Hranice preňho neexistujú: pocta Karolovi Horákovi
Karol Horák – neprehliadnuteľný literát, excentrický vysokoškolský pedagóg, no predovšetkým nestor slovenského divadla. Bolo vecou elementárnej slušnosti, že už v septembri 2013 sa na pôde Prešovskej univerzity konala pri príležitosti Horákovej sedemdesiatky2 vedecká konferencia s veľavravným názvom Slovo, gesto, pohyb, obraz, tvar,3 z nej vzišiel rovnomenný konferenčný zborník.4 Je dobré, že o desať rokov neskôr (plus malý časový sklz) sa mohlo na rovnakom mieste konať obdobné podujatie pri ďalšom okrúhlom životnom jubileu profesora Horáka.5 Tentoraz malo názov Prekračovanie hraníc (k tvorbe Karola Horáka). I po tejto vedeckej konferencii vyšiel rovnomenný zborník.
Publikácia podnetná aj mimo vied o umení
Slovo inklúzia počujeme na Slovensku čoraz častejšie, no jej realizácia v praxi nie je vždy jednoduchá. Asi najčastejšie sa nám spája s prostredím škôl, mala by však byť celoplošným javom. S rozvíjaním sa občianskej spoločnosti pribúdajú napríklad aj pacientske organizácie, ktoré robia osvetu o ochoreniach – duševných aj telesných, o špecifikách života s nimi. Spoločnosť stále viac považuje za samozrejmé a nevyhnutné (a niečo z toho je ukotvené aj legislatívne), že prístup na verejné miesta bude bezbariérový, že webové stránky budú prispôsobené pre slabozrakých a že ľudia s hendikepom nebudú izolovaní a vyčlenení v ústavoch na okraji mesta.
