Quo vadis SkRAT?

Divadlo SkRAT: MONO
Réžia: Ľubomír Burgr
Svetelný dizajn: Boris Adamčík
Účinkujú: Ľubomír Burgr, Lucia Fričová, Milan Chalmovský
Podľa Zygmunta Baumana ľudský život tvorí neustála konfrontácia medzi vonkajšími podmienkami vnímanými ako „realita“ s plánmi jedinca, snažiaceho sa „pretvoriť realitu v súlade so zvolenou víziou dobrého života“.[1] Identita indivídua sa formuje prostredníctvom očakávaní a potrieb (vlastných i cudzích). Gilles Lipovetsky[2] a iní upozornili, že honba za súkromnými pôžitkami prináša len čiastočné uspokojenie. Paradoxne jej sprievodnými symptómami sú pocity úzkosti a životného zlyhania. V heslách súčasnej spoločnosti sa s ideálom juvenilného, hedonisticky a narcisticky orientovaného jedinca spája úspech nielen s materiálnym bohatstvom, ale i sexuálnym uspokojením, sebavedomím a sebakontrolou. Bauman však pripomína, že „takmer polovica toho, čo má zásadný význam pre ľudské šťastie, nemá žiadnu trhovú hodnotu a nedá sa to kúpiť v obchodoch“.[3] Okrem toho vízia dobrého života stavia človeka pred určité voľby, „žiadna však nie je bez rizika a poistená proti nezdaru, či neskoršej ľútosti“.[4] Napriek úsiliu o opak, „život sa žije v spoločnosti neistoty“.[5] Reflexia zameraná na pocit osobného šťastia je proces viac-menej celoživotný, no vstupom do stredného veku sa zintenzívňuje s ohľadom na doterajšie aktivity a spôsob života. Človek častejšie konfrontuje aktuálny stav s ideálmi „zo začiatku cesty“. Reakcia na „kontrolný výsledok“ má rôznorodú podobu. „Horúčkovité“ plnenie snov, snaha o „nové začiatky“, modifikácia doterajšieho spôsobu života či rezignácia. Postavy z inscenácie Divadla SkRAT si uvedomujú, že ich „pocit šťastia“ závisí od ich činov v minulosti, ovplyvňuje konanie v prítomnosti a formuje budúcnosť. Bilancujú, pokúšajú sa o zmenu aktuálneho stavu a prevzatie kontroly nad situáciou.
V názve i sprievodnom texte inscenácie sa ukrýva pravdepodobný sujet a forma divadelnej inscenácie. V troch monodrámach publikum podvedome očakáva intímnu spoveď troch postáv. Stôl, stoličky, televízia, luster, lavička sú rekvizity, ktoré divák dokáže identifikovať v prítmí javiska. Interiér izby naľavo a exteriérové dekorácie napravo neoddeľuje zreteľný vymedzovací prvok. Scéna má tak simultánny charakter dvoch priestorov pre herecké akcie. V prvom obraze Ľubomír Burgr v ležérnom domácom oblečení za sprievodu Vivaldiho skladby čistí, či ladí husle, sadá si za stôl s miskou, pohármi, fľašou alkoholu. Jeho pohyby sú uvoľnené, zmechanizované každodennou rutinou. Výstup preruší ostré svetlo diagonálne pretínajúce javisko zo zadnej časti. Na scénu vybehne Lucia Fričová v bežeckom úbore a pozornosť diváka sa prenesie na jej hereckú akciu. Fričovej monológ je inšpirovaný osudom kamarátky, ktorej „šiblo“ a v snahe „vytvoriť si priestor“ zrejme „skombinovala antikoncepciu s antidepresívami“.[6] Fričovú desí podobnosť s jej vlastnou životnou situáciu, v ktorej je nútená potláčať svoje individuálne potreby, psychické i fyzické. Nedocenená fyzická príťažlivosť sa stáva zdrojom psychickej nepohody a frustrácie a zdá sa, že zatiaľ žiaden z odporúčaných prostriedkov nie je účinný. Paralelne, v polotieni interiéru izby, pokračuje herecká akcia Burgra v „zautomatizovanom“ každodennom rituáli. Po monológu Fričovej prichádza na scénu protagonista poslednej monodrámy – Milan Chalmovský v kostýme Santa Clausa. Aj jeho „intermezzo“ je bez slov. Sadne si na lavičku s fľašou v papieri, napije sa, aby ho vzápätí premohol spánok. Zapnutím diktafónu začína svoj monológ Burgr. Príprava na stretnutie s „nepríjemnou“ osobou („s niekým, kto ma serie“)[7] je precízne komentovaný proces. Burgr plánuje, analyzuje, vyhodnocuje situáciu i pocity – vlastné i „onej“ osoby. Pokúša sa o odstup, kontrolu nad emóciami, predvída v snahe nestratiť sebaovládanie. A nakoniec ani on nie je príliš úspešný. Chalmovského monológ je síce ukotvený v aktuálnej prítomnosti, ale mieri do minulosti. Fragmenty spomienok sú životopisom konfrontujúcim splnené a nesplnené sny a túžby. Kým chcel byť a kým všetkým bol. Napriek úpornej snahe presvedčiť samého seba o naplnenom a zaujímavom živote, záverečná formulácia nevyznieva presvedčivo.
I keď sujet jednotlivých monodrám je odlišný, všetky príbehy spája spoločný motív. V monológoch sa tematizuje strach zo zlyhania, straty sebakontroly a následne sebaúcty. Traumatizujúci „vzťah“ s osobou, ktorá je jednoducho „škodná“, frustrácia, v ktorej sa kumulujú nesplnené sny alebo fyzické i psychické potreby, sú pozadím pre ďalšie významy. Súčasná masová kultúra je kultúrou povrchnej prezentácie orientujúcej sa takmer výhradne na pozitívne momenty ľudskej existencie. Jedinec prezentuje len to najlepšie zo svojho života, a to nielen na sociálnych sieťach. Vlastnú existenciu reflektuje predovšetkým optikou sily a úspechu. Túži po uznaní ostatnými členmi spoločenstva, no zároveň sa snaží o zachovanie osobnostnej integrity stanovením limitov a tým sa dostáva pod veľký psychický tlak. Ukrýva neistotu, frustrácie, aby v dialógoch pôsobil sebavedomo a šťastne. Avšak, ako pripomína Zygmunt Bauman, ani „životy tých najšťastnejších z nás (alebo, podľa všeobecnej a mierne závistlivej mienky tých menej spokojných: tých z nás, ktorí mali najväčšie šťastie) nie sú úplne bezproblémové“.[8] Napriek snahe o sebavedomú prezentáciu postavy pôsobia neisto. Ich neistota pramení z pochybnosti správnosti voľby – aktuálnej či minulej. Zvolené kroky majú viesť postavy k dosiahnutiu pocitu spokojnosti, dôstojnosti či zmysluplnosti konania. Každá z nich má iné opatrenia voči chybným krokom, ale zdá sa, že všetky si uvedomujú podľa Baumana najdôležitejší aspekt voľby. Akákoľvek voľba je voľbou našou a na našu zodpovednosť.[9] Divák je postavený do pozície svedka, či poslucháča, jeho pozícia má intímny charakter.
Postavy inscenácie sa pred publikom „vyzliekajú“ z vlastných pocitov (ale i z kostýmu, bežeckého úboru), odhaľujú pochybnosti, nepokoj, neistotu, ktoré chcú pred externým svetom ukryť (asi ako to domáce oblečenie). Pokúšajú sa vysporiadať s negatívnymi emóciami, nájsť riešenie, prijateľné, či pozitívne vnímané nielen nimi samými, ale i okolím. Nakoniec, bez veľkých gest, nenápadne rezignujú. Záver monológov si divák môže interpretovať v rôznych významových vrstvách vychádzajúc z vlastnej skúsenosti. Ako pasívnu odovzdanosť, zmierenie sa s okolnosťami, ďalší impulz pre zmenu, jednoduché konštatovanie, ale paradoxne aj ako „ventil“ s cieľom nájdenia psychickej rovnováhy. Práve spomenuté možnosti interpretačného prístupu diváka sú podľa Martina Ciela pre inscenačnú metódu divadla SkRAT typické.[10] Inscenácia má aj ďalšie črty príznačné pre tvorbu súboru – tragikomickosť, vytvorenie divadelného tvaru spojením scén, výstupov a špecifický status jazyka postáv, ktorý je primárnym nositeľom divadelnosti. Monodrámy sú uzavreté v príbehu, pôsobia takmer „diegeticky“. Štruktúra inscenácie je jednoduchá, postavy sa publiku „vyrozprávajú“ v lineárnom deji s minimom gestiky. Nechýba snaha o ironický komentár vlastnej situácie, cez neho však presakuje smútok, melanchólia, ale i potláčaný hnev. Herecký prejav je autentický, civilný, len s nevyhnutnou dávkou divadelnej štylizácie. Zdá sa, že všetko funguje tak, ako by malo… niečo tomu však chýba.
Mono je inscenácia s predhistóriou. Vznikla transformáciou z inscenácie Mono-Stereo-Surround.[11] Nová inscenácia zmenila názov, formu, z ktorej boli eliminované dialógy, ďalšie postavy, príbehy a významové vrstvy. Princípy tvorby a inscenačný štýl zostali zachované. Je však ťažké jednoznačne konštatovať, či bola spomenutá transformácia funkčná. Inscenácia si našla svoje publikum a zdá sa, že rezonuje najmä v skupine „preciťujúcej“ situáciu postáv (stredný vek). Mono je však nielen monotematické, ale i trochu monotónne. Takže… quo vadis SkRAT?

---

[1] BAUMAN, Zygmunt. Umění života. Praha : Academia, 2010, s. 62 – 63.[2] Napríklad v publikácii  LIPOVETSKY, Gilles. Paradoxní štěstí. Esej o hyperkonzumní společnosti. Praha : Prostor, 2007.[3] BAUMAN, 2010, s. 14.[4] Tamže, s. 63.[5] Tamže.[6] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.[7] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.[8] BAUMAN, Zygmunt. Tekuté časy. Život ve věku nejistoty. Praha : Academia 2008, s. 91.[9] BAUMAN, 2010, s. 64.[10] CIEL, M. Dráma inak a o inom: fenomén kolektívnej autorskej drámy a jej tendencie (Kolektívne improvizácie Stoky a SkRATu). In: ŠTEFKO, V. Dejiny slovenskej drámy 20. storočia. Bratislava :  Divadelný ústav, 2011,  s. 677 – 678.[11] Premiéra 30. 1. 2018.