Polievka bez chuti a vône

Tamás Varga: Polievka

Preklad, úprava a réžia: Karol Rédli
Dramaturgia, úprava: Veronika Martinková
Scéna a svetelný dizajn: Michaela Pavelková
Kostýmy: Viktória Kubicsková
Produkcia: Iveta Konýčková
Hudba: Martin Christov
Choreografia: Péter Cseri

Účinkujú: Erik Peťovský, Monika Haasová, Karin Adzimová, Simon Kopunec

Premiéra: 9. 6. 2023, Štúdio 12, Bratislava

Hra Polievka je súčasťou rovnomennej Vargovej trilógie pozostávajúcej z hier Hra, Polievka a Ticho. Ide o tragikomické diela prepletené mystickými prvkami, ktorých témou je hriech a trest zaň. Varga sa v nich pohráva s časom, prostredníctvom prenesenia pozornosti na jednotlivé postavy mení optiku, no zároveň stále ponecháva veľkú mieru psychologickosti a badateľné sú inšpirácie Ibsenom či Strindbergom. Režisér a prekladateľ Karol Rédli uviedol Polievku v Štúdiu 12 v spolupráci s Divadlom EFEMÉRA & TRIO OLGA.

Stredobodom hry Polievka je rodinný obed, počas ktorého sa podáva jediný nechutný chod – niekoľko dní stará polievka. Otca z nej napína, Matka ju servíruje s akýmsi zadosťučinením. Spočiatku sa zdá, že ide o jej pomstu za zlé podmienky, v ktorých žijú, a tiež za odchod staršej dcéry, pre ktorú je stále pripravený štvrtý tanier. Matka je od prvej chvíle verbálne a emocionálne agresívna. Otcovi vyčíta finančnú situáciu aj nezáujem o ňu samotnú. „Vzala som si slušného romantického chlapa, ktorý mal zmysel pre humor a prácu,“[1] vraví aj pred Dcérou, ktorá sa čoraz vyhrotenejšiu situáciu pokúša zmierňovať, no naivnými detskými otázkami ju v skutočnosti iba zhoršuje. Matka stupňuje svoje výčitky a hnev natoľko, že napokon od zlosti sama zje jablko – maškrtu, ktorú Dcéra priniesla, aby ho rozdelila medzi všetkých členov rodiny. Jablko je zároveň jediná potravina, ktorá raz do týždňa spestruje stravovací stereotyp rodiny a je aj symbolom jedinej krehkej a zdravej hodnoty, ktorá rodinu ešte stále drží pokope. Postupne sa ukazuje, že rodina prechádza hlbšou krízou než len finančným nedostatkom a že príčinou môže byť sexuálne zneužívanie dcér.

Toto temné tajomstvo prináša postava záhadného Muža, ktorá preniká do hláv postáv, zastavuje, spomaľuje či vracia čas. „Občas… som sa k nim vkradol,“[2] hovorí Otec pod nátlakom Muža. Čo presne robil v izbe dcér, povedať nechce. Naznačí iba to, že potenciálne sexuálne násilie sa týkalo iba staršej dcéry, ktorá sa už domov nikdy nevráti. „K nim, k nim. Vkradol som sa k nim, ale s ňou nie… (Pozerá sa na dcéru.) Vtedy bola ešte taká malinká.“[3]

Posledným členom rodiny je Dcéra. Vekovo presne neidentifikované dievča sa od seba snaží oddeľovať všetko negatívne. Je láskavá k obom rodičom, lenže jej detsky zvedavé otázky tnú do živého, vyvolávajú ďalšie reťaziace sa konflikty, ktorým dievča nerozumie. Rozumie iba tomu, že obaja rodičia jej čoraz viac a viac ubližujú a verbálne aj psychické násilie v priebehu stolovania prerastá do neúnosnej miery. Počet drobných krívd aj veľkých zranení počas hry narastá a Dcéra napokon kričí: „Skap! Skapte obaja! Nenávidím vás! Skapte do rána!“ Naznačuje pritom, ako rodičov bodá príborom.

Toto bizarné stolovanie sa opakuje v niekoľkých slučkách, ktoré dáva do pohybu postava Muža. Pri dverách zazvoní ako obávaný hosť, no z reakcií všetkých postáv je zrejmé, že neprichádza po prvý raz. Analyzuje Otca a Dcére dovolí, aby s jeho pomocou dokázala vstúpiť do emócií svojich rodičov. Hra tak ponúka niekoľko verzií jednej udalosti.

Nezvyčajná štruktúra a atmosféra hry bezpochyby otvára mnohé interpretácie aj režijné možnosti. Karol Rédli, ktorý hru do slovenčiny zároveň aj preložil, sa však sústredil najmä na čistú a jednoduchú réžiu zameranú na pretlmočenie textu, ktorá prenecháva veľký priestor hercom a herečkám. Interpretáciu hry však v plnej miere ponecháva na divákov.

Tí od režiséra nedostávajú odpovede na niektoré naznačené otázky a jeho strohý prístup podporuje tajomstvo, nejednoznačnosť a mystiku Vargovho textu. Rédliho réžia napríklad nezaujíma stanovisko k sexuálnemu zneužívaniu, neusvedčuje, ale ani neospravedlňuje postavu Otca. Nevysvetľuje ani to, prečo sa Matka od prvej chvíle správa prinajmenšom hostilne a prečo svoj hnev obracia aj voči Dcére. Rédli neprináša ani vysvetlenie či náznak interpretácie, kto je záhadná postava Muža, ktorý s pomocou diaľkového ovládania dokáže zastaviť čas, vrátiť situáciu o značný čas vzad a dokonca zariadiť prevtelenie Dcéry do tela a mysle jej Matky. Dodajme, že rukolapné či doslovné vysvetlenia a interpretácie pochopiteľne nie sú nevyhnutným a zvyčajne ani žiadaným prvkom réžie. Inscenácia však ukazuje deštrukciu rodiny bez vysvetlenia, nanajvýš bezútešne a zároveň trochu sterilne.

Réžia sa sústredí takmer výhradne na vytváranie základných hereckých situácií a akúsi neutralitu či strohosť a otvára pole pôsobnosti pre divácku interpretáciu. Tejto náročnej úlohe nepomáha ani vizuálna stránka inscenácie. Kostýmy Viktórie Kubicskovej aj scéna Michaely Pavelkovej pôsobia nanajvýš neutrálne. Všetky postavy sú oblečené v odevoch univerzálnych strihov ako zástera, jednoduché dievčenské šaty či nohavice a vesta. Farebná škála sa pohybuje v úzkom rozmedzí od jemnej béžovej po bielu. Kostýmovo je ťažké zaradiť postavy dobovo, vekovo alebo akýmkoľvek iným spôsobom. Jediným farebným akcentom sú drobné žlté prvky – mašľa a topánky v kostýme Dcéry.

Scénografia zas pracuje takmer výhradne s čiernou a bielou. Priestor Štúdia 12 pocitovo pohlcuje temnota a len samotný stred scény budí dojem, akoby sa v ňom rozliala biela farba. V centre bieleho fľaku stojí jedálenský stôl a stoličky. V rohu scény sa povaľuje rozbitý riad aj ohryzky z jabĺk – neklamný znak toho, že rodinná dráma sa tu odohrala už mnohokrát. Tento strohý priestor a neutrálne kostýmy dotvára len nepríjemne zelená polievka, ktorou majú v priebehu inscenácie herci ufúľané tváre, a výrazný neónový obdĺžnik, ktorý sa nad hlavami postáv rozsvieti, keď na scénu vstúpi Muž.

Vo Vargovej hre sa spomína Chopinovo Nokturno č. 2, skladbu ktorú na klavíri často hrávala staršia dcéra. Inscenácia v opakujúcej sa slučke tiež používa skladbu od Johannesa Brahmsa. Pokojný charakter klavírnej skladby prudko kontrastuje so stupňujúcou sa nervozitou a agresiou.

Najvýraznejším prvom inscenácie je preto herecký komponent, ktorému všetko ostatné ustupuje do úzadia. Výborné výkony pritom podáva najmä ženská časť obsadenia. Karin Adzimovej sa darí detskú postavu Dcéry stvárniť bez infantilizmu. Jej výkon je presvedčivo detský, zároveň v ňom však zaznievajú vážne tóny dieťaťa, ktoré žije v deštruktívnom prostredí. Rovnako výrazná je aj Monika Haasová ako Matka. Od prvej sekundy dáva najavo svoju zášť, je nepríjemná a ostrá. Pozoruhodné je, že herečka dokáže túto líniu udržať po celý čas predstavenia, jej energia ani nasadenie nepadá. Prehliadnuť sa nedá ani práca s pohybom. V častiach, keď sa všetky postavy vracajú v čase, bežia mizanscény ako spätný záznam a herci i herečky sa pohybujú v zrýchlenom chode svojich predchádzajúcich pohybov v opačnom slede. Najmä Haasová tento pohyb zvláda do najmenších nuáns a pôsobí ako z videozáznamu. Menej výrazne pôsobia Erik Peťovský ako Otec a Simon Kopunec v postave Muža. V oboch prípadoch pritom značnú úlohu zohráva zadefinovanie ich postáv, ktoré ovplyvňuje najmä režijná koncepcia. Keďže obaja herci stvárňujú ťažko uchopiteľné postavy, ktoré viac než psychológia ovplyvňuje tajomstvo alebo mystika, aj ich výkony sú málo špecifické. Najviac to platí v prípade Kopunca, ktorý je akýmsi stelesnením preludu alebo postavy vytvorenej umelou inteligenciou.

Polievka je dôležitým zoznámením sa s nevšednou tvorbou Tamása Vargu a bezpochyby mohlo ísť aj o nevšednú inscenáciu. Pohráva sa s tajomstvom, prináša zaujímavé herecké a pohybové výkony, vo výsledku však táto čistá inscenácia pôsobí sterilne a len ťažko uchopiteľne.

---

[1] VARGA, Tamás. Polievka. Bratislava: Divadelný ústav, 2023, s. 18. Edícia Vreckovky. Preložil Karol Rédli.

[2] Tamže, s. 76.

[3] Tamže, s. 133.