(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaAutorský kolektív divadla SkRAT: Šľachtici. Príbehy z lepšej spoločnosti
Premiéra24. mája 2021
Divadelná sezóna

Autorský kolektív divadla SkRAT: Šľachtici. Príbehy z lepšej spoločnosti
Hudba a réžia: Ľ. Burgr
Autori a účinkujúci: L. Fričová, D. Gudabová, N. Okolicsányiová, J. Belica, M. Chalmovský, Ľ. Burgr
Šľachtici. Príbehy z lepšej spoločnosti – znie názov najnovšej inscenácie autorského kolektívu divadla SkRAT. Tvorcovia vopred ozrejmujú, že v inscenácii pracujú aj s odkazmi na dramatickú tvorbu Antona Pavloviča Čechova. Pri čítaní anotácie sa fanúšikovia a znalci poetiky divadla SkRAT s úškrnom pousmejú nad poznámkou, že účinkujúci dielo tohto ruského dramatika dopĺňali „tak, ako sa im zachcelo.“ Diváci môžu správne tušiť, že nepôjde o žiadne veľké intertextuálne odkazy na Čechovovo dielo. V inscenácii nachádzame len voľné, veľmi vzdialené, nepriame, až „uletené“ asociácie na niektoré postavy, situácie a rámcujúce motívy Čechovovej hry Višňový sad (predaj rodinného sídla, rozpad starých hodnôt, monotónny a frustrujúci život šľachty, neschopnosť premeniť svoje túžby a vízie v skutky). Viac než alúziou na Čechovovo dielo je inscenácia Šľachtici. Príbehy z lepšej spoločnosti výsmechom všeobecnému pocitu výnimočnosti a nadradenosti u človeka, elitárstvu, snobizmu, pseudointelektualizmu či akejsi „premúdrelosti“ a sebaprezentácie človeka ako lepšieho, krajšieho, múdrejšieho, intelektuálnejšieho, vlastniaceho lepšie produkty či ponúkajúceho lepšie alternatívy. Takto motivovanú výpoveď tvorcovia aj tentokrát prinášajú v mozaike absurdných a parodizovaných obrazov s možnosťou viacvýznamovej interpretácie.
Scénu vypĺňajú dva menšie okrúhle stoly, okolo ktorých sa účinkujúci v jednotlivých výstupoch zhromažďujú. Jeden stojí vpravo a viac vpredu, druhý vľavo a vzadu a okolo neho sú na zemi porozhadzované prázdne fľaše od alkoholu. Postavy v „príbehoch z lepšej spoločnosti“ na javisku takmer sústavne fajčia, pijú alebo jedia a do hľadiska neprestajne prenikajúci cigaretový dym sa stáva výrazným atmosférotvorným prvkom celkového diváckeho zážitku. V úvode sa okolo zadného stola v sprievode melodickej gitarovej hudby združuje skupinka veselých hercov. Upíjajú si z plných fliaš, hostia sa z bohato obloženého taniera a kostýmami pripomínajú mix postavičiek vystrihnutých z módnych časopisov naprieč dobovými trendmi. Zatiaľ čo Lucia Fričová v dlhých elegantných červených šatách s odhaleným chrbtom a čiernou kožušinovou vestou pôsobí ako dáma z parížskych mondénnych salónov, Ľubo Burgr v bielom roláku, svetlej kožušinovej bunde, bielych twistových nohaviciach s tmavými pásikmi a v čiernych špicatých lakovkách vyzerá ako prestarnutá popová hviezda 70. rokov. Milan Chalmovský má na sebe dlhý kráľovský saténový župan a elegantné topánky. Natália Okolicsányiová, oblečená celá v čiernom – vo voľných nohaviciach, saku a vysokých kožených čižmách na ihličkovom opätku, má odevom najbližšie k súčasným trendom. S hercami v garderóbach evokujúcich osoby z „lepšej“ spoločenskej vrstvy kostýmovo kontrastuje Dana Gudabová. Zaodetá v dlhej bielej košeli navodzuje skôr dojem chudobnejšej sedliačky. Jozef Belica oblečený v bielej košeli a tmavohnedej veste, bielych nohaviciach, žltých teniskách a so šiltovkou na hlave pripomína typ akéhosi „frajeríka“. Namiesto kufríka s peniazmi drží takmer v každom svojom výstupe červenú bandasku na vodu.
Rovnako tragikomicky ako Čechovovi hrdinovia pôsobia aj postavy vytvárané v jednotlivých obrazoch inscenácie. V spleti nezmyselne a bláznivo postavených situácií a banálnych rozhovorov miestami zaznejú repliky inšpirované rozhovormi a dejovými súvislosťami z Višňového sadu či z pôvodného textu tejto hry priamo prevzaté. V duchu „SkRAT-ovskej“ absurdnej poetiky sú však vyslovené v inom a s pôvodnou hrou nie úplne súvisiacom kontexte.
Predstavenie otvára krátky monológ Jozefa Belicu, ktorý je mierne dekonštruovanou verziou Lopachinovho prehovoru v úvode Čechovovej hry. Ljubov Andrejevna sa po piatich rokoch vracia zo zahraničia a rovnako ako Lopachin aj Belica vo svojom monológu spomína na minulosť, ako sa o neho Ljubov Andrejevna postarala, keď ho otec udrel. Hovorí, že otec bol chudobný a on už síce má peniaze, ale spod žltých tenisiek mu aj tak „vykúka slama“. V úvodnom obraze je napríklad použitý aj výsek z rozhovoru medzi Ranevskou, študentom Trofimovom, Gajevom a komorníkom Firsom o neznámom zvuku, ktorý v sade zrazu začujú. Keď Burgr v inscenácii len tak mimochodom upozorní na zvláštny zvuk, ostatní konštatujú, že mohlo ísť o volavku či výra. Burgr ďalej poznamená, že presne tak to bolo aj pred nešťastím – predtým, než zrušili nevoľníctvo sova húkala, samovar pískal. Čechovove postavy sa viackrát v hre povznášajú nad krásnym počasím a v jednom z obrazov s rovnako zasneným pohľadom vyslovuje vetu „aké je krásne počasie“ aj Dana Gudabová. S krabičkou koláčov k nej prichádza Lucia Fričová a obe, ochutnávajúc perníky, sa ponárajú do debaty o novej, modernej, super rýchlo sa nahrievajúcej rúre, ktorá je aj tak „na nič“. Práve odkaz na predaj rodinného sídla vo Višňovom sade je prítomný v obraze uzatvárajúcom sled viacerých mikropríbehov. Okolicsányiová ako Ranevská opíjajúc sa a ponúkajúc Lopachinovi kalvados mu zároveň ukazuje pomyselný dom a sad, pýta sa ho, či tiež rád páli pálenku a vyslovuje želanie dožiť svoj život v Pompejach. Pridáva sa k nim aj Milan Chalmovský, predstavujúc sa ako Leonid Andrejevič Gajev (Ranevskej brat). Z podnikateľa Lopachina sa zrazu stáva opravár kombajnov, vlastník firmy Kombajn brat a najviac na celom pozemku ho zaujíma, či kombajny a ratraky prejdú cez renesančný oblúk sídla. Jeho nápadu dom zbúrať, celý sad vybetónovať a postaviť parkovisko sa Okolicsányiová ako Ranevská ani Chalmovský ako Gajev vôbec nebránia.
Celkovo v inscenácii pobavia a zaujmú najmä obrazy s hyperbolizovanejšou telesnou akciou. Keď Okolicsányiová so skicárom a ceruzou v ruke hrá, že kreslí portrét Belicu a Chalmovského postávajúcich pri stole, v nadväznosti na ich diskusiu o umení a správnom výtvarnom výraze (herci očividne ironizujú rôzne intelektuálne aj pseudointelektuálne reči) sa Chalmovský vyzlečie do spodnej bielizne. S výzvou „ukážem ti, čo je umenie“ sa postaví na stoličku, jednu nohu vyloží na stôl, vystiera hrudník, ruky vzpína dohora imitujúc víťazoslávne pózy a popritom hedonisticky fajčí. Rovnako sporo odetý Belica sa k nemu zospodu privinie a objíma ho okolo trupu. Obaja spoločne maliarke pózujú akoby sa snažili o vytvorenie kompozície pripomínajúcej výjavy z renesančných malieb, avšak v jasne parodizovanej podobe. Burg, hľadajúc v tejto zostave rôzne významové interpretácie, to vtipne komentuje a napríklad hovorí, že vytvorili falusoidnú pózu alebo že Belicov postoj stelesňuje voči „nadradenému“ Chalmovskému akúsi odovzdanosť. Neskôr sa aj on sám vyzlečie a dvojicu modelov dopĺňa tak, že sa hlavou votrie Chalmovskému do rozkroku. Po hláške Ľuba Burgra, že „po tom všetkom, čo sme zažili, by sme sa mali už len objímať“[1] sa Chalmovský s Belicom začnú vrúcne objímať a Burgr sa k nim ešte tesne zozadu pritisne. Divákovi sa tak naskytne smiešny pohľad na troch polonahých mužov v spoločnom náručí.
V inom obraze Lucia Fričová obchytkávajúc sa a predstierajúc masturbáciu začne vzrušene recitovať verše štúrovskej revolučnej básne Turčín Poničan od Sama Chalupku. Štylizovaným prejavom a výraznými obmenami v intonácii pôsobí komicky. Keď Natália Okolicsányiová začne prednášať Žltú ľaliu od Jána Bottu, Fričová chváliac slovenskú klasickú poéziu sa ešte viac vzruší a obe ženy splynú vo vzájomnom objatí a bozkoch. V tom prichádza na scénu Jozef Belica, oblečený v spodnej bielizni a sadá si na svoju červenú bandasku. Herečky zaneprázdnené „laškovaním“ jedna s druhou vedú súbežne s Belicom dialóg o tom, prečo nie je nakúpené ani navarené. Na jeho sťažovanie sa na hlad mu Lucia Fričová s koketným smiechom odpovedá, aby sa radšej tešil zo života. Keď jej on hovorí, že „hladný sa zo života tešiť nemôže“,[2] ona sa mu čoraz viac líška, hladká ho a sľubuje, že mu pripraví aspoň mliečny koktail alebo smoothie. Potom mu vloží ruku do treniek, ale rýchlo ju znechutene vytiahne a poznamená, že si ich znova nevymenil. Po jej agresívnom útoku, prečo on nič v domácnosti nespravil, Belica smutne so zvesenou hlavou odchádza zo scény.
V intenciách jemne naturalistickej estetiky sa nesie napríklad obraz, v ktorom Burgr hrá bezvládneho a imobilného starca. So zvesenou hlavou si sadá do vozíka, Chalmovský ho prikrýva kráľovskou dekoratívnou kožušinou, do lona mu vloží staré rádio, dáva mu napiť sa mlieka a okolo krku mu uväzuje uterák. Burgr potom mlieko z úst postupne vypľúva ako sliny. Z rozhovoru Fričovej a Gudabovej vyplýva, že ide o akéhosi grófa. Obe nad hygienickou starostlivosťou o neho ohŕňajú nosy. Dohadujú sa, ktorá ho umyje, posmievajú sa mu, až prichádzajú s nápadom, že by bolo ešte výhodné mať s ním dieťa. Lucia Fričová sa začne okolo nehybného Burga obšmietať, obtiera sa o neho zadkom, jemne mu šúcha uši, aby našla jeho erotogénne zóny. Gudabová, napodobňujúc svoju kolegyňu, namiesto jemného hladkania skúša smiešne poťahovať Burgrove ušné laloky.
Inscenácia Šľachtici. Príbehy z lepšej spoločnosti nesúca sa v povestnom duchu poetiky divadla SkRAT – vytvárania absurdných situácií, zámerne banalizovaného textu a špecifickosti jazyka postaveného na estetizácii jeho hovorenej a zvulgarizovanej podoby – pobaví, ničím „neurazí“, ale ani neprekvapí. Hra s nuansami hereckých výrazových prostriedkov, ktorá vždy umocňovala humor a pointu javiskových situácií, v tejto divadelnej hre akoby prešla do „úsporného módu“. Situáciám miestami chýba dynamika a niektoré vyslovované frázy a repliky hercov pôsobia len ako suché konštatovanie. Zloženie účinkujúcich je tiež výsledkom personálnych zmien, ktorými súbor divadla SkRAT nedávno prešiel. Po odchode Vlada Zboroňa a Ingrid Hrubaničovej divadlo privítalo do svojich radov výtvarníčku Natáliu Okolicsányiovú a Jozefa Belicu, ktorý už v niektorých inscenáciách predtým účinkoval (Paranoja, alternoval v inscenácii Tiene pochybností). Okolicsányiová popri vycibrenom civilnom herectve Ľuba Burgra so zmyslom pre detail či prejave Dany Gudabovej s jej nezameniteľným komickým talentom pôsobí ešte trochu nepresvedčivo a nesebavedomo. Nechajme sa však prekvapiť, čo nám SkRAT v tejto obmenenej hereckej skladbe prinesie ďalej a či práve tieto zmeny budú signalizáciou jeho nových začiatkov.


[1] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.[2] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

Od Uverejnené: 22. júna 2021Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Zuzana Timčíková

Zuzana Timčíková je absolventkou kulturológie na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2017 pôsobí na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV ako interná doktorandka a vo svojej dizertačnej práci sa zaoberá témou fungovania a tvorby nezávislých divadiel a kultúrnych centier na Slovensku. Absolvovala študijno-výskumný pobyt vo Varšave na Akadémii divadelných umení, publikovala v časopisoch Vlna a Svět a divadlo a participuje na projektoch OFF Bratislava - festival súčasnej fotografie a PechaKucha Night Bratislava.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top