(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaChristopher Hampton: Nebezpečné známosti
Premiéra29. októbra 2021
Divadelná sezóna

Réžia: Júlia Rázusová

Preklad: Veronika Kolejáková

Scéna a kostýmy: Markéta Plachá

Hudba: Michal Paľko

Dramaturgia: Alena Weisel Lelková

Účinkujú:

Vikomt de Valmont: Matej Lacko

Vikomt de Valmont, Azolan: Matej Erby

Vikomt de Valmont, Rytier Danceny: Filip Lenárth

Markíza de Merteuil: Veronika Husovská

Pani de Tourvel: Stanislava Kašperová

Cécile de Volanges: Jana Evelley

Pani de Volanges, Pani de Rosemonde, Émilie: Valéria Fürješová

Keď v roku 1782 vyšiel vo Francúzsku román v listoch o francúzskej aristokratickej smotánke od vojenského kapitána Choderlosa De Laclosa (1741 – 1803) Les Liaisons dangereuses (Nebezpečné známosti), dočkal sa síce nevídanej popularity a bol krátko po svojom vydaní preložený do viacerých jazykov, avšak samotnému autorovi prischla nálepka amorálnosti. Nič to však nemení na fakte, že román, pod skvelým vydavateľským trikom tzv. skutočného príbehu, inšpiroval mnohých tvorcov k úpravám a novým interpretáciám. Obzvlášť v minulom storočí sa tohto príbehu o amorálnosti vyšších spoločenských kruhov zhostilo mnoho divadelných, filmových a televíznych tvorcov. V roku 1985 anglický dramatik a filmár Christopher Hampton adaptoval román do dramatického textu. Ten preslávila najmä jeho filmová adaptácia z roku 1988 ovenčená tromi Oscarmi. S touto adaptáciou pracovali aj inscenátorky pri tvorbe prešovskej inscenácie.

Režisérka Júlia Rázusová oslovila pri tomto projekte na dramaturgickú spoluprácu režisérku a dramaturgičku Alenu Weisel Lelkovú, s ktorou sa pokúsili vytvoriť nový pohľad na problematiku manipulácie citmi ako politického nástroja. Pre zaujímavejší koncept si zvolili trojjedinosť hlavnej postavy, Valmonta, ktorého aj reálne rozdelili medzi troch hercov stvárňujúcich pudovú, racionálnu a morálnu časť jeho osobnosti. Tento krok ale spôsobuje sprvu zmätené vnímanie príbehovej časti inscenácie, ktoré sa, po prijatí „hry“ s osobnosťami Valmonta, mení na zvedavosť a postupne prechádza do únavy z neustáleho ataku chrlených viet, informácií a dialogických konštrukcií. Príznačné pre réžie Júlie Rázusovej je i neustály pohyb, dynamika, s akou sa menia obrazy i scéna samotná, používanie výrazných fyzických hereckých výrazových prostriedkov, kladenie fyzických i mentálnych prekážok hercom a herečkám, zneisťovanie… Tempo inscenácie je závratné, nepoučený divák, neznalý fabuly, nemá šancu prečítať vzťahy a posúvať sa bez otáznikov dejom hry. Napriek tomu sa ale na Malej scéne DJZ odvíja strhujúci obraz dekadentného sveta súčasnej „lepšej spoločnosti“ na pozadí manipulácií Markízy de Merteuil, sledujúcej pod pláštikom dobroprajnosti vlastné politické zámery na spoločenskej šachovnici a osobnú zvrátenú túžbu mať moc nad osobnými životmi ostatných. Stávka znamená len výhru a je jedno, akými prostriedkami a za cenu koľkých obetí sa k jej dosiahnutiu dostaneme. Treba si len zvoliť vhodného protihráča. A zničiť ho.

So scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Markétou Plachou spolupracovala režisérka už na niekoľkých inscenáciách a aj v tomto prípade sa im podarilo vytvoriť vizuálne zaujímavé a netradičné divadlo. Scéna pozostáva z plošín, ktoré sa pohybujú pomocou priznaných technikov (odkazujúcich na nižšiu vrstvu, ktorá pracuje na tých hore) dopredu a dozadu, zboka nabok, a z točne. Sú v rôznych výškach a ich posúvaním sa mení hrací priestor. Typickým vizuálnym znakom Nebezpečných známostí je terč a šíp viackrát sa zjavujúci v rôznych modifikáciách (klobúk Pani de Rosemonde ako terč, terč na hrudi Valmonta, šípy ako symboly obetí, vražedná zbraň a pod.). Dominantným prvkom scény je kreslo, ktoré navliekaním a zvliekaním poťahu herci menia, vždy podľa miesta a situácie, čím sa stáva ich zástupným znakom (napr. pri milostnej scéne). Gýčová fontánka s cikajúcim anjelikom má podporiť na scéne viackrát priznaný element vody. Na jednej strane až takmer symbolicky zmýva hriechy a na strane druhej svojím blatom v závere označuje hriešnicu. Po boku scény sediaca pani šepkárka spolu s už spomínanými technikmi podporuje priznanú divadelnosť inscenácie.

Kostýmové zadefinovanie postáv je tiež príznakové. Pudový Valmont v kožených nohaviciach, opásaný koženou sukňou si neustále mení biele tričko ako symbol takmer rituálnej potreby emočného obnažovania sa a istým spôsobom aj bytostnej čistoty, resp. otvorenosti zámerov s každým, s kým vstupuje do interakcie. Racionálny Valmont je oblečený v manažérskom/obchodníckom obleku. Morálny Valmont v chlapčenskom odeve s bielym príčeskom symbolizujúcim nevinnosť (podobne ako u Cécile), o ktorý postupne s uvoľňovaním morálky príde a nakoniec ostane nahý. A napokon má na sebe koženú sukňu ako vyjadrenie jeho pudovej verzie. Markíza strieda výrazné, farebné outfity, avšak dominantným prvkom jej kostýmov sú pánske nohavice ako znak jej maskulinity a toho, že je chladnokrvnejšia ako muži samotní. Pani de Tourvel má jednofarebné šaty nudného strihu a v meniacej sa dĺžke a len výrazné gombíky naznačujú jej otvorenosť. Cécile sa na scéne objavuje v takmer školskej rovnošate s už spomínaným bielym príčeskom odkazujúcim na jej panenskosť a neskôr naberá aj po vizuálnej stránke výraz  tínedžerského vzdoru vo farebnom tričku a lesklých kraťasoch či vyzývavých šatách odkazujúcich na sexuálnu aktivitu. Pani de Volanges je zas charakterizovaná dominantným dekoltom na spoločenských šatách a torzo Émilie zastupuje otvor na nohavičkách pripomínajúci dámsky výstrih. Hudba Michala Paľka pracuje s charakteristikou jednotlivých postáv pomocou tónov. Herci sa v úvode hry prostredníctvom výrazu a tónov predstavia a postupne každý kláves/postava zapadá na svoje miesto a hrá svoj vopred daný tón/svoju úlohu. V hudobnej zložke, ktorá pracuje s atmosférou, sa premiešavajú výrazné melódie s preludovaním priamo na scéne, so spievanými i chórovými pasážami.

Vytvárať kontrasty a narúšať stereotypy je pre režisérku Júliu Rázusovú príznačné. Tento rozmer vniesla i do práce s hercami a herečkami pri hľadaní stvárnenia ich postáv. Vo svojej postave pudového Vikomta de Valmonta príjemne prekvapil Matej Lacko, ktorý akoby zahodil zábrany a snažil sa (i keď niekedy jemne rozpačito), možno i proti svojmu naturelu, vykresliť zhýralého aristokrata. Jeho doplnok, Vikomt de Valmont alias Azolan v podaní Mateja Erbyho je zas v duchu svojho výkladu postavy presný, racionálny, i keď trochu poddimenzovaný. Tretia poloha Valmonta, Rytier Danceny, ktorého hrá Filip Lenárth, je iba bábkou v rukách mocnejších. Na relatívne malej ploche sa ale môže vyvíjať a opäť dokázať svoj muzikálny rozmer. Hlavnou postavou by sa dala nazvať Markíza de Merteuil, ktorú zaujímavo hrá Veronika Husovská, i keď, znova, v kontrapunkte k svojej prirodzenosti. Napriek tejto prekážke zrazu ukázala aj herecké odtienky u nej málo využívané – drsnosť, tvrdú štylizáciu a zároveň neúprosnú ženskosť. Častými preoblečeniami sa menili i jej gestá a fyzické postoje, práca s hlasom a výrazom. Podobne, proti sebe, musela v spracovaní postavy ísť Stanislava Kašperová v úlohe Pani de Tourvel. Táto živelná herečka oklieštila svoje výrazové prostriedky a len drobnými gestami, mimikou či hlasom vytvorila obraz morálnej hrdinky. V minimalistickej scéne s cigaretou ukázala svoj búrlivý vnútorný svet. Skúsená herečka Jana Evelley ako Cécile de Volanges zas vhodne štylizovanou formou stvárnila mladučkú tínedžerku. A napokon Valéria Fürješová vo svojich troch postavách (Pani de Volanges, Pani de Rosemonde a Émilie) potvrdila svoj zmysel pre sebairóniu a nadhľad.

Nebezpečné známosti sú bezpochyby populárnym dramatickým textom, po ktorom siahajú mnohé divadlá. I keby sa dalo v mnohom s prešovskou inscenáciou polemizovať a pýtať sa na nevyhnutnosť rozdvojenia postavy Valmonta (jeho tretia časť je v podstate irelevantná, keďže sa s motívom jeho morálneho rozmeru v inscenácii priamo nepracuje, ale vedie k nemu len vzdialený symbolický odkaz v závere hry), potreby takto ju tematizovať, pýtať sa na neprehľadnosť tematických línií a premnoženie symbolov a odkazov, potrebu nebezpečenstva pri využívaní scény a pod., treba jedným dychom dodať, že inscenácia je vizuálne veľmi príťažlivá a ponúkla tunajším hercom a herečkám príležitosť, akú dlho nedostali. Možno sa len treba posadiť do hľadiska a nechať sa unášať prúdom príbehu, ktorý aj po viac ako dvesto rokoch nestratil, žiaľ, nič na svojej aktuálnosti o amorálnosti a sebazničujúcich sklonoch istej časti spoločnosti. Inscenácia, paradoxne, zanecháva rozpačitý dojem pre znalcov diela, ale treba ju vnímať ako samostatný divadelný tvar a neporovnávať ju s filmovou či televíznou podobou.

 
Od Uverejnené: 30. novembra 2021Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top