Hranice preňho neexistujú: pocta Karolovi Horákovi

Názov publikácie: Prekračovanie hraníc (k tvorbe Karola Horáka)

Podtitul: Zborník materiálov z vedeckej konferencie konanej 23. januára 2024 na Rektoráte PU v Prešove pri príležitosti životného jubilea Karola Horáka

Vydanie: prvé

Zostavili: Marta Součková, Miron Pukan

Autori kapitol: Rudolf Schuster, Peter Kónya, Adela Mitrová Dúbravová, Boris Farkaš, Karol Horváth, Silvester Lavrík, Peter Milčák, Miloš Mistrík, Ladislav Šimon, Tibor Žilka, Marta Žilková, Inge Hrubaničová, Diana Laciaková, Jaroslav Rezník, Ján Sabol, Michal Babiak, Miroslav Ballay, Peter Himič, Dagmar Inštitorisová, Peter Káša, Matúš Oľha, Dagmar Podmaková, Jozef Puchala, Miron Pukan, Hana Kolbašská Rodová, Ján Sabol ml., Marta Součková, Ján Šimko, Lukáš Šutor, Jana Wild

Autor obálky: Tomáš Telepák

Recenzenti: Ján Gbúr, Elena Knopová

Vydala: Prešovská univerzita v Prešove. Prešov, 2024. 304 s.

ISBN 978-80-555-3447-3

„Kajajte sa, Slováci, pre vaše zrady. Boh mi dal jazyk, aby som hovoril! (…) Kajajte sa, Slováci… Ó, nehodný národ! Prečo si na mňa zabudol? Prečo si nehodne spomínaš na moje meno, keď som ti chcel dať všetko?“ (Karol Horák: Štúr, 2021.)

Zvláštna sebaponižujúca povaha časti slovenského národa spôsobila, že po tom, čo sme sa vzdali vlastnej interpretácie našich dejín, a po tom, čo sme zavrhli alebo zásadne sproblematizovali skoro všetky osobnosti našej národnej histórie, prípadne sme na nich len jednoducho zabudli, kdesi na začiatku 21. storočia sme sa nakoniec vzdali aj názvu vlastného štátu, ktorý sa tak pre mnohých stal s veľkým dešpektom už iba „touto krajinou“.

A to všetko napriek tomu, že Slovensko v súčasnosti objektívne patrí k najlepším miestam na život, a že my Slováci sme dokázali v minulom storočí dosiahnuť pokrok, o akom sa iným národom ani nesnívalo. Sme úspešný národ a naše dejiny sú príkladom príbehu, ktorý spoluvytvárali osobnosti, na ktoré môžeme byť právom hrdí.

V tomto kontexte je skutočnou žijúcou legendou Slovenska Karol Horák – neprehliadnuteľný literát, excentrický¹ vysokoškolský pedagóg, no predovšetkým nestor slovenského divadla. Bolo vecou elementárnej slušnosti, že už v septembri 2013 sa na pôde Prešovskej univerzity konala pri príležitosti Horákovej sedemdesiatky² vedecká konferencia s veľavravným názvom Slovo, gesto, pohyb, obraz, tvar,³ z nej vzišiel rovnomenný konferenčný zborník.⁴ Je dobré, že o desať rokov neskôr (plus malý časový sklz) sa mohlo na rovnakom mieste konať obdobné podujatie pri ďalšom okrúhlom životnom jubileu profesora Horáka.⁵ Tentoraz malo názov Prekračovanie hraníc (k tvorbe Karola Horáka). I po tejto vedeckej konferencii vyšiel rovnomenný zborník.

Zaujme už obálka knihy, keďže (hoci skromne, ale predsa) prekračuje tradičné predstavy o zborníkoch, ktoré často vznikajú iba v úzkom kruhu akademikov pre potreby ich publikačnej činnosti, bez očakávania relevantného verejného ohlasu, a preto ani nezvyknú mať vyššie knihárske ambície.

Čiernej knihe dominuje do žlta ladený graficky spracovaný záber z jednej z prelomových Horákových divadelných inscenácií, ktoré autorsky a režijne pripravil v svojom Študentskom divadle. Ide o Elementaristiku, inscenáciu ocenenú ako Tvorivý čin roka na festivalovej prehliadke Scénická žatva 1981. Presná kompozícia siluet na obálke odkazuje na niektoré z dominánt Horákovej vlastnej divadelnej tvorby – pohyb, gesto, obraz a tvar. Zároveň pôsobí nesporne dynamicky, čo je už priama charakteristika samotného Karola Horáka, a táto jeho charakteristika ostáva zázračne nemenná bez ohľadu na vek.

Rámcovú kompozíciu zborníka tvoria fotografie. V úvode sú dve, ktoré zachytávajú Karola Horáka na koľajniciach prešovskej železničnej stanice 9. augusta 2000.⁶ V spodnej polovici záberu (na zemi) sa koľajnice strácajú v perspektíve diaľky, idú popri sebe, a ďalej sa pretínajú. To isté platí o drôtoch elektrického vedenia v hornej časti obrázka (na oblohe). Na prvej fotografii je Horák obrátený tvárou k objektívu, na druhej už chrbtom, akoby odchádzal preč. Úvodný (dvoj)obraz zdôrazňuje častý motív Horákových prozaických aj dramatických diel – cestu. Navyše, editori zborníka v tom vidia aj vizuálnu metaforu témy konferencie, teda „prekračovanie hraníc“. Hoci koľajnice a drôty ako náznaky všetkých možných Horákových ciest pretínajú zem i oblohu, Horák stojí pevne nohami na zemi. Napriek všetkým úspechom a oceneniam. A nielen to. Horák ostal zemitým človekom. Spätý so zemou, pripomínajúci zem svojou nepoddajnosťou, silou, prirodzenosťou.⁷ Profesor-neprofesor, Horák sa nehanbí používať i zemitú reč. Jednoducho, je stále vzácne ľudský, prirodzene ľudský. Prosto normálny. A spätý s rodnou zemou. Zem sa točí, Horák je stále Slovák – s triezvym pohľadom.

Akoby na potvrdenie Horákovej zemitosti knihu uzatvára fotografia z 13. septembra 1990 – symbolicky z dňa jeho narodenín – je na nej spolu s bábkarom a hercom Ivanom Mozolánim odfotografovaný v autobuse, dopravnom prostriedku bežných ľudí. Znovu sa opakuje motív cesty, dátum však nevyhnutne odkazuje na gratulácie, pričom pri Horákovi sa dôvody na gratulácie zďaleka neobmedzujú len na jeho životné jubileá.

Dvojica zostavovateľov zborníka – literárna vedkyňa Marta Součková a teatrológ Miron Pukan – vhodne poukazuje na všeobecne známu dvojdomosť Karola Horáka, ktorý v svojej tvorbe prekračuje (nielen) hranice literatúry a divadla. Už v predslove sa pozastavujú nad tým, že autori príspevkov sa nezávisle od seba predbiehajú v označení sa za „Horákovcov“ (A. Mitrová Dúbravová), prípadne „horákovcov“ (L. Šutor) či dokonca „Horákove deti“ (J. Wild). Už to naznačuje, v akom pozitívnom duchu sa bude niesť rozhodujúca väčšina príspevkov. Odpoveďou na Horákovu ľudskosť je neskrývaná srdečnosť, žičlivosť a vďačnosť autorov jednotlivých textov. Určite nie náhodou poslednou kapitolou zborníka je text Jany Wild s príznačným názvom „Karol Horák: človek človek“.

Tridsaťjeden rôznorodých príspevkov je disproporčne, no funkčne rozdelených do troch častí. Tú úvodnú tvoria laudáciá, ktoré otvárajú príhovory bývalého prezidenta Rudolfa Schustera („Skromnosť, nenápadnosť, ale pritom veľmi úctivý a láskavý vzťah k ľuďom, bez ohľadu na to, či ide o bežného alebo najvzdelanejšieho človeka – tieto pekné ľudské vlastnosti sprevádzali Horáka celým doterajším životom,“ s. 13) a rektora Prešovskej univerzity Petra Kónyu („Kedysi som nazval pána profesora ‚ikonou univerzity‘. Myslím si však, že tak ako Mateja Bela nazývali ‚veľkou ozdobou Uhorska‘, môžeme pána profesora Horáka smelo označiť za ‚veľkú ozdobu univerzity‘, s. 16). S ďalšími slovami chvál prichádzajú osobnosti, ktoré pars pro toto naznačujú, aký široký diapazón ľudí dokázal Horák v skrytosti a skromnosti zasiahnuť, ovplyvniť a posunúť v živote ďalej. Zastúpení sú tu dramatici, spisovatelia, básnici, vydavatelia, prekladatelia, herci, osobnosti vedeckého a akademického života. Ich texty sú vzácnymi čriepkami osobných spomienok. Aj bývalý študent odboru výchova a vzdelávanie dospelých a potom dlhoročný člen Divadla Astorka Korzo ´90 Boris Farkaš v tom má jasno: „[Horák] vydoloval vo mne talent, o ktorom som nemal ani tušenia. (…) Ak tvrdím, že bez Karola Horáka by som nemal tak krásne vydláždenú cestu mojej hereckej kariéry, ani trochu nezveličujem,“ (s. 21 – 22).

Viacerí autori spomínajú množstvo ľudí z rozličných profesií, ktorí by dnes mohli rozprávať o tom, ako a kedy sa stretli s Karolom Horákom a čo všetko pre nich urobil. Keby sa všetci prihlásili a svoju skúsenosť s Horákom opísali aspoň niekoľkými vetami, možno až vtedy by sme si dokázali uvedomiť silný rozmer Horákovej osobnosti, ktorý sa azda trochu stráca popri ďalších Horákových dimenziách. Pregnantne to vyjadruje spisovateľ a dramatik Karol D. Horváth: „Som rád, že kultúrna topografia Slovenska je plná ľudí, ktorí prišli do osobného kontaktu s Karolom Horákom. Trúfam si tvrdiť, že nebyť jeho, nielen slovenské divadlo, ale aj slovenská kultúra by vyzerali inak.“ (s. 25). A to všetko z excentrického Prešova, ktorému ostal Horák vzácne verný celý svoj profesionálny život. Pri možnostiach, ktoré prirodzene ponúka hlavné mesto – akademických, divadelných, spoločenských atď. – je jasné, že si zvolil ťažšiu, náročnejšiu cestu. No možno práve preto na nej obstál ako málokto.

Druhú – najkratšiu – časť zborníka tvoria texty, ktoré žánrovo oscilujú medzi vedou a umením. V tomto smere je emblematickým príspevok Diany Laciakovej Estetika študentského divadla Karola Horáka I (s. 65 – 91), ktorý v sebe spája žáner vedeckej štúdie o alternatívnom divadle s autentickým textom alternatívneho divadla horákovského typu. Dominantná časť Laciakovej kapitoly s príznačným názvom kurz jazyka. priamou a nepriamou metódou s čiastočným použitím „echo-metódy“ v piatich úvodných lekciách (približné poznámky)⁸ pozýva „ochutnať“ Horáka a horákovskou metódou zaostriť priamo na Horáka: „základnou Horákovou ambíciou je vytvoriť divadlo sveta. a ak sa ponára do vnútorného priestoru jedinca, usiluje sa vniesť do jeho ‚súkromia‘ reflexiu univerza. i keď sa zaoberá látkou výsostne slovenskou, vníma ju ako matériu všeplatnú. / gnómické! / prepáčte, nerozumiem vás. hovoríte prirýchlo. / čo znamená toto slová, tieto slová? / čo tým myslíte? / vôbec neovládam váš jazyk. / je tu ešte niekto, kto ovláda tento jazyk? / rozumiete všetkému, čo hovorím? / rozumiem len veľmi málo,“ (s. 79).⁹

Ak by sme však mali vybrať jeden nosný text celej knihy, bol by to esejisticky ladený príspevok režiséra Michala Babiaka Karol Horák alebo hľadanie grálu (s. 103 – 113), ktorý otvára tretiu časť zborníka s literárnovednými a teatrologickými štúdiami. Autor sa ako jeden z mála nerozhodol pre parciálny pohľad na Horákovu tvorbu, ale pokúsil sa o náročné komplexné uchopenie jeho diela. V duchu tézy, že podstatu dokáže vystihnúť lepšie konotácia než denotácia, teda obraz viac než priame pomenovanie, kľúč na čítanie Horáka v celej rozmanitosti jeho diela nachádza v metafore hľadania legendárneho svätého grálu. Nie je to vôbec arbitrárne zvolený obraz, vychádza priamo z Horákovej dramatickej tvorby, keď Babiak cituje prehovor Ľudovíta Štúra z výletu na Devín v apríli 1836. Táto scéna sa nachádza v hre „… príď kráľovstvo Tvoje“ alebo Život, skutky a smrť proroka Ľudovíta (Štúra) z roku 1996, aj v hre Štúr vzniknuvšej o celé štvrťstoročie neskôr, čo len potvrdzuje dôležitosť a trvácnosť tohto motívu u Horáka. Štúr zhromaždeným mladým hovorí, v Horákovej interpretácii z roku 2021, tieto slová: „Vy ste rytieri, musíte ten ľud prebudiť! Vy ste rytieri ducha, čo musíte nájsť – nájsť grál – Kristovu krv v kalichu – jeho najsvätejšiu podstatu, ktorú mu dal Boh a čaká na nás smrteľníkov, či ho prijmeme, či ho nájdeme! (…) … nájdite tie princípy, na ktorých postavíme náš národ a potom náš štát!“ (s. 106 – 107). Hľadanie „najsvätejšej podstaty“ Babiak identifikuje u Horáka v dvoch základných líniách, individuálnej a kolektívnej – v mikrokozme človeka a medziľudských vzťahov, a potom v národnom makrokozme ako ideového, filozofického a politického spoločenstva. Aj keď tieto myšlienky vyslovuje primárne na pozadí Horákovej dramatickej tvorby, sme presvedčení, že sa dajú uplatniť aj na celé jeho dielo: „Motív hľadania grálu, tej kvintesencie poriadku, blahobytu, prvotného a základného princípu, od ktorého sa budú odvíjať všetky ďalšie princípy, ten božský atóm, iskra, to takmer nič, čo rozhodne, že hmota zvíťazí nad antihmotou, pravda nad lžou a dobro nad zlom atď., je jedným z kľúčových bodov v dielach Karola Horáka,“ (s. 105 – 106.)

Je zaujímavé, že pri skutočnej rozmanitosti a rôznorodosti Horákových diel veľkú pozornosť i medzi autormi príspevkov v zborníku vyvoláva práve národno-historická tematická línia jeho tvorby (M. Oľha, P. Káša, D. Podmaková, J. Šimko a ďalší). Možno preto, že po krachu konceptov multikulturality a globalizmu, v čase rúcania starého svetového poriadku a renesancie národných štátov sa akosi spontánne vraciame k Horákovi, k jeho „hľadaniu najsvätejšej podstaty“ a k veciam, ktoré premyslel a reflektoval pred nami.

V optike „hľadania svätého grálu“ nezáleží priveľmi na tom, z ktorého uhla pohľadu nazeráme na Horáka, lebo táto ústredná idea zjednocuje naoko nespojiteľné. Všetko do seba vzácne zapadá: či je to analýza trvácneho motívu cesty (M. Ballay: Tvorba ako cesta /v prekračovaní hraníc umenia/), dôležitá úloha ženských postáv (P. Himič: Hrdina menom žena), alebo využívanie formy alternatívneho divadla (M. Pukan: Medzi alternatívnym, performatívnym a interpretačným divadlom) a L. Šutor: Ohliadnutie sa za alternatívou – Karola Horáka) – všetko sú to poctivé zasvätené texty, vďaka osobnej skúsenosti ich autorov s Karolom Horákom.

Pre vytvorenie predstavy o rozsahu Horákových aktivít je chvályhodné, že v zborníku sa autori aspoň okrajovo venujú aj jeho presahom do rozhlasovej tvorby (J. Šimko, H. Kolbašská Rodová) či do televíznej oblasti (J. Puchala) alebo filmovým adaptáciám jeho diel (J. Sabol ml.). Viac miesta by si bezpochyby zaslúžila reflexia Horákovej literárnej tvorby v oblasti prózy. Poukazuje na to i zaujímavý príspevok literárnej kritičky Marty Součkovej Medzi tradíciou a experimentom, ktorý v úvode hovorí aj o procese náročného ustaľovania definitívnej podoby Horákovho textu (čo viacnásobne platí o jeho dramatickej tvorbe) pri príprave vydania jeho nateraz poslednej knihy poviedok Sírny kotol.¹⁰ Autorka to nazýva „typicky horákovskou skúsenosťou“: „… do rúk sa mi dostal obyčajný, značne ošúchaný obal, obopínajúci rovnako zničené, strojopisne popísané strany. Neviem, koľko ich bolo, určite však stovky, v doskách boli rozličné varianty textov, v ktorých sa nevyznal ani sám Karol“ (s. 236).

Součkovej otvorený záver prekračuje hranice konferenčného príspevku a získava všeobecnú platnosť: „Ostatný prozaický súbor autora je ako on sám: tradičný aj novátorský, entuziastický a skeptický, uvravený i mĺkvy, ironicky dištančný a zároveň emočný (no nie sentimentálny), tragický aj komický, dojíma nás a miestami zase rozosmieva. V neposlednom rade, je to jedna z mála gramotných, jazykovo krásne napísaných kníh v súčasnej slovenskej próze a zároveň polysémantické dielo, ktoré sa oplatí čítať viackrát, opakovane pociťujúc rozkoš z textu“ (s. 249).

Záver si žiada moje polemické vymedzenie sa voči názvu konferencie aj zborníka, ktoré má nevyhnutne otvorene osobný charakter. Som presvedčený, že Karol Horák hranice neprekračoval, on ich rušil. Na úvodných seminároch študentom priniesol programy prešovských a košických divadiel, rozdeľoval seminárne práce a rozprával o divadle s takou vášňou, že som sa ho musel spýtať na jeho neskutočný entuziazmus, ku ktorému sa oveľa mladší ani nepribližovali. S ľahkým úsmevom odpovedal, že je len „celoživotný osvetový pracovník“, a to je vraj všetko. Popritom bez všetkého dával študentom svoje telefónne číslo a so študentkami sa s nezameniteľnou iskrou v očiach dohováral, čo majú povedať, keď náhodou zdvihne jeho manželka. Spomínam si na spontánne stretnutie na Hlavnej ulici v Košiciach – a vzápätí som už sedel s Karolom Horákom v Prezidentskej lóži Národného divadla na skvelej poľskej inscenácii Majster a Margaréta. Ako podobne už skôr,profesor Horák si ma prizval prisadnúť si na predstavení Faust, a divadelný zážitok mal hneď nový rozmer. Iné stretnutie na chodbe fakulty – na Akademickom Prešove bude Lasica s Hubom, nechcete lístky? Potom o ničom ani netušíte a z Bratislavy vám napíšu, že vás spomínal Karol Horák, keď tam bol, a žiadne referencie netreba. Z iného miesta vám povedia, že vás odporučil profesor Horák, znovu ste prekvapený…

Najdôležitejšie na tom všetkom je, že autor tohto textu je vo vzťahu ku Karolovi Horákovi len obyčajný študent-milión. Ani horákovec, ani Horákovec, vôbec nie Horákovo dieťa, ale len Horákov študent-milión. Nič viac, a predsa veľmi dobre rozumiem neskrývane žičlivým a vďačnosťou naplneným príspevkom tohto zborníka o človeku, ktorý nielen prekračoval, ale skutočne i rušil hranice a ukazoval nefalšovanú ľudskosť a veľkosť.

Nech je tento zborník jedným z impulzov a podkladov pre výpravnú kolektívnu (lebo pri ňom to asi ani inak nepôjde) monografiu o Karolovi Horákovi.

1 V tom najlepšom význame slova, zároveň priamo odkazujúc na román Horákovho kolegu z prešovskej filozofickej fakulty profesora Stanislava Rakúsa Excentrická univerzita (Bratislava: Koloman Kertész Bagala, 2008. 224 s.).

2 Karol Horák sa narodil 13. septembra 1943 v Katarínskej Hute (okres Lučenec, medzičasom okres Poltár).

3 Názov odkazoval na staršie Horákove teoretické práce Slovo, gesto, pohyb, tvar : Dramaturgicko-režijné poznámky k jednému typu študentského divadla a malých javiskových foriem(Bratislava: Osvetový ústav, 1978. 150 s.), resp. Slovo, priestor, obraz, tvar : Dramaturgicko-režijné poznámky k jednému typu scénickej interpretácie poézie (Bratislava: Osvetový ústav, 1982. 185 s.).

4 Slovo, gesto, pohyb, obraz, tvar : Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie venovaný okrúhlemu životnému jubileu prof. PhDr. Karola Horáka, CSc. Zost. M. Pukan a E. Kušnírová. Prešov: Prešovská univerzita, 2013. 270 s.

5 Vedecká konferencia sa konala v januári 2024.

6 Autorom týchto fotografií je Matúš Oľha.

7 Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (2003).

8 Názov odkazuje na Horákovu prózu Kurz cudzieho jazyka, ktorá tvorí súčasť jeho knihy Súpis dravcov (Bratislava: Smena, 1979. 125 s.). V novom vydaní ako súčasť knihy próz Medzivojnový muž (Levoča: Modrý Peter, 2013. 224 s.) vyšla už bez dobových cenzúrnych zásahov pod názvom Kurz cudzieho jazyka: priamou a nepriamou metódou s čiastočným použitím „echo-metódy“ v piatich úvodných lekciách na podnikovej chate (Približné poznámky zadychčaného z týždenného sústredenia.).

9 Formou scenára je napríklad napísaný celý príspevok spisovateľky a jazykovedkyne Inge Hrubaničovej Hľa, tajomstvo viery (Pokus o improvizovanú minidvojaktovku miesto zdravice prof. Karolovi Horákovi k jubileu) (s. 58 – 64).

10 Karol Horák: Sírny kotol. Levoča: Modrý Peter, 2024. 152 s.