Martina Ulmanová
Martina Ulmanová vyštudovala žurnalistiku na Karlovej univerzite v Prahe a divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Viac ako dvadsať rokov pôsobí ako slovenská redaktorka českej revue Svět a divadlo. Na Slovensku stála pri zrode časopisu Divadlo v medzičase, roky pracovala v dramaturgickej rade festivalu Divadelná Nitra. Od roku 1998 pracuje na Edičnom oddelení bratislavského Divadelného ústavu. Za najlepšie obdobie svojej profesionálnej kariéry pokladá pôsobenie v týždenníku Kultúrny život (1990–1993) pod vedením šéfredaktora Ivana Štrpku.
Ivanov, čiže IBAHOB
Čechovove hry sú nestarnúcou klasikou – o tom niet sporu. Ak by som si však dovolila – čisto subjektívne a „nevedecky“ – rozdeliť ich na aktuálne a ešte aktuálnejšie, na vrchole pomyselného rebríčka by sa umiestnila jeho prvá „dlhá“ dráma, Ivanov. Prečo? Ujo Váňa, Čajka, Višňový sad, a najmä Tri sestry sú oveľa väčšmi než táto hra aj portrétmi dobových myšlienkových prúdení v ruskej spoločnosti. Postavy sa vášnivo zaoberajú okrem čisto osobných problémov aj stavom starostlivosti o vidiecku krajinu (Astrov), novými umeleckými formami (Treplev), podnikateľskými možnosťami spojenými s postupom priemyselnej revolúcie (Lopachin), drastickými rozdielmi života v Moskve a v zapadnutých guberniách (Máša, Oľga), snami o „budovaní nového života“ (Irina) a ďalšími témami. Ivanov je hrdinom stojacim do značnej miery mimo doby a spoločnosti, ktorá ho obklopuje. Jeho bolestivé bilancovanie životných úspechov a strát sa podobá dnes dobre známej kríze stredného veku, no keďže ho stvoril Čechov, a nie Viewegh, nesie v sebe „tajomstvo jedinečného charakteru“.
Klasik na úteku z muzeálnej vitríny
Keď sa divák, ktorý v škole celkom nepredriemal hodiny slovenskej literatúry, vyberie na klasiku typu Chalupkovho Kocúrkova, zväčša nie je zvedavý na dej, ale na jeho divadelnú interpretáciu. „Viděno dnešníma očima, jde, s odpuštěním, o ‚koniny’: základem jsou milostné tahanice vyšperkované převleky a záměnami osob, ve kterých nakonec ti, kteří si to zaslouží, rozuměj správní národně cítící Slováci a Slovenky, vyhrají nad zlomyslnými nafoukanci a odrodilci.“ – písala som pred časom o obsahoch hier Drotár a Dobrodružstvo pri obžinkoch od Jána Palárika.
Kým prídu Stouni, nudiť sa určite nebudete
Bodový reflektor ožiari Roberta Rotha pred zavretou oponou. V čiernych rifliach, čiernom tričku a koženej bunde, trochu prehnutý v páse, hovorí do mikrofónu na stojane. Rozpráva uvoľnene, zo začiatku trocha váhavo a lenivo, s odbočkami, postupne však jeho reč dostáva spád a rytmus. Keď sa blíži k pointe, vkladá sa už do toho celým telom – ruky s trepotajúcimi sa prstami lietajú hore a do strán, občas si trocha poskočí, prehrabne vlasy, hlas sa chveje radostným napätím. Má celú našu pozornosť, visíme mu na perách, a pritom... Čo také vzrušujúce nám vlastne opisuje?
Ochotníci po tridsiatich piatich rokoch
Chápem, že členom Divadla SkRAT, najmä tým starším, môže ísť na nervy, keď sa v súvislosti s ich tvorbou neustále spomína meno Blaha Uhlára. Je to predsa vyše dvadsať rokov od poslednej inscenácie Stoky v „klasickej“ zostave, do ktorej zakladatelia SkRATu patrili – tak prečo už konečne nezabudnúť na minulosť a neprestať pri posudzovaní tvorby divadla so spomínaním starých vzorov? Ako kritik odpovedám: milerada. Čo mám však robiť, keď prichádzate s inscenáciami ako Skupinová terapia?
Na posiedke s apokalypsou
Hoci Caryl Churchill má už dávno pevné miesto medzi najvýznamnejšími súčasnými dramatikmi (a ako žena v tejto branži stojí spolu s Elfriede Jelinek na absolútnom vrchole), slovenské publikum ju v podstate nepozná. Keď zoberieme do úvahy, že prvá národná scéna má okrem iných aj úlohu osvetovú, k dramaturgickej voľbe osemdesiattriročnej žijúcej legendy sa nedá dodať iné, ako: Už bolo načase.
Počkaj, Žid, keď príde môj čas…
„Na Hitlerovi je chvályhodné iba to, že svet zbavil Hitlera,“ podotkol nedávno vo svojej populárnej šou Last Week Tonight zabávač a politický glosátor John Oliver. Tlieskať niekomu za samovraždu je za normálnych okolností hodne aj cez tú najdrsnejšiu čiaru, no pri Adolfovi Hitlerovi, ani sedemdesiatpäť rokov po jeho smrti, nijaké takéto „čiary“ jednoducho nejestvujú; stále funguje ako univerzálny symbol číreho zla. Hrdina hry Georgea Taboriho Mein Kampf Šlomo Herzl ho však takto nevníma: pristupuje k nemu so súcitom, ba s láskou – stará sa oňho ako o zblúdené jahňa, ktoré si musí nájsť správnu cestu. Na prvý pohľad čudné, fantazmagorické, neuveriteľné. Napríklad aj preto, že Šlomo, ako jeho meno napovedá, je príslušníkom národa, ktorý tento superzločinec plánoval kompletne vyhladiť.
Posledná Lekcia
Aj keď sa mi asi nepodarí vyvrátiť rozšírenú predstavu (živenú najmä divadelníkmi), podľa ktorej sa zlomyseľný kritik pred vstupom do hľadiska zaoberá hlavne brúsením sekery, prehlasujem, že existujú aj situácie, keď je to presne naopak. Keď kritik mieri do divadla a priori zaujatý – pozitívne. S radostne tlčúcim srdcom, natešený beží v ústrety zážitku, ktorý sľubuje kombinácia skvelého dramatického textu, zaujímavého režiséra a špičkových hercov.
Milujem ťa. To cítiš.
Meno britskej autorky Lucy Prebble (1980) možno zachytili niektorí slovenskí televízni diváci – je spoluscenáristkou monumentálnej rodinnej ságy z prostredia mediálnych magnátov Boj o moc (Succession), a najmä autorkou mimoriadne úspešnej televíznej adaptácie autentických zápiskov luxusnej londýnskej prostitútky Tajný denník call girl (The Secret Diary of a Call Girl), čo napriek názvu nie je nejaký britský Sex v meste, ale zaujímavá psycho-sociologická sonda do istých vrstiev britskej spoločnosti. Autorkinu profesijnú históriu spomínam najmä preto, že nastavila moje očakávania od jej hry Vedľajšie účinky (The Effect): tešila som sa na produkt poctivého dramatického remesla, ktorý neuráža divákovu inteligenciu ani jazykový jemnocit, má originálnu myšlienku, spád a kaskády vtipných point.
Marthaler „po našom“
Keď sa človek chystá navštíviť predstavenie divadla SkRAT, môže si byť istý jednou vecou: určite v ňom nebude chýbať (seba)irónia. V tejto súvislosti sa ako kritik, ktorý trpí mániou hľadania rôznych súvislostí a paralel, nezdržím, aby som nepripomenula, že to isté platí napríklad pre uhlárovské inscenácie v Stoke aj v DISKu, a našli by sa podobnosti i v „názvotvorbe“. No nechajme nateraz (pre súbor SkRATu už zaiste dokonale otravné) uhlárovské odkazy bokom. Sústreďme sa na inscenáciu, ktorej samotný názov poteší srdce ironika neodolateľnou symbiózou žargónu pohrebákov a slovníka anatomickej prednášky: dámy a páni, je tu Rozlúčka s pohybovým aparátom.
