Divadlo SkRAT, Bratislava

18. januára 2024 si divadlo SkRAT pripomenulo svoje 20. narodeniny, rovnako celá A4-ka, tá oslavovala tri dni, ako sa na špičkové centrum súčasného umenia patrí. Tá dvadsiatka je dôkazom úspešnosti a životaschopnosti projektu, čo je pre Bratislavu dobrá správa, veď prevádzkovať kultúrne centrum zamerané na alternatívnu kultúru chce veľa obetavosti a vynaliezavosti. SkRAT zahral prvú reprízu inscenácie Punctum contra punctum, viacerí divadelní kritici, teoretici i praktici predniesli svoje zdravice, organizátori premietli asi hodinový film úryvkov z inscenácií, ktoré už súbor, žiaľ, nehrá.

Metaforická dokudráma – tvrdia tvorcovia v popise. V praxi to znamená, že repliky inscenácie vznikali kontinuálne kolektívnou tvorbou a zachytávajú osobné zážitky tvorcov aj spoločenské udalosti, ktoré nastali v priebehu skúšobného procesu. Nedostatočné a nedomyslené financovanie nezávislej (nielen) divadelnej kultúry na Slovensku je dlhodobým problémom, ktorý sa azda najviditeľnejšie prejavil počas pandémie. Upriamenie pozornosti však, bohužiaľ, neznamenalo nápravu. Potýkanie sa s pocitom nespravodlivosti a poníženia vyplývajúcim z finančnej podvýživy je ešte stále každodennou realitou niektorých nezávislých, no etablovaných divadelných súborov (v niektorých prípadoch ide o desiatky rokov!), SkRAT nevynímajúc.

Chápem, že členom Divadla SkRAT, najmä tým starším, môže ísť na nervy, keď sa v súvislosti s ich tvorbou neustále spomína meno Blaha Uhlára. Je to predsa vyše dvadsať rokov od poslednej inscenácie Stoky v „klasickej“ zostave, do ktorej zakladatelia SkRATu patrili – tak prečo už konečne nezabudnúť na minulosť a neprestať pri posudzovaní tvorby divadla so spomínaním starých vzorov? Ako kritik odpovedám: milerada. Čo mám však robiť, keď prichádzate s inscenáciami ako Skupinová terapia?

Šľachtici. Príbehy z lepšej spoločnosti – znie názov najnovšej inscenácie autorského kolektívu divadla SkRAT. Tvorcovia vopred ozrejmujú, že v inscenácii pracujú aj s odkazmi na dramatickú tvorbu Antona Pavloviča Čechova. Pri čítaní anotácie sa fanúšikovia a znalci poetiky divadla SkRAT s úškrnom pousmejú nad poznámkou, že účinkujúci dielo tohto ruského dramatika dopĺňali „tak, ako sa im zachcelo.“

Podľa Zygmunta Baumana ľudský život tvorí neustála konfrontácia medzi vonkajšími podmienkami vnímanými ako „realita“ s plánmi jedinca, snažiaceho sa „pretvoriť realitu v súlade so zvolenou víziou dobrého života“. Identita indivídua sa formuje prostredníctvom očakávaní a potrieb (vlastných i cudzích). Gilles Lipovetsky a iní upozornili, že honba za súkromnými pôžitkami prináša len čiastočné uspokojenie. Paradoxne jej sprievodnými symptómami sú pocity úzkosti a životného zlyhania. Postavy z inscenácie Divadla SkRAT si uvedomujú, že ich „pocit šťastia“ závisí od ich činov v minulosti, ovplyvňuje konanie v prítomnosti a formuje budúcnosť. Bilancujú, pokúšajú sa o zmenu aktuálneho stavu a prevzatie kontroly nad situáciou.

Keď sa človek chystá navštíviť predstavenie divadla SkRAT, môže si byť istý jednou vecou: určite v ňom nebude chýbať (seba)irónia. V tejto súvislosti sa ako kritik, ktorý trpí mániou hľadania rôznych súvislostí a paralel, nezdržím, aby som nepripomenula, že to isté platí napríklad pre uhlárovské inscenácie v Stoke aj v DISKu, a našli by sa podobnosti i v „názvotvorbe“. No nechajme nateraz (pre súbor SkRATu už zaiste dokonale otravné) uhlárovské odkazy bokom. Sústreďme sa na inscenáciu, ktorej samotný názov poteší srdce ironika neodolateľnou symbiózou žargónu pohrebákov a slovníka anatomickej prednášky: dámy a páni, je tu Rozlúčka s pohybovým aparátom.

Inscenáciu nenúteným príhovorom otvára postava Sprevádzača (Ľubo Burgr). Ten sedí po boku javiska a so scenárom v rukách režíruje celý priebeh predstavenia. Ako sám poznamenáva, má schopnosť posúvať dej dopredu, vysvetľovať konanie postáv, tlmočiť ich myšlienky či sem-tam porozprávať vtip. Burgr sa vysmieva z teatrológov, ktorí údajne potrebujú iné, zložitejšie témy ako obyčajný človek.

Tvorcovia divadla SkRat sa inscenáciou Donor, swingers a iné experimenty... ponorili do sveta bezperspektívnych postavičiek, o ktoré svet stratil záujem a svoje uplatnenie nachádzajú už len v sériách kurióznych experimentov. Divoký swingers večierok, na ktorom padnú všetky zábrany, kde sa nečakane objaví dokonca terorista, bezhraničná ochota nechať oplodniť vlastnú manželku neznámym darcom, či ľudia nečinne sa prizerajúci zločinu. Majú byť azda tieto príklady odpoveďou na proklamované motto inscenácie – „Nikdy vopred nehovorte, ako sa zachováte v nejakej situácii“?

„Postavy a udalosti v tejto inscenácii sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s postavami a udalosťami reálnymi však s najväčšou pravdepodobnosťou nebude čisto náhodná,“ píšu na internetovej stránke divadelníci SkRATu v súvislosti s inscenáciou Proces procesu procesom, v ktorej kafkovsky kritizujú mastenie si pupkov najvyšších príslušníkov slovenskej súdnej a legislatívnej moci.

Témou práce a pracovného prostredia je najnovšia inscenácia Divadla SkRAT Napichovači a lízači príbuzná niektorým predchádzajúcim či starším opusom: napríklad Dno, Hetstato vytvoreným ešte pod hlavičkou Stoky, či Paranoja alebo Smutný život Ivana T. už pod hlavičkou SkRATu. No v Napichovačoch a lízačoch je to hlavná téma, ktorej sa podriaďuje všetko. Na rozdiel od iných inscenácií, nielen tých spomínaných, má táto veľmi moderný, technizujúci výraz.