Ochotníci po tridsiatich piatich rokoch

Peter Lomnický: Skupinová terapia

Scéna, svetelný dizajn: Ján Ptačin

Kostýmy: Zuzana Hudeková

Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková

Hudba, hudobná spolupráca: Dmitrij Šostakovič, Piotr Iľjič Čajkovskij, Jozef Vlk, Ľubomír Burgr

Réžia: Jozef Vlk

Účinkujú:

Lubo: Ľubomír Burgr

Kuki: Milan Chalmovský

Dodo: Jozef Belica

Lucia: Lucia Fričová

Dana: Daniela Gudabová

Natália: Natália Okolicsányiová

Oskar: Michal Noga

Premiéra online 20. 12. 2021, Divadlo SkRAT, Bratislava. Napísané na základe reprízy zo dňa 22. 3. 2022.

Chápem, že členom Divadla SkRAT, najmä tým starším, môže ísť na nervy, keď sa v súvislosti s ich tvorbou neustále spomína meno Blaha Uhlára. Je to predsa vyše dvadsať rokov od poslednej inscenácie Stoky v „klasickej“ zostave, do ktorej zakladatelia SkRATu patrili – tak prečo už konečne nezabudnúť na minulosť a neprestať pri posudzovaní tvorby divadla so spomínaním starých vzorov? Ako kritik odpovedám: milerada. Čo mám však robiť, keď prichádzate s inscenáciami ako Skupinová terapia?

Uhlárovským analógiám sa nevyhneme najmä pri hre. Ako jediný autor je pod ňou podpísaný „externista“ Peter Lomnický, prekladateľ a dramatik, ktorý doteraz spolupracoval najmä so žilinským divadlom, Divadlom Aréna a Debris company. Jeho jazykovo farbisté, potuteľne sarkastické texty, ktoré často kriticky skúmajú choroby a slabiny modernej západnej spoločnosti, sú v mnohom príbuzné doterajšej, zväčša kolektívnej dramatickej tvorbe SkRATu. Predsa len by som však nečakala až také „rozpustenie“ Lomnického dramatika v SkRATovskej tematike a estetike, o väzbách na uhlárovskú minulosť nehovoriac.

Fabula hry je jednoduchá: Divadelný súbor sa snaží naskúšať Čechovovho Ivanova, no zároveň so skúškami postupuje aj vnútorný rozklad kolektívu, ktorý vyústi do pokusu o skupinovú psychoterapiu s prizvaným odborníkom. V hre sa prepletajú konkrétne výstupy a repliky z Ivanova s výstupmi, ktoré spracúvajú, rozvádzajú a parodujú všeobecné témy z ruskej klasiky; všetko napokon podvratne komentujú SkRATovské dialógy iskriace neodolateľnou zmesou intelektuálnej prefíkanosti a rozčuľujúcej zadubenosti. Uhlárovské paralely sa dajú nájsť už v ponímaní Čechova či všeobecne ruskej klasiky ako vysmievaného symbolu „kamennej“ dramatiky, zosobneného protikladu divadla dekompozície a fixovanej improvizácie, aké sa pestovalo v Stoke a zhusta pestuje aj v SkRATe. Do ruskej klasiky sa v ktorejsi z hier starej Stoky navzájom posielali postavy ako do neslušných končín, v Dyp Inaf sme sa smiali scéne „Višňový sad z pohľadu javiskového technika“, ktorá spočívala v mĺkvom sekaní do polena. Aj pre postavy najnovšej SkRATovskej inscenácie je ruská klasika niečím nedosiahnuteľným a nenávideným zároveň, úctyhodným monumentom, ktorý by však všetci prítomní najradšej obložili dynamitom. Pekne sa to ukazuje v jednom z vrcholov inscenácie, debate o slávnej čechovovskej puške, ktorá, keď sa zjaví na začiatku hry, musí na konci vystreliť. Rozhovor sa zapletá čím ďalej, tým komickejšie, okrem iného vysvitne, že jedna z herečiek ani netuší, že na konci Ivanova sa hlavná postava zastrelí, lebo ešte nemala čas hru, ktorú skúšajú, dočítať… Paródia „intelektuálnej debaty“ o slávnom dramatickom princípe sa s ľahkosťou prevracia na svojráznu lekciu z teórie dramatického umenia:

LUCIA

Tá puška. Teraz už chápem. To mi nenapadlo. Že tam je na začiatku tá puška, aby si sa mohol na konci zastreliť.

DANA

To čo je za hru, kde ti hneď na začiatku dávajú pušku, aby si sa zastrelil? To potom nemá žiadne napätie, keď publikum hneď vie, ako sa to skončí.

KUKI

A prečo by to tam, Danka a Janka, prepáč, Lucia, inak bolo? Keď to tam je, tak to má nejaký význam. Inak by to tam nebolo.

LUCIA

Akože všetko, čo tam je, má nejaký význam?

DANA

Nepreháňaš?

LUCIA

Väčšinu času aj tak hovoria o ničom.

KUKI

Všetko tam na niečo je.

Scéna s čechovovskou puškou nás privádza aj k druhému, priam do očí bijúcemu uhlárovskému odkazu: Celá diskusia totiž pripomína situácie zo slávnej inscenácie Ochotníci, ktorou divadlo DISK z Kopánky v roku 1987 začalo mimoriadne úspešnú spoluprácu – s kým iným ako s Blahoslavom Uhlárom. V Ochotníkoch sa neskúšal Ivanov, ale Gogoľova Ženba, no debaty na skúškach boli rovnako jadrné a odkrývali rovnako pulzujúce vzťahy vnútri divadelného súboru. Spomenuté hry DISKu a SkRATu spájal aj motív chaotickej práce bez pevnej ruky režiséra a nesmieme zabudnúť na živý herecký „svorník“ oboch inscenácií – fenomén slovenského amatérskeho divadla, Danu Gudabovú.

Doba pokročila, a tak namiesto toho, aby herci na divadelnej skúške len tak trkotali a leňošili ako na konci osemdesiatok, všetko, na čo príde reč, hneď hľadajú v inteligentných telefónoch. Okrem technického pokroku doba aj riadne zdrsnela – kdežeby herci v Ochotníkoch prekladali rozčúlené repliky šťavnatými názvami pánskeho prirodzenia, otvorene si nadávali… Avšak pozor: tu nejde o surovosť či zlú, nepríjemnú agresivitu – iba sa hromadne a pekne od pľúc ventilujú všemožné neurózy a toto ventilovanie napokon vytvára zvláštny druh „vystresovanej pohody“.

Debata súboru v Skupinovej terapii sa vlní a skáče od čechovovskej pušky k druhom plastových tašiek v našich obchodných reťazcoch, no od Ochotníkov sme urazili riadny kus v procese rozpadu vzájomnej komunikácie. V slávnej uhlárovskej inscenácii síce rozhovor zabiehal do rôznych zákrut, no všetci stále ako-tak sledovali niť hovoru a nadväzovali na repliky partnerov. Lomnického postavy sa už veselo preháňajú po mimobežných komunikačných trasách, miestami sa celkom odpájajú od ústrednej témy a rozvíjajú nahlas svoje vlastné:

DANA

Som si teraz prečítala koniec a tam je, že vytiahneš pištoľ a tou sa zastrelíš.

LUBO

A my sme negramotné opice. Tak ty nám tu začneš vysvetľovať dramaturgiu, stavbu hry, ale stihol si si prečítať akurát prvú scénickú poznámku. Ty nie si chuj, ty si normálny…

LUCIA

No ale teraz už fakt hodinu hovoríme o ničom. Vidíš, a podľa teba sa nehovorí o ničom. V tej hre je to, ako to je v normálnom živote. Väčšinou sa hovorí o ničom.

DANA

Musím to zistiť. Doma sa pozriem, to sa mi nezdá, že Pufík…

No napokon sa rozbiehavé rozhovory aj v Skupinovej terapii vždy znova vrátia k tomu najpodstatnejšiemu: čo je divadlo, čo pre nich znamená a prečo ho robia. To sa od čias Ochotníkov, chvalabohu, nezmenilo.

Réžia hosťujúceho Jozefa Vlka podľahla rovnakému SkRATovskému rozpúšťadlu ako Lomnického hra. Keby som nevedela, že inscenáciu diriguje „externista“, pokojne by som ju pokladala za réžiu Ľubomíra Burgra alebo kolektívne dielo bez režiséra – čo sú v tomto divadle dva najčastejšie spôsoby organizovania inscenácie. Mizanscéna je triezva a účelová, postavená tak, aby vynikol klasický herecký výkon, zameraný na slovné konanie. V centre javiska je stôl prestretý na oslavu narodenín Saše Lebedevovej, pred stolom bližšie k divákovi leží odretý peržan; politúra nábytku, thonetovské stoličky, starodávne stojacie lampy aj druh koberca pripomínajú klasickú kulisu Čechovových hier – interiér vidieckeho šľachtického sídla z konca 19. storočia. Dobovosť naznačujú aj kostýmy Zuzany Hudekovej: dlhé sukne, trojdielne pánske obleky, dokonca aj klobúk ozdobený monštruóznou mašľou z čierneho tylu, ktorý korunuje hlavu Dany Gudabovej. Ibaže všetko je akési nedotiahnuté, nahodené, chýbajú vypracované detaily, ktoré by dotvorili dojem serióznej výpravnej inscenácie. Nečudo – Ivanov sa skúša v divadle, ktoré skôr živorí ako žije, a podľa toho vyzerá aj tón súborovej debaty.

Pokým sa dej sústredí na turbulencie okolo skúšania Čechovovej hry, má inscenácia spád aj „šmrnc“. Lomnického text dáva priestor hereckým ťahúňom inscenácie predviesť sa v najlepšom, i keď osvedčenom svetle: Ľubo Burgr virtuózne pokračuje v hraní stále tej istej postavy (ktorá sa však jej priaznivcom nikdy neomrzí) – nenápadného, komicky vyzerajúceho chlapíka, ktorý je ako Papinov hrniec natlakovaný nasrdenosťou na svet; Milan Chalmovský je osnovateľom veľkolepých neurotických scén a fekálna historka, ktorú Dana Gudabová graduje búchaním do stola a manickým vykrikovaním slova „hovno“, predstavuje to najlepšie, čo jej výbušné, prostoreké, energiou nabité komediantstvo ponúka. Atmosféra na javisku však zmatnie, keď sa zjaví terapeut Oskar v podaní Michala Nogu. Prvotný problém je už v Lomnického texte: Rozmarné, nenútené rozohrávanie zdarne pointovaných situácií a dialógových výmen strieda nemastný-neslaný rozhovor psychológa s členmi súboru, z inscenácie odrazu vystupuje kostra naprojektovanej fabuly, ktorá velí postupne konfrontovať členov súboru s votrelcom a doviesť celú inscenáciu k nejakému vyústeniu. No postava psychológa nie je zaujímavá ako charakter a ani ako sparingpartner ostatných; keď k rozpačitým a rozvláčnym replikám prirátame televízne otupný, škrobený a jednotvárny herecký výkon, nečudo, že inscenácii rýchlo „padá reťaz“. Záverečný spoločný útok hercov na terapeuta je už iba predvídateľnou banalitou, ktorú nezachráni ani celkom vynaliezavé použitie kombinácie jogurtu, igelitky a červeného nosa.