Musí to byť dramatické? Nie, ale bodlo by to

Divadlo SkRAT: Unavená žiadosť

Réžia: Rastislav Ballek

Hudba: Ľubomír Burgr, Zdenka Kvasková

Účinkujú: Ľubomír Burgr, Milan Chalmovský, Lucia Fričová, Jozef Belica, Zdenka Kvasková, Barbora Repková

Premiéra: 16. 12. 2022 v A4 – priestore súčasnej kultúry v Bratislave

Porada vo firme. Členovia pracovného kolektívu sedia pri stole, na ktorom sú položené otvorené fľaše vína, minerálky a monitory počítačov. Niektorí fajčia. Tí viac privilegovaní chodia fajčiť hore, je tam bazén a tenisový kurt. Chodia hore, majú predsa kontakty a snažia sa mať rozhľad. Ale riaditeľovi (Ľubomír Burgr) ani za dvadsať rokov vo funkcii nenapadlo tam ísť. Snaží sa síce obhájiť svoju vedúcu pozíciu, ale pôsobí nanajvýš ťarbavo a kŕčovito. A tak vznikne konflikt. Nielen kvôli udržaniu hierarchie či rešpektu. Porada sa týka najmä financovania a práve na tajomnom mieste „hore“ sa dá dozvedieť o výške platov každého zo zúčastnených. Zároveň sa z diskusie dozvedáme, že paušálne vyplácanie zamestnancov sa ruší, nutný je preto prechod na živnosť. Tento fakt nie je príjemnou správou, zvlášť keď celých dvadsať rokov neviete, kto je vaším donorom, a výplata sa vám jednoducho objavuje v stanovený čas na účte. Taktiež ale možno vidieť, že členovia tohto zhromaždenia (okrem mužov a žien ho tvorí aj pes) svoje myšlienky čítajú bezducho, bez akejkoľvek emócie, z papiera či monitora. Namiesto vášnivej hádky sme svedkami unavujúceho, nie úplne vydareného scénického čítania. Akoby členom tohto združenia ani nezáležalo na tom, ako sa to všetko vyvinie. Akoby svoje repliky videli prvý raz, ešte sa s nimi len zoznamovali. Viackrát započujeme slovné spojenie „dole vodou“.

Metaforická dokudráma[1] – tvrdia tvorcovia v popise. V praxi to znamená, že repliky inscenácie vznikali kontinuálne kolektívnou tvorbou a zachytávajú osobné zážitky tvorcov aj spoločenské udalosti, ktoré nastali v priebehu skúšobného procesu. Nedostatočné a nedomyslené financovanie nezávislej (nielen) divadelnej kultúry na Slovensku je dlhodobým problémom, ktorý sa azda najviditeľnejšie prejavil počas pandémie. Upriamenie pozornosti však, bohužiaľ, neznamenalo nápravu. Potýkanie sa s pocitom nespravodlivosti a poníženia vyplývajúcim z finančnej podvýživy je ešte stále každodennou realitou niektorých nezávislých, no etablovaných divadelných súborov (v niektorých prípadoch ide o desiatky rokov!), SkRAT nevynímajúc. Unavená žiadosť preto autenticky reflektuje momenty, s ktorými sa členovia súboru museli a musia vysporiadavať. Koniec koncov vznik samotnej inscenácie nebol podporený žiadnou štátnou dotáciou.

Divadlo SkRAT sa teda po poslednom experimente s vopred napísaným dramatickým textom Petra Lomnického k inscenácii Skupinová terapia vrátilo k tomu, čo mu ide najlepšie a kde sa cíti najistejšie, aj keď nie za práve najšťastnejších okolností. Metaforickosť deklarovaná v anotácii sa z môjho pohľadu prejavuje najmä vo výbere tém, ktoré jednotlivé výstupy prinášajú. Nie všetky situácie nutne museli tvorcovia na vlastnej koži zažiť, slúžia však ako ilustračné zábery, postrehy, fragmenty, z ktorých je možné poskladať výsledný dojem autorov z reality dnešných dní.

Tvorivý kolektív divadla prišiel v inscenácii Unavená žiadosť v kontexte svojej nedávnej tvorby s viacerými nóvami. Prvým je, rovnako ako pri predchádzajúcej inscenácii, zapojenie čerstvých hereckých posíl, čo sa ukázalo ako krok správnym smerom. Generačne mladšia herečka Zdenka Kvasková (pôsobiaca aj v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove a zoskupení Slzy Janka Borodáča) nepôsobila ako nová členka SkRAT-u, rokmi zohratého ansámblu, neprirodzene. Napriek tomu, že ide o jej prvú skúsenosť s inscenáciou, ktorá vznikla na základe kolektívnej tvorby, zdá sa, že tento spôsob vytvárania divadelného diela jej sedí. Okrem svojho sviežeho sebavedomého hereckého prejavu obohatila inscenáciu aj o elektronickú hudbu, ktorá je zároveň novým materiálom jej autorského hudobného projektu Kvaskova. Použitie súčasnej alternatívnej hudby, navyše interpretovanej naživo, dodalo Unavenej žiadosti punc aktuálnosti, ktorý tak nebol prítomný len v témach jednotlivých výstupov. Hudobná zložka, napriek svojej kontrastnosti k mnohokrát hrubému slovníku používanému v replikách hercov, nepôsobila rušivo, ale naopak, efektívne a sympaticky, takmer až kabaretne dopĺňala konce a začiatky niektorých obrazov. Minimalistický synth-pop zapĺňal semioticky chaotické miesta inscenácie. Piesne predeľovali (či spájali) výstupy, hoci veľmi voľne, keďže ešte aj počas nich prebiehali herecké akcie. Práve pasáže s hudbou rozčleňovali jednoduchú scénu na dve časti. Prvá, dominantná časť, sa nachádzala v prednej časti javiska. Pozostávala len z dlhšieho stola, na ktorom boli rozložené rôzne predmety (pozri úvod recenzie) a stoličiek. V zadnej časti sa nachádzal stolček, na ňom počas spievania stála Z. Kvasková. O to viac vynikla práca so svetelným designom vytvárajúcim na zadnej stene tieňohru, združujúcu a prepájajúcu celé dianie na javisku. Barbora Repková, ďalšia nová posila súboru, mala o niečo menší priestor, spoľahlivo však spolu s Luciou Fričovou vytvárali feminínny protipól (v mnohých častiach) dominantných, aj keď neobratných mužov. Feminínny nie v zmysle stereotypizujúcej jemnosti či krehkosti, ale skôr emancipačnej energie a dravosti vyplývajúcej z potreby presadiť sa medzi mužmi, zvlášť v pracovnom prostredí. Teda v zmysle vlastností, ktoré častokrát ťažkopádnym a neohrabaným mužským postavám v inscenácii chýbajú. Koniec koncov je to práve L. Fričová, ktorá začne v úvode inscenácie viesť schôdzu namiesto riaditeľa a otvorí diskusiu o peniazoch. Za zmienku stojí aj vášnivý, plamenný prejav B. Repkovej v maďarčine vo výstupe Tu sa prepisuje história. Tvorcovia v ňom ironicky reflektujú otázku súčasného, internetovými hoaxami šíriaceho sa slovenského nacionalizmu. Typický príklad mužskej neotesanosti môžeme nájsť v obraze Mohli by sme spolu niečo urobiť, kde sa Jozef Belica a Ľubomír Burgr snažia nahrať vlastný podcast len preto, že je to v kurze. Zaráža však amaterizmus, napriek ktorému chcú dosiahnuť svoj cieľ, aj sebavedomie oboch aktérov. O nahrávaní podcastov a moderovaní nevedia vôbec nič, preto je konečný výsledok katastrofálny.

Generačný rozdiel som nespomenul bezdôvodne. Napríklad ešte počas Kvaskovej hudby sa začína rozprava – spočiatku medzi Ľubom (Ľ. Burgr) a Milanom (M. Chalmovský), ktorá sa hudby týka. Nie však hocijakej. Na pretrase sú vulgárne parodické piesne z nahrávky známej ako Silvester 68, ktorá vznikla ako reakcia na vpád vojsk Varšavskej zmluvy. 

„Hej, ono to celé vzniklo na základe 68meho a tej traumy čo mali tí chlapi.

Ehm. No a na tom je pekne vidieť ten kultúrny rozdiel medzi Slovákmi a Čechmi. Oni v šesťdesiatom ôsmom zpívali ,Bratříčku zavírej vrátka‘ a my ,Jebal otec jebal syn urobili z piči mlyn ,kišánďalom‘.

A bolo vybavené.

Jednoducho iný pohľad na svet.“[2]

Iný pohľad na svet, týkajúci sa stretu generácií, je badateľný z kontrastu medzi jemnou a ľahkou hudbou Kvaskovej a buranskou hrubosťou kombinovanou s mizogýniou a sexizmom obsiahnutou v piesňach Silvestra 68 a neskôr aj hrubozrnných ľudovkách. Oba tieto žánre sa dajú považovať za istý druh rebélie či vzdoru voči konvenciám, rozdiel v ich vnímaní je práve v generačnom kontexte. Kým vulgarizmy a hrubozrnnosť vzdorovali pokrytectvu uhladenej normalizačnej kultúry (zatiaľ čo na naše územie vtrhli cudzie vojská), piesne Kvaskovej vnímam skôr ako snahu dať najavo vlastnú zraniteľnosť, nehu, empatiu a otvorenosť (vo svete, ktorému je blízka povrchnosť). Pointa však, rovnako ako pri všetkých ďalších výstupoch, neprichádza, dialógy a monológy smerujú odnikiaľ nikam, sú to len fragmenty bez vyústenia. Výstupom chýba rozuzlenie, čo však neznamená že by končili niekde na polceste, pre pochopenie zámeru tvorcov nie sú nutne potrebné. Dôležitejšia než odpoveď je otázka.

Príležitosť porovnávať dve posledné diela SkRAT-u tu nekončí. Aj Unavenú žiadosť „koordinoval“ režisér, ktorý s divadelným kolektívom vytvárajúcim svoje dramatické texty temer výhradne spôsobom fixovanej hereckej improvizácie doteraz nespolupracoval. Je ním prekvapivo Rastislav Ballek, ktorý často vo svojich inscenáciách pracuje s dekompozíciou čoby inscenačným postupom, avšak jeho dominantnou metódou býva dekonštrukcia už existujúceho dramatického textu.[3] Ovplyvnil teda viac SkRAT Balleka alebo Ballek SkRAT? Odpoveď sa nachádza niekde uprostred. Typické črty metódy kolektívnej tvorby zostali, inscenácia však pôsobila ako celok a čo je dôležité, nestrácala temporytmus, nemala výrazne nudnejšie miesta, ktoré by bolo potrebné skrátiť. Náznaky kompozície boli zjavné najmä v úvode a závere inscenácie, ktoré sa tematicky týkali financovania malého nezávislého divadla – vytvorený tak bol pomyselný dramatický oblúk. Začiatok, ako som už uviedol, patril existenčno-ekonomickému teoretizovaniu vzhľadom na vlastnú inštitúciu. Posledný obraz túto tému rozvíja a zaoberá sa aj praktickými možnosťami získania financií z Fondu na podporu umenia a Ministerstva kultúry. Teda presnejšie je ním groteskný návod ako okabátiť ministerku Milanovú (konkrétnemu menu sa nevyhýbam, samotný výstup má názov Klimáček/Milanová). Burgr s Chalmovským krok po kroku približujú svoj plán. Spočiatku na to idú priamočiaro:

„No dobre, tak teraz si predstav, že si prišiel na večierok a ja som ten Capo di tutti a presveč ma aby som ja dal na tvoje pojebané divadlo pojebaných pol milióna.

Musíš počkať kým sa najebe.

Ukáž mi to. Pozri…

No. Počkaj, počkaj…

Čakám. Som najebaný na sračky a čakám ako ma ojebeš o pol milióna.

Počúvaj, ty máš výbornú košeľu. Máš výbornú košeľu. Nechceš si vypiť so mnou?“[4]

Napokon však vymyslia lesť – Burgr sa na ministerstve predstaví ako Klimáček. Počas telefonátu ministerky (mimochodom excelentne parodovanej M. Chalmovským) s Jožkom, riaditeľom FPU, ministerka zistí, že Klimáček už svoj diel peňazí získal. A tak Burgr – Klimáček odporučí odovzdať tieto peniaze Burgrovi. Jednoduché, účinné a zábavné. Zábavné najmä kvôli použitej grotesknej skratke, rozhodne nie kvôli téme výstupu. Je hádam až na zaplakanie, k akým nekalým praktikám sa musia dotknutí protagonisti utiekať a ako jednoducho sa dokáže divák s ich konaním stotožniť. Schvaľujeme v podstate podvod, ktorý nám príde v kontexte celej situácie ako jediná možná funkčná alternatíva k dosiahnutiu cieľa. Otázkami, ktoré si môžeme klásť, sú: Je možné takýmto riešeniam predchádzať? Dá sa to aj čestne? Slušne? Je šanca, aby sa niečo zmenilo po dobrom? Protesty občianskej iniciatívy Za slušné Slovensko vyšumeli v diaľke a rezort kultúry ešte stále čelí rovnakým problémom ako v minulosti. Tie dokonca pasivitou povolaných orgánov vyeskalovali. Nad budúcnosťou slovenských nezávislých kultúrnych inštitúcii visí ťaživý otáznik, ktorý sa postupne premieňa na výkričník.  

Inscenáciu môžeme považovať za vydarený pokus o (občas príliš) detailné, a preto i pichľavé zachytenie niektorých kultúrno-sociálnych fenoménov (stav kultúrnej politiky aj politickej kultúry, nekonečné problémy s financovaním kultúry, nacionalizmus atď.) na Slovensku. Výber inscenovaných útržkov súčasnej slovenskej reality je výsostne aktuálny, čo môže v konečnom dôsledku znamenať, že niektoré konkrétne detaily zrejme nebudú mať dlhú trvanlivosť (Jožko spomínaný v poslednom výstupe už v dobe písania recenzie ako riaditeľ FPU končí a Natália Milanová už nie je ministerkou kultúry), o to však tvorcom zrejme nešlo. Ich cieľom bolo upozorniť divákov na kritický stav viacerých zložiek slovenskej spoločnosti prístupným a zrozumiteľným spôsobom, čo sa aj podarilo. V anotácii sa uvádza, že inscenácia nemá presnú tému ani posolstvo a navyše jej chýba bodka. Z môjho pohľadu inscenácia bodkou končí. Nie však jednou, ale rovno tromi.

---

[1] Viac: https://a4.sk/events/2023/02/02/divadlo-skrat-unavena-ziadost-3/

[2] Kolektív divadla SkRAT: Unavená žiadosť (scenár).

[3] Za všetky spomeňme Bakchantky v SND (2019), Jánošíka v DAB (2017) či Othella a Macbetha v ND Brno a ND moravskoslezkom v Ostrave (obe 2014).

[4] Kolektív divadla SkRAT: Unavená žiadosť (scenár).