divadelnom predstavení možno pozorovať aj explicitné odkazy na známu verziu Šípkovej Ruženky od Ch. Perraulta: „Pred rokmi sa v susednom kráľovstve tiež narodila Ruženka, pichla sa do prsta a celé kráľovstvo zaspalo.“[1] Režijnej koncepcii predstavenia pomáha postava rozprávača v podobe dvorného šaša, ktorý na začiatku prichádza z hľadiska a komunikuje s publikom, rozpráva príbeh o ľuďoch premenených na pávy a o pávom kráľovi a v rámci predstavenia viackrát vstupuje do deja a oslovuje prítomných divákov. Napríklad im odporučí, aby deťom nedávali meno Ruženka, ale radšej Margarétka alebo Zdenka, alebo ohlasuje smrť kráľovských rodičov. Divákov udržuje v napätí otázkami pripomínajúcimi upútavky, čo však nebolo celkom funkčne využité v iných častiach hry. V závere inscenácie absentuje rámcovanie vstupom rozprávača, ktorý by mohol odpovedať na nezodpovedané otázky (napríklad, či sa pávy z kráľovstva opäť zmenili na ľudí, čo sa stalo s ďalšími postavami a podobne) a prípadne detskému publiku aj sprostredkovať isté morálne ponaučenie. V rámci interakcie s publikum treba oceniť snahu o nadviazanie kontaktu s deťmi, šašo a princeznini bratia oslovujú divákov aj v hľadisku a vyzývajú ich k aktivite (spev, tlieskanie), no vo výslednom tvare to občas vyznieva ako pro forma, čo istým spôsobom korešponduje so súčasnou komerčnou produkciou pre deti, v ktorej prevažuje formálna zložka nad obsahovou. Viacero čiastkových mizanscén možno považovať za nápadité a vtipné. Napríklad víly sú zobrazené ako letušky; v kolíske je namiesto dieťaťa ruža a rodičia princeznú nezavrú do veže, ale do skleníka; namiesto chrústa v príbehu vystupuje pavúk, ktorý bratov vmotá do siete, princovia sestre ukazujú podobizne ženíchov na detskom leporele so zvieratami; pri zatváraní do väzenia princom na ruky hodia namiesto pút detskú obruč.

Výrazným scénickým prvkom boli v predstavení sklenené paravány na kolieskach, ktoré funkčne pomáhali meniť hrací priestor, ale aj igelit naznačujúci more, po ktorom plávala Ruženka. V spomínanej scéne možno oceniť aj prácu s rekvizitou, keď sa lopta, s ktorou sa hrala s pávím kráľom, zmenila na záchranné „koleso“. V tejto mizanscéne sa vyskytla aj humorná alúzia na spoločenskú situáciu: Ruženka zápasiaca s vlnami uprostred mora si kladie otázku, čo by robila v takej situácii emancipovaná žena. Tá by určite, ako to urobila Ruženka, začala kričať o pomoc. V predstavení sa vyskytuje viacero gagov (významov), ktoré dokáže interpretovať skôr dospelý (okrem uvedeného napr. posledná večera alebo sťatý vo význame opitý).

Výkony hercov možno považovať za štandardné, no presvedčivejšie boli stvárnené postavy, ktoré mali jednoznačný charakter v zmysle čierno-bielej typológie postáv (najmä princezná Ruženka), prípadne komické postavy (napríklad pavúk alebo mladší brat, ktorý bol stále hladný). Z interpretácie viacerých postáv nebol jasný ich charakter (napríklad aj samotný páví kráľ sa v príbehu nejavil ako pyšný). Isté narušenie koncepčnosti predstavenia možno pozorovať aj v kostýmoch, ktoré nie vždy korešpondovali s charakterom postáv (princovia oblečení civilne, víly letušky popisne, kostým pávieho kráľa vyznieval skôr komicky ako vznešene – bol oblečený v uniforme a na opasku mal pripevnené pávie perá).

Dynamike predstavenia pomohla hudobná zložka M. Kráľa. Spoločná pieseň Ruženky a pávieho kráľa bola nosným prvkom príbehu aj jeho rozuzlenia (páví kráľ spoznal pravú princeznú na základe pesničky), funkčne bola využitá aj v rámci putovania kráľovských bratov za pávím kráľom. V danom kontexte treba povedať, že oveľa autentickejšie vyznievali časti spievané naživo, a to aj napriek tomu, že playback bol interpretovaný na vyššej kvalitatívnej úrovni.

Rozprávkovú hru Páví kráľ tak možno oceniť nielen pre snahu priniesť pomerne neznámy námet slovenskému publiku (hoci práve zvolený literárny text sa javí ako problematický), ale aj pre viacero režijných a dramaturgických nápadov, ktoré ocení divák v každom veku. Aby však bol jeho zážitok čo najkomplexnejší, mali by tvorcovia viac dbať aj na výtvarnú stránku inscenácie (kostýmy) či na jej technické zabezpečenie (mikroporty). Výslednému tvaru by tiež dopomohla dôslednejšia práca dramaturga.

[1] Citát vznikol na základe scenára a zápiskov recenzentky na predstavení.