(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Hmlistá cesta odnikiaľ nikam

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Hmlistá cesta odnikiaľ nikam
Divadlo
InscenáciaKolektív účinkujúcich: Projekt Onegin
Premiéra24. januára 2017
Divadelná sezóna

Autori a autorky textu a účinkujúci a účinkujúce: Ľ. Burgr, D. Gudabová, L. Fričová, I. Hrubaničová, L. Barcziová, M. Chalmovský, V. Zboroň
Hlas: V. Rusiňák
Svetelný dizajn: B. Adamčík, M. Kokavec
Videoprojekcia: B. Vitázek
Kostýmy: T. Langerová
Dirigent a zvuková spolupráca: M. Tóth
zbor Musica Falsa et Ficta: M. Kundlák, A. Čonková, V. Škutová, S. Hvozdík, K. Hanzenová, Samčo Brat dážďoviek,
réžia I. Hrubaničová, Ľ. Burgr
Milí diváci, nastavte si svoj telefón na letový režim a spoločne sa presunieme do chaotickej letiskovej haly. Z tej ale nepoletíte nikam. Váš let je totiž zrušený. V poslednej dobe sa priestory letiska stali žiaľ terčom mnohých teroristických útokov. V kultúrnom centre A4 v inscenácii Projekt Onegin bratislavského divadla SkRAT prevládajú skôr pocity melanchólie, ktoré dominujú neurčitému časopriestoru, v ktorom sme sa spolu s tvorcami ocitli. Hustý sneh uväzní náhliacich sa cestujúcich v rozľahlom, no uzavretom priestore. Účinkujúci sú rozptýlení po celej hracej ploche, čím evokujú ponevierajúcich sa, znudených a mierne bezradných ľudí na skutočnom letisku. Čas tu plynie pomaly, všetkých sa zmocňuje únava a letargia, počuť zvuky zavíjajúceho vetra a na plátne sa mihocú snehové vločky. Všetko ovláda nekonečná hmla. Scenéria pripomína staré zabudnuté letisko kdesi na Sibíri. Atmosféru minulosti podporuje i ruština v úvode inscenácie, ktorá znie z nahrávok v podaní rusínskeho herca Vasiľa Rusiňáka.
Inscenáciu nenúteným príhovorom otvára postava Sprevádzača (Ľubo Burgr). Ten sedí po boku javiska a so scenárom v rukách režíruje celý priebeh predstavenia. Ako sám poznamenáva, má schopnosť posúvať dej dopredu, vysvetľovať konanie postáv, tlmočiť ich myšlienky či sem-tam porozprávať vtip. Burgr sa vysmieva z teatrológov, ktorí údajne potrebujú iné, zložitejšie témy ako obyčajný človek. Aj preto sú u nich kríza multikulturalizmu a nové globálne bezpečnostné riziká dozaista úspešnejšie ako príbeh nešťastnej lásky. Poloironicky dodáva: „Netreba robiť umenie, treba kalkulovať!“ Sprevádzač je bezprostredným komentátorom diania na javisku. Jeho postrehy sú nanajvýš vecné a odosobnené.
Burgr oboznamuje divákov s tým, že okrem neho samotného a letiskovej haly sú jednou z línií inscenácie „spomienky Inge na lásku Tatiany a Onegina, ktoré sú rozmazané a prekrývajú sa s pohľadom dospelej ženy na obsah knihy, ku ktorej sa vracia“. Tak ako Onegin zabudol na lásku Tatiany, aj postavy, ktoré sa túlajú nehostinnou halou, sú odkázané samy na seba a nenachádzajú nijakú lásku ani nehu. Z Puškinovej ľúbostnej tragédie Eugen Onegin sa do inscenácie divadla SkRAT dostáva akoby len nejasný existenciálny pocit o nevyhnutnosti lásky, ktorý postavy sužuje v ich každodenných situáciách a interakciách s ľuďmi, ktorých stretávajú, a prispieva k ešte väčším pochybnostiam.
Netrpezlivá hŕstka ľudí sa zoradí pred zátarasami, ktoré stráži ozbrojený vojak s neprívetivým výrazom. Ten ich začne dirigovať a anonymná skupinka kolektívne piští a vydáva rôzne pazvuky. Rozprávač Burgr tento groteskný výstup charakterizuje ako „avantgardné číslo“. Všetci sa postupne preukážu pasom a absolvujú osobnú prehliadku. Nekonečné čakanie sprevádzajú letiskové hlásenia o tom, aby si každý strážil svoju batožinu, inak bude zničená. Opakujúce sa nahrávky pokynov personálu zvyšujú dramatické napätie inscenácie i stres ľudí v zástupe. Vlado Zboroň v uhladenom obleku systematicky kontroluje jednotlivých cestujúcich. Na rad prichádza Dana Gudabová na invalidnom vozíku. Zboroňov pracovník strážnej služby ju neváha bezohľadne zhodiť na zem, pretože bezpečnosť ostatných pasažierov je prvoradá. Brutalita oficiálnych procedúr a predpisov je v tejto scéne zveličená a potláča akýkoľvek ľudský prístup.
Porozumeniu medzi jednotlivými postavami bránia i jazykové bariéry, každá z nich totiž hovorí inou rečou. Navyše, situácie a ich vzťahy sú naznačené skôr telom, než slovom. Nikto nechce a nedokáže toho druhého pochopiť – keď jeden rozpráva po anglicky, druhý mu odpovedá po nemecky. Milan Chalmovský a Lucia Fričová sú pohrúžení do hlbokej filozofickej debaty o tom, čo je to šťastie a ako ho vlastne dosiahnuť. Každý je mierne autisticky zahĺbený do svojho vnútra, až na prehnane horlivú Luciu Fričovú, ktorá ako kastingová manažérka prenasleduje ostatných, fotí ich a vnucuje sa im do pozornosti. Najviac jej správaním trpí Inge, ktorá by si len chcela v pokoji čítať príbeh Onegina a Tatiany a snívať o večnej láske. Namiesto toho sa musí ukrývať pred Luciou pod stoličkou. V znechutení kriví tvár, odtláča ju od seba a snaží sa vymaniť z jej zovretia. Tento motív vrcholí v presklenej „fajčiarni“, kde sa Lucia pomalými pohybmi prevteľuje do Inge – obe herečky sú navlečené do jedných šiat a vo vzájomnom boji lomcujú svojimi telami a usilujú sa získať prevahu.
Najnovšia inscenácia divadla SkRAT svojou náladou i formálnymi postupmi neraz vyvoláva reminiscencie na tvorbu divadla Stoka z deväťdesiatych rokov 20. storočia (v ktorom napokon mnohí z hercov tiež pôsobili). Napríklad inscenácia Nox, „realistická činohra bez slov“, v ktorej pozorujeme osudy obyvateľov nocľahárne a ich potlačované túžby, je zrkadlom scény z Projektu Onegin, v ktorej sa ľudia, ktorí uviazli v letiskovej hale, ukladajú na spánok, poprikrývajú sa dekami a Tatiana začína snívať svoj sen plný protichodných pocitov nenaplnenej lásky a potlačovanej nenávisti. Záblesky z inscenácie Vres sa zase črtajú v motívoch násilia, smrti, živočíšnej sily a krutosti. Aj v SkRAT-e Inge ako vraždiaca upírka najprv omámi svoje obete, priloží im k ústam jed a udusí ich a následne im vysaje krv.
Operné árie, ktoré sú v Projekte Onegin výrazným prvkom, sa objavili tiež už v legendárnom Impasse (Sentimental Journey), kde bola citeľná téma samoty a pudovosti, ktorá sa v Projekte Onegin manifestuje ukájaním sa na samovare, archetypálnom symbole zastavenia času, ktorý bol typický pre svet čechovovských postáv zaseknutých medzi svetom dávnym a tým, čo má ešte len prísť. Herci SkRAT-u prichádzajú k samovaru ako ku zdroju duchovnej i telesnej potravy (Inge sa k nemu dokonca približuje kolenačky a prosíkajúc). Obracajú sa naň ako na niečo posvätné, utiekajú sa k nemu ako k oltáru, ktorý má naplniť ich stroskotané nádeje. Pretekajú sa v tom, kto dosiahne väčšie uspokojenie a viac orgazmov, ktoré zaplnia dieru a potlačia strach z minulosti, prítomnosti, budúcnosti i života ako takého. Samovar je zneuctený všetkými možnými spôsobmi sexuálnych predstáv a hier. Títo zúfalí ľudia sa trpko smejú na vlastných neukojených snoch.
Každá noc má svoju moc, ale i koniec. Po masových orgiách si herci zborovo umývajú zuby a spievajú árie. Počuť vzdychy „oh my God“, číslice a písmená na svetelnej tabuli sa zmätene pretáčajú. Nastáva konečné odpočítavanie a slovo sa vracia naspäť k rozprávačovi, ktorý prozaicky ukončuje tieto muky. Inscenácia divadla SkRAT ponúka množstvo asociatívnych obrazov. Najmä prostredníctvom hudobných prvkov – operných árií či ruskej uspávanky, ktorú spieva žena kolísajúca v náručí bábiky (Lucia Arendášová) – vzniká clivá lyrická atmosféra, ktorá stupňuje vedomie ohrozenia a nebezpečenstva až akéhosi zániku.

Lucia Galdíková po bakalárskom štúdiu odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (anglický a nemecký jazyk) na Univerzite Komenského absolvovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia sa zúčastnila ročného výmenného pobytu Erazmus na Freie Universität v Berlíne. Participovala na Seminároch asociácie AICT pre mladých divadelných kritikov na festivaloch vo Vroclave a v Istanbule. Pravidelne prispieva do časopisu kød – konkrétne o divadle či na internetovú platformu mloki.sk a s veľkou obľubou sa zúčastňuje divadelných festivalov doma i v zahraničí.

Uverejnené: 22. februára 2018Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Lucia Galdíková

Lucia Galdíková po bakalárskom štúdiu odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (anglický a nemecký jazyk) na Univerzite Komenského absolvovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia sa zúčastnila ročného výmenného pobytu Erazmus na Freie Universität v Berlíne. Participovala na Seminároch asociácie AICT pre mladých divadelných kritikov na festivaloch vo Vroclave a v Istanbule. Pravidelne prispieva do časopisu kød – konkrétne o divadle či na internetovú platformu mloki.sk a s veľkou obľubou sa zúčastňuje divadelných festivalov doma i v zahraničí.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Lucia Galdíková po bakalárskom štúdiu odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (anglický a nemecký jazyk) na Univerzite Komenského absolvovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia sa zúčastnila ročného výmenného pobytu Erazmus na Freie Universität v Berlíne. Participovala na Seminároch asociácie AICT pre mladých divadelných kritikov na festivaloch vo Vroclave a v Istanbule. Pravidelne prispieva do časopisu kød – konkrétne o divadle či na internetovú platformu mloki.sk a s veľkou obľubou sa zúčastňuje divadelných festivalov doma i v zahraničí.

Go to Top