(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Vzájomné dopĺňanie či zrážka bodov?

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Vzájomné dopĺňanie či zrážka bodov?
Divadlo
InscenáciaDivadlo SkRAT: Punctum contra punctum
Premiéra15. decembra 2023
Divadelná sezóna

Divadlo SkRAT: Punctum contra punctum

Réžia: Rastislav Ballek

Hudba: Jozef Sixta, Zdenka Kvasková, Ľubo Burgr

Účinkujú: Ľubo Burgr, Milan Chalmovský, Jozef Belica, Natália Okolicsányiová,

Zdenka Kvasková, Barbora Repková

Premiéra: 15. 12. 2023, Divadlo SkRAT, A4 – priestor súčasnej kultúry

Narodeniny

18. januára 2024 si divadlo SkRAT pripomenulo svoje 20. narodeniny, rovnako celá A4-ka, tá oslavovala tri dni, ako sa na špičkové centrum súčasného umenia patrí. Tá dvadsiatka je dôkazom úspešnosti a životaschopnosti projektu, čo je pre Bratislavu dobrá správa, veď prevádzkovať kultúrne centrum zamerané na alternatívnu kultúru chce veľa obetavosti a vynaliezavosti. SkRAT zahral prvú reprízu inscenácie Punctum contra punctum, viacerí divadelní kritici, teoretici i praktici predniesli svoje zdravice, organizátori premietli asi hodinový film úryvkov z inscenácií, ktoré už súbor, žiaľ, nehrá. Film vyvolal nostalgické spomienky, so SkRATom (spolu so Stokou) som strávil viac než tridsať rokov… Zatúžil som inscenácie znovu vidieť prvý raz, znovu zažiť to prekvapenie a oslobodzujúci smiech ako pri Paranoji, Umri, skap a zdochni!, Stredná Európa ťa miluje, Narodeninách či Extraktoch a náhradách,aby som spomenul aspoň niektoré, možno moje najobľúbenejšie.

Devised Theatre

Autorské divadlá typu SkRATu, niekedy označované aj ako „devised theatre“, stále poskytujú veľa priestoru na výskum, na doplnenie súvislostí. A zaslúžili by si to. Napríklad metóda kolektívnej tvorby. SkRAT má v tomto zmysle výrazný rodokmeň. V zdravici k sedemdesiatke Blaha Uhlára, zakladateľa Stoky, a teda nepriamo i SkRATu, ktorý sa zo Stoky odliahol, som spomenul avantgardu 60. rokov, Living Theatre, Open Theatre či Mabou Mines, Grotowského. No súborov a osobností je oveľa viac, starších i súčasných, za všetky uvediem len Wooster Group a Complicité. Ako píše Patrice Pavis v Divadelnom slovníku, divadlá pracujúce metódou kolektívnej tvorby sa presunuli z okraja do centra divadelného diania. Je to výrok zhruba spred dvadsiatich rokov, bolo by potrebné ho preveriť, ale pokiaľ ide o súčasnú situáciu na Slovensku, sedí: z metódy kolektívnej tvorby sa stala (takmer) škola, okrem Stoky, Debris Company, SkRATu a čiastočne GUnaGU ju ďalej rozvíjajú súbory pôvodného Miesta M – Divadlo Petra Mankoveckého, Uhol_92 a Gaffa, ktoré čoraz väčšmi prenikajú do povedomia odbornej i laickej verejnosti, podobne Divadlo Non.garde či Nude a ďalšie. Súvisí to s potrebou demokratizácie samotného divadla, s princípom rovnoprávnosti všetkých zúčastnených v procese vzniku inscenácie, s odmietaním dominantného postavenia autora, ale nezriedka už aj režiséra. A to nehovorím o participatívnom divadle, ktoré zatiaľ nie je na Slovensku príliš rozvinuté, pričom je z princípu kolektívne, ako napríklad Dočasný kolektív s podnázvom „nehierarchické umelecké družstvo“. Nehovorím o príbuznom komunitnom divadle, u nás s dôrazom na toleranciu inakosti: Divadlo z pasáže a Divadlo bez domova.

Kolektívna tvorba ako divadelný svetonázor

Ak chápeme kolektívnu tvorbu ako východiskovú filozofiu i umelecké presvedčenie, ako divadelný svetonázor, korene siahajú až k dadaistom, s ich rozbíjaním zmyslu, s odmietaním diktátu autora, so špecifickým humorom.

SkRAT si zachováva hravý štýl, v ktorom sa mieša surrealistické s absurdným, ale zväčša nie je úplne proti zmyslu. Skôr sa s ním pohráva. Filozofiou má predsa len bližšie k Artaudovi a jeho divadlu krutosti, a najmä k spomínanej avantgarde: SkRAT tiež zaujíma kolektívna spoveď podvedomia, spoločné hľadanie intuície. Strhávanie masiek z vlastného ja i odkrývanie spoločenských tabu. Vyznáva demokraciu v divadle aj v spoločnosti: stavia sa proti nespravodlivosti, korupcii či násiliu, proti nezmyselnej byrokracii. Dadaistická hravosť a humor, istá miera dekompozície a fragmentarizácie či asymetrického kmitania okolo témy sa spája so silným občianskym postojom. Kolektívna tvorba v SkRATe teda nie je len inscenačnou technikou, nejakou formálnou metódou tvorby: je to spôsob umelecko-spoločenského bytia.

Punctum contra punctum – inscenácia ako hudba

Úryvok z oceňovanej skladby Jozefa Sixtu (1940 – 2007) rámcuje rovnomennú inscenáciu. Tá by sa tak dala chápať aj ako pocta tomuto skladateľovi, ktorý vyučoval kompozíciu na VŠMU. Je to moderná verzia kánonu, vokálnej kontrapunktickej formy, u Sixtu čisto orchestrálnej; v jeho portréte z pera Vladimíra Godára som sa na stránke Hudobného centra dočítal, že Sixta nikdy neskladal vokálnu hudbu. Usiloval o „totálnu“ hudbu, v ktorej prepájal renesančné a klasicistické kompozičné postupy so súčasnými. A SkRAT sa v tejto inscenácii usiluje o „totálne“ divadlo s využitím princípu kontrapunktu.

Inscenácia plynie ako hudba. Aj preto je scéna viac-menej prázdna, aby mohli vyznieť jednotlivé témy a motívy i rekvizity – stan vpravo dole, výrazne žltý, vzadu klávesy, vpredu rad stoličiek a mikrofón. Herci postupne prichádzajú a celý čas ostávajú na javisku, aby sme mohli sledovať rozvíjanie tém a motívov vo „viachlasých“ akciách. Ako prvý sa objaví bizarný muž v smokingu, bez košele, vidíme jeho obnaženú hruď a brucho (Ľubo Burgr). Na hlave má výstredný krikľavo červený dámsky klobúk: priznanie dvojakej identity či bisexuality, ktorá sa ako motív objaví viackrát. Javiskom pomalým trhaným pohybom prejde starec v dlhom plášti (Jozef Belica), s klasickým čiernym tvrďákom na hlave, v ruke drží lampáš, drobné kroky robí viac silou vôle než svalov. Akoby hľadal zmysel života – toho uplynulého. V závere prejde javiskom opačným smerom, a tak všetko, čo sa udeje medzi tým, môžeme považovať aj za útržky jeho spomienok. Obraz starcovho života je len naznačený, scény sa nedajú jednoznačne interpretovať, ako sme v divadle SkRATu zvyknutí. Dáva veľa priestoru pre dotvorenie divákom, ktorý nemôže očakávať, že sa za vstupenku za pár eur bude na predstavení ulievať, aby som parafrázoval princíp Uhlára s Karáskom, zakladateľov Stoky, z ich druhého manifestu. Ja som sa teda neulieval vôbec, pri súbežných výstupoch dvoch dvojíc som napínal pozornosť, ako sa len dalo, ale aj tak som nestíhal. Taký bol zámer tvorcov – zvýrazniť neurčitosť a absurdnosť, pominuteľnosť, keďže život starca v klobúku nebol žiadny zázrak. Pár vzťahov založených na sexe, pár sexuálnych scén, pracovné refrény donekonečna, kde je vŕtačka a kde plynové bomby na zváranie, a život je preč.

Diogenes a SkRAT

Dodo Belica v plášti a s lampášom okrem iného hľadá človeka, možno aj čestného človeka, ako kedysi Diogenes v Aténach. Tento výstredný filozof má vskutku so SkRATom čo-to spoločné (samozrejme, takáto úvaha by potrebovala odbornejšie rozvinutie): rebelantstvo, provokovanie, sarkastický, občas šokujúci humor, slobodné myslenie, minimalizmus ako spôsob života, odpor voči konvenciám… Spoliehanie sa len na seba, na svoje schopnosti a inštinkty, odmietanie spoločenských pravidiel, všetkého, čo obmedzuje našu pravú podstatu, čo človeku bráni byť sám sebou.

Špecifický výtržnícky humor

Hoci som dotváral s vyplazeným jazykom, zároveň som sa od prvej scény dobre bavil. Vlastne, scény sú skôr tragikomické, ako zvyčajne v SkRATe, ale taký už som, smejem sa na problémoch iných. Našťastie, viem sa zabaviť aj na svojich traumách a to isté mám rád na SkRATe: sebairóniu, žarty či čierny humor na vlastný účet. Trochu som zvážnel, keď sa na javisku objavil psík bez zadnej nohy, chvíľu som si myslel, že je tam nedopatrením, ale potom som pochopil, že je to jedna z hlavných postáv, ak nie hlavná: leitmotív, živý, pohyblivý symbol neúplného, nedokonalého života. A možno aj symbol statusu experimentálneho divadla v rozvíjajúcej sa kapitalistickej spoločnosti. All in one. Burgrov psík Rex sa voľne pohybuje po scéne a dotvára metaforu inscenácie.

Veru, aj tie starcove sexuálne zážitky, na ktoré ustavične spomína, však na čo iné už, vedia byť nič moc. U starca ako by mal vzťah k ženám dve podoby: v jednej je skôr násilný, ide rovno na vec, tu funguje žltý stan ako symbol a miesto príležitostného sexu, od prípadných táborov, zrejme ešte pionierskych, cez splavy až po festivaly. Môže tu byť naznačený motív zneužitia školáčky učiteľom, kňazom, vychovávateľom… V kontraste k tomu sa odohráva pokojný, takmer až lyrický výstup zdvorilého, no asertívneho zvádzania s pohárikmi sektu v pozadí javiska, zrejme rozhovor mladej slovenskej ženy s jej talianskym sugar daddym (Milan Chalmovský), podľa kostýmu akási kombinácia údržbára-organizátora-kňaza, ktorý žene otvorene navrhuje sex. Ona (Natália Okolicsányiová) zamyslene váha, odoláva, chce byť zdvorilá až ústretová, ale udržať si svoju úroveň: záver scény je otvorený. Druhá podoba starcovho vzťahu so ženami je skôr lyrická, starec je v nej opatrný, dúfajúci v niečo viac než len sex. Osamelosť, hľadanie lásky, kríza komunikácie – to sú základné opakujúce sa témy SkRATu, prítomné aj v tejto inscenácii. Silné a nadčasové.

Vrcholom línie starcových sexuálnych zážitkov je oživená spomienka na akt so ženou, s ktorou sme ho videli v úvode inscenácie – v stretnutí Ľuba Burgra a Zdenky Kvaskovej. Raz to robí odzadu muž žene, potom zase ona jemu a navrhuje, aby si to spestrili nejakým kamarátom. Ten sa aj hneď zapojí, ale po rozume mu chodí chýbajúca vŕtačka – veď stála stopäťdesiat eur. Až sa napokon všetci šiesti herci ocitnú spolu v akomsi náznaku swingers zábavy. Dialógy Ľuba so Zdenkou majú v sebe situačnú i charakterovú komiku, v prestávke súlože i počas nej napríklad zaznie:

ZK: Tak mi povedzte niečo o sebe.

ĽB: Ále tak PhD. mám…

ZK: Ále… 

ĽB: Doktorát mám. 

ZK: Áno? 

ĽB: Kandidát vied som tiež. Mám za menom… ale aj pred menom mám. Aj medzi menami. RNDr., PhDr., CSc., Art. 

ZK: Ježiš, tak to ste mali hneď povedať, teraz ma to bude oveľa viac baviť. 

ĽB: Naďa, vy ma tak serete. 

ZK: A prečo? Prečo? (Oprašuje ju.) 

ĽB: Sa trochu viac uvoľnite. 

ZK: Ja nie som uvoľnená? 

ĽB: No… No…

ZK: Zbi ma! 

ĽB: Naďa! 

ZK: Gregor! (Točí sa a krúti, akoby ju šibal.)

Počas dlhšej scény „oprašovania“ sa simultánne odohráva ešte jeden rozhovor: Milana a Natálie, okrem iného aj o možnej zmene charakteru či výmene identít, pričom si postavy vymenia rody. Natália by chcela urobiť rodovú revolúciu, ale pochybuje, či na to má. Milan ju upokojuje a posmeľuje.

V niektorých súbežných výstupoch tvorcovia až plytvajú vtipnými dialógmi, takou dvojicou je napríklad výstup Keď je niečo inak alebo zenový nadhľad, ktorý sa prelína s výstupom Harmonické ja. Tie by som si rád vychutnal osobitne, jeden po druhom. Ale rozumiem – kontrapunkt, viachlas. Natália sa usiluje presvedčiť Zdenku, ako zen pomáha psychicky. Tá kontruje otázkou, či Natália sama nemá nejaký problém a len zahovára. Nasleduje bizarná odpoveď, Natália naozaj má problém: nechcela by bývať pri mori. Je tam strašne teplo, na pláži sa nedá tvoriť. Výstup uzavrie dialóg charakteristický pre SkRAT s pointou akoby mimochodom:

ZK: (po dlhej chvíľke ticha) Ja by som si nikdy nemohla dať tetovanie. Ale… to tvoje je pekné.

NO: A prečo?

ZK: Neviem, nikdy som nemala nejakú veľkú chuť to urobiť. Som si vravela, že potom nebudem vedieť, že čo si mám dať… a keď si to dám, tak hrozí, že o dva dni už nebudem chcieť, aby som to tam mala. Strašne rýchlo niekedy mením názor, to je ako keď, neviem, v jednej sekunde chceš mať dieťa, a v tej druhej už nechceš.

NO: Tak si ho daj vytetovať.

ZK: To decko? Na brucho… aby mi pripomínalo to, čo som nestihla? To je dobrá kokotina.

NO: To hej… (Rehocú sa.)

Alebo začiatok výstupu Harmonické ja,skvelý dialóg, ktorý plynie súbežne s vyššie citovaným výstupom, takže je ťažké ho vôbec zachytiť:

ĽB: Môžeš, prosím ťa, dvihnúť ten list z brezy?… Ten tam. 

DB: Ten list z brezy? 

ĽB: Áno, môžeš dvihnúť, prosím ťa, ten list z brezy? 

DB: Môžem. 

ĽB: Ktorý tam leží. 

DB: Môžem.

ĽB: Tak buď taký láskavý. 

DB: Ale neurobím to.

ĽB: Môžem dvihnúť ja ten list z brezy? 

DB: Môžeš dvihnúť ten list z brezy.

ĽB: A môžme sa prejsť takto spolu niekde? Alebo tú vetvičku, ktorá tam spadla zo stromu… môžeš ju tam pekne dvihnúť a pohrabať hrabľami, ktoré nemáme? Môžeš? (Dodo dvíha vetvičku.) 

ĽB: To je krásna vetvička. 

DB: To by mohlo byť krásne zátišie.

ĽB: To je krásny lístok, oni kedysi boli spolu…

Pýtam sa s tvorcami: Načo je nám veľký talent, keď aj tak nič nemá zmysel a všetko je jedno? A ak by to náhodou vyzeralo na zmysel, ešte aj ten sa rozdrbe? Do vedomia nám prúdi toľko podnetov, až sa občas zrazia, usilujú sa navzájom sa vytesniť a zároveň sa tomu bránia. To je tiež charakteristický znak nášho súčasného bytia.

Režisér Rasťo Ballek – dirigent javiska

V paralelných scénach dada SkRATu vrcholí, vďaka Ballekovej réžii je však dadaistický chaos organizovanejší a štruktúrovanejší. Ballek dbá na tempo a rytmus inscenácie, na čitateľné členenie akcie v celom priestore javiska. Či vstúpil do výtvarnej stránky inscenácie, nevieme, autor scény a kostýmov nie je uvedený, výprava tak môže byť kolektívnym dielom. Ballek je však režisér s veľkým citom pre vizualizáciu, a tá sa v tejto inscenácii sústreďuje najmä do bizarných kostýmov posilňujúcich celkový dadaistický dojem, ale zároveň vystihujúcich charakter postavy: Ľubo v smokingu s motýlikom na krku, ale obnaženou hruďou a bruchom – spojenie vysokého s nízkym, také typické pre SkRAT; Milan v akomsi modrom pracovnom saku (vlakového sprievodcu?) a od pása v čiernej nohavicovej sukni pripomínajúcej sutanu – premenlivá identita postavy, akoby zvýrazňujúca dve spomínané kontrastné podoby vzťahu k ženám – násilnú a lyrickú; Jozef alebo Dodo s červeným lampášom, v dlhom plášti, teniskách a tvrďáku na hlave – starec ako z rozprávky, ale pre dospelých; Natália – rebelka v tričku a roztrhaných rifliach, s provokujúcimi modro-ružovými prameňmi vlasov, nezávislá, ale sugar daddy sa zíde; Zdenka v dlhom tielkovom tričku, v pančuchách a teniskách – hľadajúca, pochybujúca žena, aktivistka, umelkyňa, ktorá občas započuje, ako jej tikajú biologické hodiny. A napokon Barbora v priehľadnom pršiplášti, v podprsenke a tmavých sieťových rukávnikoch, od pása široké nohavice – kombinácia nevinného dieťaťa a zvodnej ženy. Lolita alebo aj zneužitá žiačka.

Impresionistický expresionizmus a naopak

Všetky spomínané charakteristiky sa ako motívy v inscenácii vynárajú a miznú, v štýle akéhosi impresionistického expresionizmu a zároveň expresionistického impresionizmu, je to kombinácia starcových oživených spomienok a zároveň kaleidoskop bizarných postáv, fragmentov z duší účinkujúcich, keďže tí vždy hrajú aj sami seba, svoje príbehy. Vydarené a vtipné sú skratky – návraty do detstva, keď Zdenka oslovuje Ľuba a Doda ako školákov, aby prestali s vulgarizmami, tí sa však ďalej chovajú ako dospelí a svojho slovníka sa nevzdávajú. Družinárka Zdenka si radšej privolá pomoc, títo dvaja sú zakaždým nezvládnuteľní. V podobnom štýle sa odohrá scéna, v ktorej riaditeľ (Dodo) rieši s matkou žiačky (Zdenka) predčasné sexuálne skúsenosti školáčky (Barbora). Dialógy niektorých výstupov sú skratkovité, útržkovité, vety a významy len naznačené, ako keby išlo viac o melódiu než zmysel slov. SkRAT tu experimentuje na hrane vnímateľného, zámerne miestami rozbíja zmysel, spolieha na fantáziu obecenstva, na to, že asociácie fungujú.

Herectvo

Prebudovať za chodu a v dnešných podmienkach súbor s takouto poetikou nie je nič ľahké. Dôležité je vedieť si vybrať – zaujímavé, výrazné a originálne tvorivé osobnosti s hereckým potenciálom, čo sa Ľubovi Burgrovi darí. Tí, čo sú dostatočne vyhratí, podávajú presvedčivé, vyrovnané výkony (muži a Zdenka Kvasková). No som presvedčený, že vyrovnané herectvo súboru je len otázkou času, dobré predpoklady či sľubné miesta a výstupy majú aj Barbora Repková a Natália Okolicsányiová. Trochu neistejšie vyznievajú pokusy súboru o pohybové divadlo, ako keby sa tvorcovia nevedeli rozhodnúť, ktorou cestou sa vydať. Napokon dominuje hudba hlasov, nie pohybu.

Vzájomné dopĺňanie či zrážka bodov?

Punctum contra punctum. Inscenácia komponovaná na princípe kontrapunktu, kde sa stavia bod proti bodu, nota proti note. Práve vo chvíľach maximálnej hudobnosti, vo viachlasom súbehu scén, kde sa body nielen dopĺňajú, ale až zrážajú, sa pre mňa mení na totálne divadlo. Mnohé scény, ktoré človek zažije v realite, sú takouto totálnou hudbou. Vieme len, že sa niekto usiluje niekomu niečo povedať. Je v tom napätie paradoxu: chcem tieto simultánne scény usledovať, porozumieť im, ale nedokážem. A vlastne – kladiem si otázku spolu s tvorcami –, načo je nám reč ako dorozumievací prostriedok, keď sa aj tak nevieme dohodnúť na základných veciach, či už osobných, spoločenských alebo celosvetových?

Kontrapunktický divadelný experiment kladie na diváka vyššie nároky, ale zároveň ho oslovuje i zabáva. A oslobodzuje.

Juraj Šebesta vyštudoval odbory estetika a divadelná veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval v Divadelnom ústave, na Divadelnej fakulte VŠMU či na Ministerstve kultúry SR. V súčasnosti je riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Venuje sa umeleckej i odbornej literatúre a publicistike, divadelné kritiky či štúdie publikoval vo viacerých zahraničných časopisoch. Za svoje prózy získal domáce i zahraničné ocenenia. Slovenský rozhlas uviedol jeho hru Kuleha. Pre bratislavské Divadlo Ludus zdramatizoval svoje romány Keď sa pes smeje (inscenácia Pozor, dobrý pes) a Venussha (Ťažký týždeň) (inscenácia POZOR, DOuBle STRESS!) Ako držiteľ Fulbrightovho štipendia absolvoval študijný pobyt v USA, na VŠMU prednášal americké divadlo a drámu. Pre slovenské divadlá prekladá hry z angličtiny. Zostavil výbery z tvorby amerických dramatikov Sama Sheparda a Davida Mameta, ako aj sériu slovenských hier preložených do angličtiny Contemporary Slovak Drama 1 – 5, ktoré vydal Divadelný ústav v Bratislave. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre publikovala jeho monografiu, venovanú problematike prekladu divadelných hier Cesta prekladu dlhým dňom do noci.

Uverejnené: 6. februára 2024Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Juraj Šebesta

Juraj Šebesta vyštudoval odbory estetika a divadelná veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval v Divadelnom ústave, na Divadelnej fakulte VŠMU či na Ministerstve kultúry SR. V súčasnosti je riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Venuje sa umeleckej i odbornej literatúre a publicistike, divadelné kritiky či štúdie publikoval vo viacerých zahraničných časopisoch. Za svoje prózy získal domáce i zahraničné ocenenia. Slovenský rozhlas uviedol jeho hru Kuleha. Pre bratislavské Divadlo Ludus zdramatizoval svoje romány Keď sa pes smeje (inscenácia Pozor, dobrý pes) a Venussha (Ťažký týždeň) (inscenácia POZOR, DOuBle STRESS!) Ako držiteľ Fulbrightovho štipendia absolvoval študijný pobyt v USA, na VŠMU prednášal americké divadlo a drámu. Pre slovenské divadlá prekladá hry z angličtiny. Zostavil výbery z tvorby amerických dramatikov Sama Sheparda a Davida Mameta, ako aj sériu slovenských hier preložených do angličtiny Contemporary Slovak Drama 1 – 5, ktoré vydal Divadelný ústav v Bratislave. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre publikovala jeho monografiu, venovanú problematike prekladu divadelných hier Cesta prekladu dlhým dňom do noci.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Juraj Šebesta vyštudoval odbory estetika a divadelná veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval v Divadelnom ústave, na Divadelnej fakulte VŠMU či na Ministerstve kultúry SR. V súčasnosti je riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Venuje sa umeleckej i odbornej literatúre a publicistike, divadelné kritiky či štúdie publikoval vo viacerých zahraničných časopisoch. Za svoje prózy získal domáce i zahraničné ocenenia. Slovenský rozhlas uviedol jeho hru Kuleha. Pre bratislavské Divadlo Ludus zdramatizoval svoje romány Keď sa pes smeje (inscenácia Pozor, dobrý pes) a Venussha (Ťažký týždeň) (inscenácia POZOR, DOuBle STRESS!) Ako držiteľ Fulbrightovho štipendia absolvoval študijný pobyt v USA, na VŠMU prednášal americké divadlo a drámu. Pre slovenské divadlá prekladá hry z angličtiny. Zostavil výbery z tvorby amerických dramatikov Sama Sheparda a Davida Mameta, ako aj sériu slovenských hier preložených do angličtiny Contemporary Slovak Drama 1 – 5, ktoré vydal Divadelný ústav v Bratislave. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre publikovala jeho monografiu, venovanú problematike prekladu divadelných hier Cesta prekladu dlhým dňom do noci.

Go to Top