Guláš a jeho sústredné kružnice

Kolektív autorov: Pán Guláš. Zákony Gravitácie

Dramaturgia: Laura Fedorová

Kostýmy a scéna: Markéta Plachá

Réžia: Rastislav Ballek

Účinkujú: Ľubo Burgr, Zdena Kvasková, Milan Chalmovský, Lucia Fričová, Dodo Belica

Premiéra: 18. decembra 2025, A4 – priestor súčasnej kultúry

Už veľa rokov uplynulo od chvíle, keď Bertolt Brecht apeloval na to, aby skutočné spoločensky a politicky angažované divadlo zrušilo tzv. štvrtú stenu, teda zdanlivú bariéru medzi javiskom a hľadiskom. V inscenácii divadelného zoskupenia SkRAT s názvom Pán Guláš. Zákony Gravitácie v réžii Rastislava Balleka je od začiatku evidentné, že pre tvorcov je koncept štvrtej steny irelevantný prvok, pretože diváci sa pred predstavením usádzajú do sedadiel rozmiestnených v tvare písmena U.

V akomsi objatí tohto tvaru sa nachádza scéna a jej minimalisticky poňatý obsah – uzučké zvýšené ležadlo, pohovka, stojany, koberec. Spomínané U-čko do štvorcového tvaru dopĺňa – a scénu tak čiastočne uzatvára – nosná štruktúra na sedenie, z ktorej boli sedadlá presunuté na okraje scény. Pred konštrukciou je technik so svojou aparatúrou a za ňou sú herci, osvetlení kruhovými svietidlami (tzv. ring lights). Bariéry medzi publikom a hercami sú neúplné, otvorené, alebo vôbec neexistujú. Kým sa hľadisko (ak je to stále vhodný termín na označenie priestoru, v ktorom sa nachádzajú diváci) zaplní, z reproduktorov umiestnených zrejme za závesmi po celom obvode scény počuť rozhovory, zväčša nezrozumiteľné, prelínajúce sa s diváckym „štebotaním“ pred predstavením.

Inscenácia je kolektívnym dielom divadelného súboru a prináša veľa otázok a veľmi málo odpovedí. Už spomenutá scénografická premisa je zdrojom množstva otázok. Sme súčasťou toho, čo sa odohráva na scéne, keď sa v niektorých okamihoch môžeme hercov takmer dotknúť? Má byť tvar písmena U, v ktorom sedíme, odkazom na niečo, čo poznáme zo života? Napríklad zasadnutie nejakého výboru, či komisie? Je to pracovná schôdza? Alebo sedíme v čakárni – u lekára, na úrade, v klientskom centre? Hlasy spoza závesov, ale aj využitie priestoru za konštrukciou oproti divákom vyvolávajú dojem, že scénický priestor a svet, ktorý reprezentuje, je omnoho väčší ako jeho viditeľný výrez.

Jednou z najzaujímavejších čŕt tejto inscenácie je paralelné prezentovanie banálnosti a hlbokého sondovania do percepcie nášho sveta. Začiatok predstavenia je bielym šumom, hlasmi, zvukmi, prázdnym priestorom, do ktorého vstupuje herečka/postava, líha si na uzučkú, vyvýšenú plochu (akoby to bolo nemocničné ležadlo) a spieva „Vičnuju pamjať“, večnú pamiatku, teda pieseň pre zosnulých. Postava vyjadruje svoj existenčný i existencialistický strach a diváci vnímajú hlasy približujúcich sa lekárov. Na scénu prichádza trojnohý pes a uvelebí sa na koberčeku, ktorý tam je očividne práve preňho. A predstavenie pokračuje, ako už názov napovedá, rýchlo pokračujúcim mixom scén a nahrávok v metaforickom „guláši“ tém, replík, postáv a konaní.

Z teoretického uhla pohľadu je inscenácia Pán Guláš. Zákony gravitácie nielen brechtovskou montážou, ale aj schechnerovským prelínaním triviálnej každodennosti s rituálnym správaním a prepojením týchto elementov so spoločensky a politicky dôležitými témami. Tie sú niekedy skôr implicitné, no napríklad na pozadí nemocničných seriálov cítiť silnejší diskurz – kritiku zdravotníckeho systému na Slovensku. Vážne vzťahové problémy narážajú na finančnú tieseň, ktorú možno iba vytušiť z paralelnej konverzácie o honorároch hercov a herečiek populárnych seriálov. V nich sú pacienti vyžadujúci si vysoko odbornú lekársku starostlivosť súčasťou situácií, ktoré niekedy sprevádzajú až prihlúple rozhovory lekárov. Alebo lekár najprv trpezlivo odpovedá na prosby majiteľky psíka, aby sa na jej miláčika pozrel a vyšetril ho, nakoniec sa na ňu vulgárne osopí. Takáto frustrácia je nielen osobná, ale aj politická. Sú tu však aj smutno-smiešne situácie, napríklad scéna v starobinci. Cez postavu muža ide divákom pod kožu vďaka zdieľanému povedomiu o nelichotivom stave mnohých domovov sociálnych služieb a strate ľudskosti v ústavnej starostlivosti.

Postavy neustále krúžia po scéne, podobne ako je to zvykom v seriáloch streamovacích služieb, keď protagonisti väčšinu rozhovorov vedú počas chôdze. Na javisku sa stále niečo deje, dvojice často rozprávajú simultánne a divák si musí vybrať, ktorému rozhovoru sa bude venovať. Väčšina scén potvrdzuje text z bulletinu, v ktorom tvorcovia píšu, že „guláš“ jednotlivých obrazov spôsobuje „zdanlivý zmätok“, pričom nakoniec táto nesúrodá zmes „vedie k pointe – poukázaniu na to, čo je skutočne dôležité“.  Vzápätí to  úspešne relativizujú, keď tvrdia, že pointou je aj „zdôraznenie všetkého, čo je nepodstatné“. Najdôležitejšia otázka však zostáva: „A čo vlastne znamená ten „výsledok?“

 Môžeme z tohto usúdiť, že forma na všetkých úrovniach predbieha obsah? Že v súčasnosti žijeme pre formálny efekt, pre niečo, čo americkí transcendentalisti už v 19. storočí kritizovali ako prázdne a konformné správanie? Teda niečo, čo treba prekonať introspekciou, pochopením samého seba, a schopnosťou spoliehať sa na svoju vlastnú intuíciu a schopnosti namiesto zaslepeného preberania inštitucionálnych, cirkevných a politických ideológií. Zdá sa, že ľudia dnes slepú dôveru v tradičné inštitúcie a elity zamenili za vieru v tých, čo majú najsilnejší prejav na sociálnych sieťach – bez kritického zvažovania, bez zmyslu pre kontext, bez humanistickej empatie.

Celkovo z inscenácie cítiť aj všadeprítomný (pre)tlak rýchlych a okamžitých informácií – tak ako na javisku, aj v dnešnom živote sa veľa vecí odohráva naraz, multitasking sa stal nevyhnutnosťou, ak ľudia chcú komunikovať a zostať v kontakte. Fyzikálne zákony gravitácie, ktoré v programovom bulletine autori označili ako východisko pre celú inscenáciu, majú v medziľudských vzťahoch iný význam, navyše nejasný, a v predstavení to je citeľné. Aj počas fyzického kontaktu je medzi ľuďmi všadeprítomné prázdno. Postavy na javisku sú fyzicky blízko seba, ale komunikácia medzi nimi je nefunkčná. Tento vnem zhmotňuje aj strohá scéna, v ktorej sa nič nemení a presúvajú sa iba herci a kruhové svetlá – tie slúžia raz ako svietidlá v izbe lekárov, potom ako svetlá na chodbe v nemocnici či televíznom štúdiu, napokon sú umiestnené nad operačným stolom. Samozrejme, keďže ide o typ osvetlenia, ktoré pozná každý instagramový influencer, jedna z postáv medzi nimi blúdi so smartfónom v ruke a nakrúca zábery pre svoju produkciu. Vzápätí je smartfón použitý ako obyčajný mobil na komunikáciu – s rodinou, s producentmi seriálu, alebo s niekým celkom iným.

Instagramová kultúra je zreteľná práve v tom, aké má predstavenie „flow“ – okrem kontinuálneho pohybu postáv a toku slov či zvukov (a priestorovej, éterickej hudby) –  jednotlivé scény sa prelínajú plynulo, až je ťažké si to uvedomiť. Veľmi mi to pripomínalo nekonečné skrolovanie na sociálnych sieťach ako je Instagram alebo Tik Tok, kde posúvanie obrazov a videí sa nikdy nekončí a tzv. „doom scrolling“ – impulzívne a nekonečné skrolovanie vedúce do záhuby – je iba podvedomou činnosťou plnou sledovania nesúvislých, iracionálnych a často bizarných obrázkov. Keď modernista James Joyce v roku 1924 vydal svoj najmenej zrozumiteľný román Finnegans Wake, jeho technika prúdu vedomia dospela do takej komplexnosti, že dielo pôsobilo ako kruhový naratív, ktorého koniec je pokračovaním znova od začiatku. Joyce sa usiloval o organický celok plný metaforických odkazov, vzájomných referencií a alúzií, aby vytvoril čo najobsažnejší obraz sveta, spoločnosti, jazyka a ľudského (ne)poznania.

Autori inscenácie Pán Guláš. Zákony gravitácie sa skôr usilujú o to, ako divákom odkomunikovať chaos, nezrozumiteľnosť, rozporuplnosť a nesúrodosť našej súčasnosti, napokon v bulletine aj sami uvádzajú:  „kto nerozumie ničomu, možno rozumie niečomu“. V asociačných radoch jednotlivých scén by sa v sústredných kruhoch, vrstviacich sa na seba v gulášovej zmesi inscenácie, určite dalo pokračovať ad infinitum. Ale necelá poldruha hodina tohto „gulášu“ úplne postačuje na to, aby si diváci odniesli každý niečo iné a možno premýšľali nad tým, ako veci spolu súvisia a či vôbec niektorým veciam dokážeme porozumieť.

Napísanie recenzie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.