(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring teatrologickej literatury logo
Názov knihyUmelecký obraz ľudského znevýhodnenia v dráme pre deti a mládež (1850 – 2020)
Vydavateľstvo
Rok vydania

1. vydanie

Autorka: Adela Mitrová

Sadzba a obálka: Roman Kočamba

Recenzenti: Brigita Šimonová, Karol Horák

Vydala: Prešovská univerzita v Prešove

Počet strán: 160

ISBN: 978-80-555-2599-0

Slovo inklúzia počujeme na Slovensku čoraz častejšie, no jej realizácia v praxi nie je vždy jednoduchá. Asi najčastejšie sa nám spája s prostredím škôl, mala by však byť celoplošným javom. S rozvíjaním sa občianskej spoločnosti pribúdajú napríklad aj pacientske organizácie, ktoré robia osvetu o ochoreniach – duševných aj telesných, o špecifikách života s nimi. Spoločnosť stále viac považuje za samozrejmé a nevyhnutné (a niečo z toho je ukotvené aj legislatívne), že prístup na verejné miesta bude bezbariérový, že webové stránky budú prispôsobené pre slabozrakých a že ľudia s hendikepom nebudú izolovaní a vyčlenení v ústavoch na okraji mesta. Napriek tomu sa v médiách každodenne stretávame s frapujúcimi prípadmi netolerancie a nepochopenia. Napríklad, keď obyvatelia paneláku odmietnu stavbu nájazdovej rampy pre imobilného suseda používajúceho vozíček.  

Každý z nás sa môže stať vyčleneným, stať sa súčasťou nejakej minority. Pre farbu pokožky, etnicitu, pohlavie, sexuálnu orientáciu, pre vrodené či získané choroby, pre vrodené či získané odchýlky od požadovaného, spoločnosťou nastaveného normálu. Ako pristupujeme k ľuďom so znevýhodnením a s hendikepom? Ako sme k nim pristupovali v minulosti? Ako sa vyvíja ich vnímanie majoritou? Môžu na tieto otázky odpovedať aj diela umeleckej literatúry? Výskumníčky a výskumník z Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity sa týmto témam venovali v rámci grantového projektu Človek s hendikepom v literatúre pre deti a mládež. Jedným z jeho výstupov je publikácia Umelecký obraz ľudského znevýhodnenia v dráme pre deti a mládež (1850 – 2020) autorky Adely Mitrovej.

Adela Mitrová (dnes Dúbravová) sa vedeckému reflektovaniu tvorby pre deti a mládež venuje dlhodobo. (V knihe nie je uverejnený autorkin profesijný medailón.) Na odbornom seminári Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského a BIBIANY, medzinárodného domu umenia pre deti pravidelne prinášala hodnotenie mediálnej drámy (rozhlasovej a televíznej) pre túto vekovú skupinu recipientov v danom roku. Dlhodobo sa vo výskume zaoberá predovšetkým rozhlasovou tvorbou. Okrem iných vydala publikácie Vývinové tendencie pôvodnej rozhlasovej drámy (so zameraním na Slovenský rozhlas štúdio Košice) /Prešovská univerzita v Prešove, 2010/ či Pôvodná rozhlasová dramatická tvorba pre deti a mládež na Slovensku (kontext 30. – 50. rokov 20. storočia) /Prešovská univerzita v Prešove, 2018/. V téme dramatickej tvorby je teda zorientovaná a môže ju skúmať horizontálne aj vertikálne.

Autorka skúmala divadelné, rozhlasové a televízne hry, a to slovenské a zahraničné preložené do slovenského jazyka. Prekvapivý je časový rozsah – obdobie rokov 1850 až 2020. K zisteniam a záverom prišla na základe desiatok prečítaných textov. Hutne čitateľov a čitateľky oboznamuje s ich obsahom a osvetľuje, ako ich autori a autorky zobrazili znevýhodnenie postáv rôzneho veku. Medzi skúmanými hrami sú aj také, ktoré nezobrazujú chorých či znevýhodnených, ale samotnú chorobu (hry Štefana Karpatyho a Ivana Stodolu).

Autorka cielene a presne zachytáva posuny diel medzi jednotlivými druhmi (divadlo, rozhlas, televízia, knižné vydanie). Považujem to za veľmi prínosné. V teatrologických publikáciách nie sú vždy zaznamenané pohyby na osi divadlo – rozhlas – televízia. Dovolím si doplniť informáciu k rozhlasovej hre Jána Milčáka Vrana Florenťanka z roku 1993, o ktorej Adela Mitrová píše vo svojej knihe. Príbeh vyšiel aj v prozaickej podobe pod názvom Jakub s veľkými ušami a na jeho základe pripravila režisérka Dana Turanská rovnomennú dramatizáciu pre svoju inscenáciu v Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi (2015).

Už v úvode autorka píše, že „v dramatickom umení pre deti a mládež do roku 1989 je zobrazovanie problémov znevýhodnenia (s výnimkou hmotnej chudoby) len okrajovou záležitosťou“.[1] Neskôr dodáva, že po roku 1989 sa „situácia menila len postupne a súvisela s meniacim sa postojom spoločnosti k ľuďom s postihnutím a snahou o ich integráciu“.[2] Hoci sa môže zdať, že drám s touto tematikou nebude veľa, autorka ich zhromaždila značné množstvo a začína už v polovici 19. storočia hrami Janka Matúšku a Jána Drahotína Makovického. Nadväzuje na zistenia literárneho vedca Ondreja Sliackeho a teatrológa Vladimíra Štefka, ktorí sú vo svojich odboroch autormi zásadných prierezových publikácií o dráme, respektíve dráme v kontexte literatúry pre deti a mládež. Opiera sa aj o výskum, ktorý v rámci grantu, ale i mimo neho realizovala v oblasti prozaickej tvorby literárna vedkyňa Zuzana Stanislavová. Škoda, že v čase autorkinho výskumu nebola ešte k dispozícii publikácia teatrológa Vladimíra Predmerského (zostavovateľ) Dejiny slovenskej dramatiky bábkového divadla. Vyšla až v roku 2020, autorka s ňou teda ešte nemohla pracovať. Našla by tam ďalšie podnety k téme. Inšpirácia však bude obojstranná. Niektoré hry sú v kolektívnej publikácii zostavovateľa Vladimíra Predmerského spomenuté len v krátkosti, pretože v kontexte vývinu slovenského bábkového divadla nemali zásadnejší význam. No pre Adelu Mitrovú sú vzhľadom na tému zaujímavejšie a vo svojej publikácii ich podrobuje hlbšej analýze.

Miestami je však cítiť disproporciu. Dá sa vytušiť, že niektorým textom sa autorka už venovala v inej súvislosti, pretože analýzy sú prepracovanejšie. To by však nebol problém, je logické, že analyzované divadelné hry majú rozličnú umeleckú hodnotu alebo rozlične silnú väzbu na zvolenú tému a nie je nevyhnutné každej z nich venovať rovnaký priestor. Viac rušivé je, že v niektorých prípadoch píše autorka aj o tvorcoch a realizácii daného textu v rozhlase či divadle. Sú to v kontexte stanovenej oblasti (literárny druh dráma) nadbytočné informácie. Obzvlášť, ak ich spomína len pri niektorých hrách a nie je jasné, podľa akého kľúča.

Ako príklad uveďme časť o inscenáciách Denníka Anny Frankovej.[3] Autorka opisuje inscenačné prostriedky troch inscenácií realizovaných v sezóne 2016/2017. Na základe miery ich rozsiahlosti a detailnosti sa javí, že predstavenia dvoch inscenácií videla, pri jednej čerpala len z dostupných recenzií. Menuje tvorcov, zjednodušene hovorí o hereckých výkonoch, ktoré označuje nič nehovoriacimi prívlastkami autentický a sugestívny. Zdôrazňuje, že inscenácie získali „prestížne ocenenie“, pričom DOSKY sú anketa a o ich prestíži a reprezentatívnosti sa vedú polemiky už od počiatku ich udeľovania. Tomu podstatnému sa však Adela Mitrová nevenuje – predlohe a jej dramatizáciám. Napríklad je málo známe, že o použití diela (denníka) rozhoduje Nadácia Anny Frankovej vo Švajčiarsku, a to až do roku 2037 a akékoľvek použitie diela musí byť schválené. Tvorivé tímy slovenských inscenácií nepoužili ani jednu z troch nadáciou v súčasnosti akceptovaných dramatizácií. Zaujímavá je však nielen autorskoprávna rovina, ale predovšetkým spracovanie témy a akcentovanie zvolených motívov. Napríklad v prípade inscenácie zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského nejde o dramatizáciu, ale o novú pôvodnú divadelnú hru, ktorú režisérka Júlia Rázusová napísala čerpajúc z informácií i atmosféry zachytených v denníku.

Ďalšou témou do diskusie je nejasná hranica medzi tvorbou pre mládež a dospelých. V niektorých prípadoch autorka text spomenie, no napokon konštatuje, že je pre dospelých (napríklad Helverova noc Ingmara Villqista a Denník Anny Frankovej ako ho adaptovali v balete Štátneho divadla v Košiciach). To je dôkazom toho, že je tu ešte nespracovaná zaujímavá téma zobrazenia znevýhodnenia v dráme pre dospelých. Pars pro toto spomeňme dramatizáciu knihy Marka Haddona Čudná príhoda so psom uprostred noci o chlapcovi s Aspergerovým syndrómom. Dramatizáciu Simona Stephensa uviedli v roku 2016 v Divadle Andreja Bagara v Nitre. V Štátnom divadle v Košiciach zas režisérka Júlia Rázusová naštudovala v roku 2021 vlastnú dramatizáciu románu Stefana Zweiga Netrpezlivosť srdca, kde hlavná hrdinka trpí telesným hendikepom znemožňujúcim jej chôdzu.

Tému znevýhodnenie uchopila Adela Mitrová vo svojej monografii zoširoka – ide o telesné či duševné choroby, ale aj o osirenie, veľkú chudobu, dokonca zajakavosť. Text autorka rozdelila na tri základné kapitoly kopírujúce periodizáciu slovenských dejín, teda do roku 1948, roky 1948 až 1989 a obdobie po roku 1989. Základné zistenie o danej perióde ponúka už v pomenovaní kapitol, keď názov prvej sa začína Moralizujúce a didaktizujúce tendencie…, druhej Ideologizujúci pohľad na ľudské znevýhodnenie a jeho prekonávanie… a tretej Pluralitné tendencie a nové témy…, medzi ktoré patrí napríklad aj mentálna retardácia. Polemické je zaradenie poslednej podkapitoly 3.3 Komunitné divadlo a terapia divadlom ako nový fenomén v dráme po roku 1989. Je to skôr výhonok témy opierajúci sa o dlhšie citácie kulturologičky Marcely Králikovej a teatrologičiek Nadeždy Lindovskej a Dagmar Inštitorisovej. Táto tvorba v súčasnosti narastá na kvantite a rôznorodosti. Kapitolka teda neprináša nič okrem konštatovania, že aj tento druh divadla sa rozvíja. Publikácia je však o dráme. A práve preto je tu priestor na zaznamenanie toho, ako sa v nej špecifiká komunitného divadla znevýhodnených prejavujú. Ide o texty vopred pripravené režisérom, ktorý je ale súčasťou majority? Je vznik textu súčasťou inscenačného procesu a je v ňom tematický vklad hercov? Dostávajú sa do tejto tvorby privátne témy zo života znevýhodnených? Základné kapitoly autorka člení ešte na dva menšie časové celky a v každom z nich si potom osobitne, v jednotlivých podkapitolách s rovnomenným názvom, všíma sociálne znevýhodnenie, chorobu a zdravotné oslabenie a zdravotné postihnutie. Snaží sa o komplexný pohľad a hľadanie súvislostí v tvorbe. Je prínosné, že spomína napríklad aj paradokument Malá anketa (scenár Peter Karvaš, réžia Peter Solan) z roku 1969, ktorý odzrkadľoval vzťah spoločnosti k zdravotne postihnutým ľuďom.

Hoci sa zdá, že zachytenie sto tridsaťročného časového úseku bude v neveľkej monografii len náčrtom, autorka vybrala a rozlične hlbokej analýze podrobila desiatky textov. Do výberu zaradila pôvodné hry, dramatizácie i preklady. Spomenie však aj televízne uvedenia Neprebudeného Martina Kukučína a Kuba Jána Hollého zo 60. rokov 20. storočia. Časové vymedzenie skúmaných textov uzatvára rokom 2020, čo je aj rok vydania knihy. Bolo teda asi nerealizovateľné zapracovať do nej napríklad dramatizáciu Neprebudeného, ktorú režisér i autor divadelnej adaptácie Marián Pecko naštudoval v Bábkovom divadle Žilina v danom roku. V kontexte tvorby pre mládež je však zaujímavejšia ako televízne uvedenie, keďže je inscenácia určená práve divákom od štrnásť rokov.

Veľmi zaujímavú oblasť výskumu trochu „rozrieďuje“ téma osirotenia a chudoby. Nepochybne je veľká chudoba a neprítomnosť jedného alebo oboch rodičov hendikepom, ktorý dieťa aj dospelého znevýhodňuje a mení jeho postavenie v spoločnosti. Sú to však stále motívy ľudových rozprávok, a tak by okrem autorkou vybraných textov mohli byť do výberu zaradené desiatky ďalších dramatizácií. Podobne je to aj s mutizmom, ktorý v ľudových rozprávkach často postihne dievčatá ako kliatba. V ľudovej tvorbe je vlastne samoúčelný – je dočasný a toto znevýhodnenie nenabáda nositeľky k iným riešeniam danej situácie.

Motív dieťaťa bez rodičov môže byť rôzne závažný a rôzne akcentovaný. Je Pipi Dlhá Pančucha znevýhodnené dieťa? Krátko po tom, čo som si túto otázku pri čítaní riadkov o zobrazení sirôt v dráme položila, som narazila na to, že Adela Mitrová zaradila medzi skúmané texty hru Eleny Zlatošovej na motívy knihy Astrid Lindgrenovej Pozvanie (1995). Dramatizácií Pipi Dlhej Pančuchy však bolo na slovenských javiskách viac. Bolo by zaujímavé skúmať, či niekto z tvorcov akcentoval fakt, že Pipi žije bez rodičov alebo sa zamerali len na veselosť príbehov z jej nonkonformného života. Z Lindgrenovej tvorby uviedli divadlá na Slovensku aj dramatizáciu Mio, môj Mio. Hlavný hrdina je rovnako ako Pipi dieťa bez rodinného zázemia. Žije neveselý život u poručníkov, ktorí mu neprejavujú žiadne city a medzi rovesníkmi je šikanovaný. Dramatizáciu napísal Peter Pavlac, jeho text upravila a v Bratislavskom bábkovom divadle inscenovala Júlia Rázusová v roku 2015.

Publikácia Umelecký obraz ľudského znevýhodnenia v dráme pre deti a mládež je výstupom dvoch vedeckých grantov – od Agentúry na podporu výskumu a vývoja (APVV) a Vedeckej a grantovej agentúry (VEGA). Vznikla na akademickej pôde, v Centre výskumu detskej reči a kultúry. Je teda pochopiteľné, že má vedecký ráz. Prejavuje sa pri označovaní kapitol (číslovanie 1.1, 2.2.3 atď.) i pri grafickej úprave publikácie (drobné a husto sádzané písmo). Autorka pracuje „prísne“ aj s menami, a tak niekedy kniha pôsobí, ako by bola určená len tým zorientovaným v oblasti literárnych a divadelných štúdií. Autorom a autorkám, na ktorých sa Adela Mitrová odvoláva, skracuje krstné meno na iniciálu a nedáva žiadne profesijné prívlastky (Stanislavová, Sliacky, Štefko či Dlouhý). Rozumiem tomu, že ide o istý úzus, v praxi však môže spôsobiť zbytočné nedorozumenie.[4] Navyše je práve pri tak zaujímavej téme s mnohorakými presahmi škoda, že niektorí čitatelia možno bariéru, ktorú vytvára strojenosť vedeckého štýlu, neprelomia a do čítania sa nepustia.

Predchádzajúce riadky sú len úvahou, použitie vedeckého štýlu je opodstatnené a vzhľadom na okolnosti nevyhnutné. O to viac však prekvapí, že autorka používa slovo bezdomovec. Aj (alebo práve) v odbornej literatúre by sme mali od neho upustiť a požívať spojenie „človek bez domova“. Zdôvodnenie nájdeme napríklad aj v jednom z dokumentov Inštitútu environmentálnej politiky Ministerstva životného prostredia. Autorský kolektív sa v ňom venoval vplyvu práce s ľuďmi bez domova na verejné financie. Vysvetľujú aj, prečo je dôležité ľudí bez domova nevolať bezdomovci: „Aj keď je slovo bezdomovec spisovné a zaužívané, existujú vážne dôvody, prečo sa od jeho použitia ustupuje a nahrádza ho slovné spojenie ,človek bez domova‘. Pri strate domova je významným negatívnym sprievodným znakom aj strata sociálneho statusu, ktorá vedie k znižovaniu sebavedomia jedinca a pocitu menejcennosti, čo je zhmotnené v slove ,bezdomovec‘. Ak o danej osobe stále hovoríme ako o človeku, udržujeme určitú úroveň úcty, ktorú spoločnosť voči danému jedincovi má.“[5]

V závere Adela Mitrová píše, že „publikácia je prvým parciálnym pokusom o mapovanie zobrazenia ľudského znevýhodnenia a hendikepu v dramatickom umení na Slovensku“.[6] Uvedomujem si obrovské množstvo hier, ktoré autorka vyhľadala, prečítala a podrobila analýze. Moje polemiky nie sú hľadaním chýb v knihe, práve naopak. Ide o ponúkanie podnetov v ďalšom rozvíjaní a prehlbovaní zaujímavej témy, ktorá sa nedá poňať absolutisticky. Televízna, rozhlasová a divadelná tvorba, v rámci ktorej sa navyše za posledné desaťročie ohromne rozrástla nezávislá scéna, je mimoriadne veľké teritórium. Je pochopiteľné, že autorka nevystopovala všetky hry pracujúce s ľudským znevýhodnením.

Publikácia Adely Mitrovej Umelecký obraz ľudského znevýhodnenia v dráme pre deti a mládež môže byť prínosným a inšpiratívnym čítaním pre dramaturgov, ale napríklad aj pre kultúrnych antropológov, ľudí pracujúcich so znevýhodnenými a hendikepovanými i pre samotných ľudí z minorít. Prináša pohľad na aktuálnu a dôležitú tému, ktorú je možné naďalej prehlbovať. Považujem ju za veľmi podnetný príspevok do výskumu slovenskej i na Slovensku uvedenej zahraničnej drámy, ale aj za príspevok k spoločenskému diskurzu o živote znevýhodnených a o tom, ako ich vníma majorita.


[1] MITROVÁ, Adela. Umelecký obraz ľudského znevýhodnenia v dráme pre deti a mládež. Prešov : Prešovská univerzita, 2020, s. 5.

[2] Tamže, s. 85

[3] Pozri s. 101 – 103.

[4] Príkladom (hoci nie z k knihy Adely Mitrovej) môže byť tvorca „M. Geišberg“. I dnešní čitatelia publikačných výstupov o divadle a rozhlase môžu zaváhať, no napríklad o tridsať rokov už môže byť zásadný problém zorientovať sa v tom, kto daný text napísal, resp. či sa píše o Mariánovi, Martinovi alebo Marekovi.

[5] Dostupné na: https://www.minzp.sk/files/iep/analyza_praca_s_ludmi_bez_domova_prinasa_ovocie_celej_spolocnosti_iep.pdf, s. 10. Zároveň v tomto dokumente na tej iste strane o slove bezdomovectvo: „V tomto prípade nie je problém s koreňom slova bezdomovectvo, lebo ide o pomenovanie javu a nie konkrétneho človeka, na ktorého sa tak prenáša individuálna stigma. Podobný príklad je aj alkoholizmus a alkoholik či žobranie a žobrák.“

[6] MITROVÁ, Adela. Umelecký obraz ľudského znevýhodnenia v dráme pre deti a mládež. Prešov : Prešovská univerzita, 2020, s. 124.

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Uverejnené: 13. januára 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring teatrologickej literatúry

Recenzentka: Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT. Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki. Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Posledné rezencie

Zanechajte komentár

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Go to Top