Na posiedke s apokalypsou

Preklad: Tereza Hladká

Réžia: Eduard Kudláč

Dramaturgia: Darina Abrahámová

Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová-Rácová

Hudba: Peter Machajdík

Účinkujú:

Pani Jarretová: Emília Vášáryová

Sally: Božidara Turzonovová

Vi: Anna Javorková

Lena: Kamila Magálová

Hoci Caryl Churchill má už dávno pevné miesto medzi najvýznamnejšími súčasnými dramatikmi (a ako žena v tejto branži stojí spolu s Elfriede Jelinek na absolútnom vrchole), slovenské publikum ju v podstate nepozná. Keď zoberieme do úvahy, že prvá národná scéna má okrem iných aj úlohu osvetovú, k dramaturgickej voľbe osemdesiattriročnej žijúcej legendy sa nedá dodať iné, ako: Už bolo načase.

Dramaturgia Slovenského národného divadla nesiahla po Churchillovej najznámejších hrách ako Top Girls či Serious Money a možno tak novú autorku nepredstavila v jej najtypickejšej či najikonickejšej podobe (na druhej strane ťažko povedať, čo je pre autorku, ktorá píše hry už šesťdesiat rokov, „typické“, navyše, keď neprestajne experimentuje s rôznymi štýlmi dramatického rozprávania). Hra Čaj a apokalypsa (v origináli Escaped Alone – Unikol sám; slovenská inscenácia prebrala názov, pod ktorým uviedlo hru v roku 2018 pražské Divadlo Letí) však rozhodne stojí za spoznanie, a to z formálnych aj obsahových dôvodov.

Formálna zaujímavosť hry spočíva najmä v jej dialógovej technike, ktorú dobre demonštruje ukážka:

Vi zomreli traja Brazílčania a prezident Bush povedal: Och nie, pripomeňte mi, koľko je jeden brazilión

Sally stal sa z neho prototyp debila

Lena debila?

Sally keď som bola malá, všetky vtipy boli o malom debilkovi. Čo malý debilko povedal, keď

Vi čo povedal?

Lena debil sa dnes nehovorí

Sally stále sa mení, čo môžeš povedať, lebo akékoľvek slovo, ktoré použiješ, sa stane

Vi hovorili sme vtipy o debiloch? Je to americké alebo

Lena ale taký vtip ani nemôžeš povedať, nie o mentálne

Sally len vtipy o Íroch

Pani J. „zákaz vstupu černochom, psom a Írom“

Sally to si pamätám

Vi ani nás to vtedy až tak nešokovalo

Lena dnes sme už citlivejší

Vi ale vtipy o hlúpostiach, ktoré môže robiť ktokoľvek, sú potrebné, je to smiešne

Lena nemali by sa týkať určitej vrstvy

Sally môžu byť o tebe

Vi alebo o mne

Sally čo som to povedala, keď som zoskočila z

Vi a nerobia to tak komici, predstierajú, že

Sally ale my, samozrejme, vieme, že sú inteligentní^[1]

Ako vidíme, nijaký prehovor nie je ukončený, a napriek tomu máme pocit úplnej informácie, ba toto extrémne hospodárenie so slovami v každej replike spôsobuje, že myšlienky, sprostredkované textom, sa zahusťujú a koncentrujú. Majstrovsky skomponovaný prepletenec nadškrtnutých tém rozohráva intenzívnu polyfóniu významov. Celá hra však nie je napísaná výlučne metódou dynamického striedania nedopovedaných replík, obsahuje aj rozsiahle plochy monológov – tu sa však už treba detailnejšie pristaviť pri tematickej štruktúre kusu.

Fabula Churchillovej hry sa zmestí do krátkej vety: „V jedno popoludnie sa stretnú štyri staré ženy, dajú si spoločne čaj a keksy, porozprávajú sa o všeličom možnom a zas sa v pokoji rozídu.“ Menej dramaticky zaujímavú situáciu už ťažko vymyslíte. Búrky sa však v tomto prípade preniesli inde – do myslí divákov. Ich predstavivosť dráždi rovnako spomenutý dialóg nabitý množstvom načrtnutých možností vývoja, ako aj niekoľko veľkých monológov plných farbistých metafor. Tie členia čajovú debatu a umožňujú jej prudko meniť smer, samy však s trkotaním o rodinných vzťahoch, osobných záľubách, strachoch, fóbiách, dávnych krivdách nemajú – aspoň na prvý pohľad – veľa spoločného. Ide o akési vízie o rozklade a katastrofickom zrútení ľudstva aj prírodného prostredia na Zemi. Prednáša ich jedna zo žien v tranze, do ktorého sa dostáva bez akéhokoľvek badateľného podnetu. Vízie sú na jednej strane ponuro konkrétne („Dediny boli spálené a nové komunity preživších v podzemí vyvinuli spôsob, ako konzumovať mŕtvych, kde sa to len dalo…“),[2] na druhej v nich bujnie čierny humor („Keď sa minula ryža, charity rozdávali smartfóny, takže umierajúci mohli pozerať programy o varení.“)[3] a bláznivé fantázie („Budovy putovali z Londýna do Láhauru, z Kjóta do Kansas City a tí, čo prežili, boli zadržaní, keďže so sebou nemali cestovné doklady.“).[4] Celkovo však budujú v divákoch plastický pocit blížiacej sa grandióznej pohromy, ktorá presahuje náš rozum a búra vieru v pokojnú postupnosť dejinného vývoja. Ostatné účastníčky čajového posedenia na priateľkine monológy nijako nereagujú – a ani ona sa k nim nevracia, keď zasa vchádza „do svojej kože“ a pokračuje v banálnom rozhovore. Divák ich však vníma ako súčasť dramatického celku, kde sa všetko so všetkým navzájom prepája a ovplyvňuje, a práve tieto pasáže dodávajú nevinnému čajovému posedeniu štyroch dôchodkýň tajomný metafyzický kontext.

V hre sa však vyskytuje ešte jeden typ veľkého monológu, ktorý sa postupne ujde všetkým trom priateľkám spomenutej „veštkyne“ (tá sa okrem svojich vízií tiež blysne jedným dlhším sólom, no trocha iného druhu; o tom neskoršie). Je plne včlenený do kontextu čajového rozhovoru, je to klasický, motivicky prehľadný činoherný výstup, kde sa dá dobre sledovať tok myšlienok postavy a oddať sa prenikaniu do hlbín jej psychológie. Tu máme dôkaz, že Churchillová bravúrne ovláda základy dramatického remesla (teda, že keď nedokončí repliku, nie je to preto, že by ju dokončiť nevedela) a vie ním polapiť a stisnúť srdce diváka – napríklad prostredníctvom nešťastnej Vi, ktorá pred rokmi zabila (nie je celkom jasné, či náročky alebo nešťastnou náhodou) svojho muža a dlhé väzenie ju odcudzilo vtedy malému synovi: „… niekedy zavolá, aspoň že zavolá, to je tá najhoršia vec, ešte horšia ako všetka tá krv a to besnenie a všetko, čo sa pokazilo, to je hrôza, ale ešte väčšia hrôza je, keď ho nevídam, má svoj život, niekedy ma to premôže v kuchyni alebo v noci, ak sa niekedy zobudím na horúčavu, to je ešte horšie, nemôžem poriadne dýchať, všetko sa mi to vráti v noci, ale ráno sa zobudím a je to lepšie, zapnem kanvicu, no stále je to tam, nie tam v kuchyni, ale je to tam stále.“^[5] Sally si vo svojom výstupe zas vybíja fóbiu z mačiek. Z paranoicky mnohovravného a dôkladného výpočtu, kde všade mačky vlezú a ako treba pozorne zabezpečovať priestory domu pred ich vniknutím, sa stáva vyložené blúznenie, keď sa žene rozbehne fantázia a vidí mačky v plechovke s keksami, v chladničke v šuplíku na šalát, ba aj pod pokrievkou pekáča v rúre. Tým sa ale Churchillovej rad asociácií, register, ako sa dá použiť taká obyčajná mačka na vybudovanie celého paralelného vesmíru, nekončí. Keď Sally hovorí „Potrebujem, aby mi niekto povedal, že mačky tu nie sú, musím niekomu povedať, cítiš mačku, potrebujem povedať – myslíte, že existuje šanca, že mačka sa sem mohla dostať, a oni musia povedať, nie, samozrejme, že nie, ja im musím veriť, musí to byť niekto, komu verím, musím veriť, že to nehovorí len tak, musím veriť, že si je istý, že tu nie sú žiadne mačky, musím veriť, že tu žiadne mačky nie sú. A na okamih pocítiť tú úľavu.“,^[6] už sa nepohybujeme iba v oblasti psychických porúch, ale koketujeme s teóriou masmédií či sociológiou davu. Osobitnou kapitolou je monológ Pani Jarretovej, zvestovateľky apokalyptických vízií, ženy, ktorej príchodom na čajové posedenie sa celá hra začína a ktorá, napriek tomu, že sa hojne zapája do mnohohlasu nedopovedaných viet, stojí po celý čas predsa len trocha bokom čajovej partie (čo dramatička napokon naznačuje aj tým, že ako jediná nevystupuje pod krstným menom). Jej „veľký monológ“ nepozostáva z ničoho iného, ako z dvadsaťpäťkrát opakovaného súslovia Strašná zúrivosť. Podobne ako pri fantazmagorických víziách, aj tu môžeme slová chápať ako autorský komentár Churchillovej určený priamo divákovi. Môžeme ich však vztiahnuť aj na život dramatických postáv – na celý text sa dá pozerať aj ako na obraz vnútorných zmätkov človeka na konci jeho cesty, človeka, ktorý má pocit, že prestal rozumieť svetu, a keď aj niečomu porozumie, pokladá to za hotovú katastrofu.

Stelesnením katastrofy je napokon i scéna Evy Kudláčovej-Rácovej, na ktorej sa v Štúdiu Slovenského národného divadla Churchillovej kus hrá. Pozeráme sa do domu cez vybúranú stenu, na proscéniu sa váľajú kusy sivobieleho muriva. Ale ani pred vybúraním izba asi nebola nijako zvlášť zabývaná – holé biele steny, na dlážke niečo ako potrhaná, zošliapaná umelá tráva. Iba veľké biele drevené dvere s množstvom sklených tabúľ v drevených rámoch prezrádzajú voľakedajší meštiansky blahobyt staršieho bytu. Sklo je však preč a dvere sú nedbanlivo natreté iba základovou farbou. Nad vchodom do jednej z ďalších izieb skrytých divákovmu zraku sa hompáľa zvyšok storočnej vianočnej girlandy. Inak je miestnosť prakticky prázdna, na vstavanej polici s polámanými priečkami sa krčí zopár kníh. Skrz dvere do vedľajších izieb vidíme zložené záhradné ležadlo, pripomienku bájnych bezstarostných čias. Celé to robí dojem príbytku, v ktorom sa už dlhšie ľudia iba skrývajú a živoria. Štyri ženy sedia na záhradných stoličkách pri kempingovom stolíku. „Stoluje sa“ s termoskou, žiaden krehký servis na čaj o piatej, žiaden poschodový podnos s elegantným občerstvením – dámam musí stačiť nedbanlivo roztvorený balíček s lacnými sušienkami.

Sledujeme crème de la crème dámskej časti Činohry Slovenského národného divadla – Emíliu Vášáryovú, Božidaru Turzonovovú, Kamilu Magálovú a Annu Javorkovú, oblečené tak, že nevieme, či sa máme smiať alebo plakať: Šaty im nepristanú, ich postavy v nich strácajú akékoľvek ženské tvary. Všetky štyri Eva Kudláčová-Rácová vyzbrojila aj čudesnými pokrývkami hlavy – Anna Javorková má uviazanú vlnenú babičkovskú šatku, zvyšným trom trónia na hlavách staromódne klobúčiky, ktoré však neboli pekné ani v čase svojho vzniku – zo žien nerobia sofistikované dámy, skôr ich zosmiešňujú. Najsmiešnejší výtvor má na hlave Emília Vášáryová – je to čiapka pokrytá závejom lístkov vo farbe tlenia; fanúšikom britskej kráľovnej a jej famílie možno pripomenie niektorý z modelov Jej veličenstva či Kráľovnej matky. O neforemnosti šiat všetkých dám už bola reč; pri bližšom pohľade však zistíme, že im nechýba rafinovanosť. Starodievocké nepriehľadné pančuchy, blúzy či šaty ku krku s viazačkou, teplé mäkké kabáty, sukne do polovice lýtok v odtieňoch khaki a sivej, dezény s pásikmi či drobnými kvietkami, dlhé štrikované vesty spolu u každej zo žien ladia, kombinácie blúzok a sukní s kabátmi vytvárajú jednotný farebný dojem, tu hnedastý, inokedy sivý či béžový. Perfektne dotvárajú obraz usporiadaných, nenápadných gazdín strednej či nižšej strednej triedy, ktoré prežili tichý tuctový život a sedia tu pred nami usrkávajúc čaj, zmierené s osudom.

Pri bližšom pohľade sa však tento jednotný obraz tichej nenápadnej odovzdanosti narúša a ako pokračuje nesúvislý, prerývaný dialóg, vylupujú sa z neho štyri individuality.

Pani Jarretová v podaní Emílie Vášáryovej je z nich najkomickejšia. Jej správanie prerýva roztomilo roztržitý tik, očká sa pozerajú chvíľami zmätene, diskusiu často narúša „mimoňovskými“ poznámkami. Zároveň však veľmi presne vycíti, keď sa debata vyhrocuje, a výkrikmi ako „Dala som si vymeniť bedrové kĺby!“[7] vždy spoľahlivo obráti jej hrozivý smer. Svoje umenie naplno rozvinie v spomenutom monológu Strašná zúrivosť – napriek napospol nenápadnému civilizmu, ktorý preň zvolila, nevieme z herečky spustiť zrak. „Veštecké“ výstupy, ktoré má táto postava dramatičkou predpísané, vyriešil režisér Eduard Kudláč nahrávkou; pri potemnenom javisku počujeme z reproduktorov Vášáryovej hlas v rôznej intenzite a rôznom tóne, jednotlivé plochy viet sa prekrývajú, počujeme ozvenu, ako keby boli slová vyslovované v chráme alebo krypte. V pozadí sa na nahrávke ozýva aj ťahavý spev bez slov, s divošským, bosoráckym nádychom.

Sally Božidary Turzonovovej je najutáranejšia, rozšafná, láskavo susedská a starostlivá. Pokiaľ sa reč nestočí na diabolské mačky – vtedy sa z nej stáva fúria. Sú pre ňu stelesnené zlo, „zlo samé o sebe“, no zreteľne cítime, že ide o prenos – mačky to schytávajú za niečo, o čom nechce alebo nemôže hovoriť.

Lena Kamily Magálovej sa tiež borí s vnútorným démonom – agorafóbiou. Nevieme, či je to celoživotný problém, alebo ho spustila staroba a osamotenosť; na prvý pohľad je však vidno, že ju niečo vnútorne škrie. „Ja chodím von!“[8] – rozhorčene reaguje na podpichovanie priateliek – no celým svojím zjavom vyžaruje neistotu a vnútorný nepokoj. Ústa skrivené trpkosťou, netrpezlivo sa mrví na stoličke.

Aj Anna Javorková ako Vi má svojho vnútorného démona; násilný čin z jej minulosti ju akomak vyčleňuje z kruhu priateliek, aj keď sa k nej všetky usilujú správať s účasťou a pochopením. Sedí trocha bokom, skôr z vlastnej vôle, ako keby sa hanbila k ostatným celkom pripojiť, priblížiť. Hovorí rozložito, naširoko, pokojne – no keď sa odrazu opýta: „Myslíš, že som vrahyňa?“,[9] atmosféra nezáväzného trkotania sa v okamihu mení na drámu. Zapáli si, oči jej sčervenajú potlačovaným vzlykotom. Čudáčka s nepredvídateľnými reakciami, z ktorej chvíľami ide strach.

Herecký štvorhlas ide dámam bezchybne – útržkovité repliky hladko nadväzujú jedna na druhú, tie, ktoré práve nehovoria, hrajú drobným gestom či pohľadom. Súčasne je však každá z postáv ako keby obrátená do seba, oči často sklopené alebo upreté do prázdna v tichom zamyslení.

Na začiatku šiesteho obrazu si herečky spoločne zaspievajú. Autorka druh piesne nepredpisuje – v anglickej premiére napríklad zanôtili svižný hit z rokov ich mladosti, pieseň kapely The Crystals Da Doo Ron Ron aj s náznakmi dobovej choreografie. Voľba bratislavských inscenátorov sa mi vidí zaujímavejšia: Herečky spievajú známy kánon na melódiu zľudovenej anglickej piesne London’s Burning, ktorá je vraj inšpirovaná veľkým londýnskym požiarom z roku 1666. Ako zvukové pozadie sa k piesni pridávajú húkačky sanitiek. Churchillovej dramatické pohrávanie sa s apokalypsou dostalo tak nepríjemne súčasný kontext…

---

[1] CHURCHILLOVÁ, Caryl. Čaj a apokalypsa. Prel. Tereza Hladká. In Caryl Churchillová: Čaj a apokalypsa. [Bulletin k inscenácii.] Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2021, s. 52.

[2] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[3] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[4] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[5] CHURCHILLOVÁ, Caryl. Čaj a apokalypsa. Prel. Tereza Hladká. In Caryl Churchillová: Čaj a apokalypsa. [Bulletin k inscenácii.] Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2021, s. 59.

[6] CHURCHILLOVÁ, Caryl. Čaj a apokalypsa. Prel. Tereza Hladká. In Caryl Churchillová: Čaj a apokalypsa. [Bulletin k inscenácii.] Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2021, s. 54-55.

[7] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[8] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[9] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.