(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaSofokles: Oidipus
Premiéra8. mája 2022
Divadelná sezóna

Sofokles: Oidipus

Preklad: Vojtech Mihálik

Réžia a úprava: Anton Korenči

Dramaturgia: Peter Himič

Scéna: Ondrej Zachar

Kostýmy: Silvia Korenči Zubajová

Hudba: Jozef Vlk

Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková

Masky: Juraj Steiner

Účinkujú:

Oidipus – Matej Marušin

Kňaz – Róbert Šudík

Kreón – Jakub Kuka

Teiresias – Tomáš Diro

Jokasta – Henrieta Kecerová

Korinťan – Peter Cibula

Laiov sluha – Peter Čižmár

Dvoran – Andrej Palko

Ismena – Barbora Beňatinská, a. h.

Antigona – Zoja Kamila Durkajová, a. h.

Zbor tébskych občanov – Adriana Ballová, František Balog, Beáta Drotárová, Katarína Horňáková, Lívia Michalčík Dujavová, Martin Stolár, Juraj Zetyák; členovia zboru Opery ŠDKE

Premiéra: 8. mája 2022, historická budova; Štátne divadlo Košice

„Ak naďalej chceš vládnuť, tak maj na mysli,

že je lepšie vládnuť ľudu ako hrobom.“

V mýtických dobách v meste Théby sa pred kráľovským palácom odohráva spoločenská i ľudská tragédia. Počas morovej epidémie i neustálych vojen sa ľud búri voči dlhotrvajúcim opatreniam, a tak kráľ Oidipus posiela svojho švagra Kreóna do delfskej veštiarne požiadať o radu bohov. Podľa nich mor prestane, ak bude vyhnaný vrah kráľa Laia, Oidipovho predchodcu. Pátraniu po vrahovi sa ujíma sám kráľ Oidipus, lebo chce čím prv zbaviť mesto morovej pohromy. Postupne však vychádza najavo skutočnosť, že on sám je vrahom, a teda i synom kráľa Laia (ten ho dal ešte ako dieťa zavraždiť), manželom svojej matky Jokasty (za odmenu, že uhádol hádanku Sfingy) a otcom svojich „súrodencov“. Odhalenie vedie k samovražde Jokasty, oslepeniu Oidipa a jeho vyhnaniu z Théb.

Iba poltucet inscenačných tímov sa odhodlal inscenovať Sofoklovho Oidipa na slovenských divadelných doskách (SND – 1941, 1965 a 2001; DJGT v BB – 1976; SND – 2001; SKD Martin – 2011), a tak dramaturgický zámer ponúknuť tento titul do repertoáru divadla bol veľmi vhodne zvolený aj vzhľadom na aktuálny spoločensko-politický kontext. Starogrécky aténsky dramatik Sofokles (496 – 406 p. n. l.) v mnohých tragédiách pracuje s problematikou osudu a osudovosti, pričom jeho hrdinovia sú ľudsky nedokonalí a omylní, čo ich vedie priamo do záhuby. „Človek rozdrvený osudom a vlastnou nevedomosťou je u Sofokla potom naozajstným človekom, pretože nachádza sám seba. Chyby jeho hrdinu sa podpisujú na tých, ktorí ho aktuálne obklopujú, na ľuďoch v jeho čase a v rovnakej generácii – nie na potomkoch či generácii budúcich,“ dopĺňa v texte bulletinu dramaturg Peter Himič. Text hry vychádza z osvedčeného prekladu Vojtecha Mihálika z roku 1974, ktorý pre košické podmienky mierne upravil režisér Anton Korenči a navrhol dramaturgii divadla na inscenovanie. V spolupráci s Petrom Himičom priniesli drámu, ktorá napriek viac ako dvom tisícročiam od svojho vzniku obsahuje mnohé paralely s dneškom. Morová epidémia, (po)vojnový stav, politická nestabilita, nedôvera k elitám, ich dekadencia i uchyľovanie sa k alternatívnym riešeniam a spoliehanie sa na osud, respektíve vyššie mocnosti. Inscenátori teda zvolili pohľad na antický mýtus cez optiku takmer realistického vnímania univerzálneho sveta v ľubovoľnom časopriestore, v ktorom kulminuje politická a spoločenská kríza. A tak, možno trocha vzletne povedané, problémy antického sveta sú naše vlastné.

Režisér Anton Korenči je zároveň riaditeľom košickej činohry, a tak sa v jeho práci so súborom ukazuje istá línia, ktorú naznačil už v inscenácii Besy (2021), keď do hry nezapojil len hlavných predstaviteľov a predstaviteľky, ale pracoval so súborom ako celkom – ako so svojskou panoptikálnou entitou. Samozrejme, treba brať do úvahy aj obe predlohy, v ktorých sa s chórom počíta. Rovnako tak i jeho premyslené vytváranie postáv s prepracovanou vnútornou motiváciou a presným, takmer výtvarným ukotvením v priestore. Toto prirodzene podporuje žáner veršovanej drámy, ktorá interpretačne zväzuje menej skúsených hercov a herečky. Spievané pasáže chóru zborom Opery ŠDKE s dôrazom na duplikovanie dôležitých veršov činohernými hercami a herečkami podporujú melodickosť verša a pripomínajú dnešné chrámové unisono recitovanie, spievanie a repetíciu textov.

Sofoklovi sa pripisuje výmena provizórnej scény (skéné) za trvalú stavbu (proskénion), na ktorej sa len menila predná stena – na stĺpoch proskénia sa vymieňali maľované dekorácie. A práve z tejto premisy vychádza scéna Ondreja Zachara, ktorá má na nosných stĺpoch namiesto maľovaných kulís LED obrazovky, ktorých svetelný dizajn invenčne, ale miestami i prvoplánovo zrkadlí dianie na scéne (božie oko, krv, informačné schémy alebo cestičky, či online prepojenie). Zároveň na vyvýšenom praktikábli predstavuje interiér paláca, kráľovské komnaty. Scénografia využíva i zníženie orchestriska, v ktorom sa zdržiava chór, rovnako tak i bočné strany javiska, na ktorých je chór (resp. postavy hry, ktoré manipulujú so scénou a otáčajú ju) tušene prítomný, stojí mimo scénu. Jednoduchým otočením, priblížením či oddialením stĺpov sa vytvárajú nové hracie priestory. Kostýmy Silvie Korenči Zubajovej sa usilujú o univerzálnosť chóru v zmysle unisexovej stratégie, v rámci ktorej sa typické prvky odievania pre jednotlivé pohlavia prepájajú a prelínajú, aby vytvorili zmes dekadencie i akejsi demokratickej rovnosti. A tak mužské i ženské znaky odevov v nevýraznej, splývajúcej šedi majú na sebe muži i ženy (muži torzá sukní, doplnkov z bižutérie či zvodných čipiek a ženy ukrývajúce pod sukňami nohavice, hranaté strihy košieľ a podobne). Hlavné postavy sú ale jasne definované priliehavými líniami. Jokasta vo výraznej červenej, v dokonalom nohavicovom kostýme, štýlovom klobúku, luxusnej, vzrušujúcej spodnej bielizni. Kreón v koženom kabáte s predĺženou líniou, Oidipus v tmavej košeli, nohaviciach a zamatovom kabáte. Teireisias ako polovičný muž (oblek) a polovičná žena (biela blúzka, korále, čipkovaná sukňa, lodička).

Hudba Jozefa Vlka v náznakoch dopĺňa atmosféru antickej drámy a v kombinácii s chórom, zborom Opery ŠDKE, sa v jednotlivých vetách a komentároch operným štýlom vyrovnáva s osudom. Pre zrozumiteľnosť spievaného textu sú použité titulky na titulkovacom zariadení umiestnenom na portáli. Choreografka Stanislava Vlčeková sa s chórom pohráva. Vytvára z neho masu, ktorá sa vlní práve tak, ako sa vo svete hýbu informácie, občas sú z pokojných vĺn vlny nárazové, inokedy sú to takmer strojové bábky s mechanickými alebo zautomatizovanými pohybmi.

V hlavnej úlohe Oidipa sa predstavil nováčik Činohry ŠDKE Matej Marušin, ktorý kreuje svoju postavu spočiatku v pokojnom móde. Pohybom na scéne, hlasom i výrazom je prototypom pevného, vášnivého, ale i rozhodného vládcu. Po uvedomení si podstaty veštby a nezvratnosti osudu, precítiac svoju tragédiu a nemohúcnosť, sa aj jeho výrazové prostriedky menia – zrýchľuje reč, gestá, pohyb má náznaky krívania ako odkaz na zviazané nohy v detstve. Z jeho prejavu cítiť náznaky vnútorného pnutia. Záver, v ktorom vchádza na scénu oslepený, je však už zbytočne patetický a vyznieva po hereckej stránke príliš technicky. Jeho Oidipus nie je obeťou. Jokasta v podaní Henriety Kecerovej je vo svojom majestáte uveriteľná. Pokoj vyplývajúci z postavenia kráľovnej je pre jej formovanie postavy dominantný. Napriek tomu nie je ľadovou kráľovnou, prejavuje vášeň k mladšiemu manželovi, uvedomujúc si svoje postavenie v tomto vzťahu. Počas postupného odhaľovania pravdy o kráľovskej tragédii a najmä tragédie jej samej ako manželky, milenky a matky graduje i jej zúfalstvo. Vášeň tohto vzťahu je zjavná, prejavuje sa jednak v detailoch, gestách, bozkoch i v milostnej scéne. Náhle uvoľnenie napätia v nádeji, že nepochybila ako kráľovná a matka, t. j. že si nevzala za manžela svojho syna-otcovraha, a že on predsa len nie je vrahom, manželom vlastnej matky a otcom detí z hriechu, je vo vášnivej, explicitnej scéne šokujúco priame. Na tomto mieste si možno položiť otázku, prečo sa scény smrti a násilia aj v tejto inscenácii ponúkajú s citom a metaforicky, a vášeň, v tomto prípade až živočíšny pud, bez akýchkoľvek zábran, takmer s priznaním explicitného pohlavného aktu. Mala by sa nastoliť otázka hraníc vkusu a estetického cítenia. Tie sú tu posunuté veľmi nízko a, dovolím si tvrdiť, bez ďalšieho výraznejšieho významu, keďže z predchádzajúceho konania postáv sú vzťahy a napätie medzi nimi jasné a dokonale čitateľné v celej svojej tragickosti. Ponúka sa teda otázka, prečo takto otvorení tvorcovia nedali rovnosť medzi násilie a sexualitu? Sú na to dva divadelné metre? Zakrývame si oči pred jedným a lacno sa predávame publiku druhým? Nie je divadlo i o ilúzii a fantázii? Vráťme sa ale k interpretom. Oidipovho švagra Kreóna stvárňuje Jakub Kuka. I pre Kuku je to pravdepodobne prvá veľká herecká príležitosť. Jeho interpretácia Kreóna pôsobí dôstojne a v pozitívnom zmysle slova sošne, čo bolo asi i zámerom, avšak pri deklamácii veršov by bolo vhodnejšie tempo reči spomaliť, keďže je miestami na hranici zrozumiteľnosti. Herecky asi najvďačnejšia je postava Teiresiasa, ktorého hrá Tomáš Diro. Slepý veštec je schizoidný nielen vo svojom vnútri, ale i navonok, ako už bolo spomenuté, cez kostýmové stvárnenie. Diro sa ujal pološialeného slepého blázna so záchvevmi zdravého rozumu plasticky. Kňaza hrá Róbert Šudík spoľahlivo, so sebe vlastnou intonáciou a hereckým výrazom. V úlohe Korinťana, prinášajúceho dobré i zlé správy, je Peter Cibula nad vecou, texty deklamuje s jemnou iróniou a nezaujato. Peter Čižmár ako starý sluha bývalého kráľa Laia vyznieva vo výraze jemne rozpačito. Andrej Palko v úlohe Dvorana, ktorý v závere vo svojej výpovedi sprostredkúva kráľovskú tragédiu, neprekročil svoje herecké možnosti a vďačnú polohu gradujúcej hystérie recykluje. Zbor tébskych občanov zastupujú Adriana Ballová, František Balog, Beáta Drotárová, Katarína Horňáková, Lívia Michalčík Dujavová, Martin Stolár a Juraj Zetyák. Ich postavy vystupujú z davu a akoby iniciujú a podnecujú dav k aktivite, otázkam, náladám. Napriek tomu, že sú ozvučení, nie je im vždy rozumieť, čomu však, paradoxne, pomáha duplikácia replík chórom. Tieto postavy plasticky a umne vytvárajú a dokresľujú masu s jej typickými znakmi správania sa v určitých situáciách, akými sú napríklad súhlasné či nesúhlasné stanovisko, sympatie k niektorým postavám, stotožnenie sa s vývinom deja a podobne. Chór v podaní už spomenutých hercov a herečiek a tiež členov a členiek zboru Opery ŠDKE, ktorí a ktoré nielen spievajú, ale i hrajú, výrazovo dotvárajú a pohybovo cítia celkový tvar diela, je vizuálne krásnym prvkom.

Sofoklov Oidipus je dráma, ktorá by mala byť v repertoári súčasného divadla. Nielen kvôli svojej aktuálnosti a univerzálnosti, ale rovnako tak kvôli skvelej príležitosti pre tvorcov, hercov a herečky prijať výzvu antického divadla a popasovať sa s ňou, obzvlášť ak je predostretá vo verši. Podnetom na zamyslenie sa by ale mohol byť fakt, že i napriek tomu, že je inscenácia po scénografickej, hudobnej, choreografickej, režijnej i hereckej stránke prepracovaná a vidieť i cítiť energiu a progres súboru, gradácia v hre funguje len do istého momentu, v ktorom dielo začína byť umelé a vypočítané na efekt, a tak sa očakávaná katarzia na konci dostaví len rozpačito, čo je určite takémuto titulu na škodu.  

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.

Uverejnené: 25. augusta 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.

Go to Top