(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Avatar photo

Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.).

Trikrát a dosť

V našich schizofrenických časoch, keď sa zvykne večná láska až za hrob radšej poistiť predmanželskou zmluvou, nie je azda úplne márne oprášiť Tajovského jednoaktovku Sľuby. Rovnako symptomatické je pre dnešok aj to, že znovu objaviť dramatický debut klasika slovenského realizmu musí urobiť rusínske divadlo. Bude aj v Prešove platiť, že sľuby sa sľubujú – blázni sa radujú a chlieb sa je?

Domov sú ruky, ktoré lepia pirohy

Ako málo človečiny má v sebe slovníková definícia výrazu domov! Ako ďaleko je od skutočnosti. Je to vraj miesto, kde sa človek narodil, kde býva, kde žije a tak ďalej. Toto byrokratické konštatovanie je chladné ako štyri steny, ktoré popisuje. Michal Baláž sa rozhodol ukázať, čo to domov naozaj je. V rusínskom znení bez titulkov, zato s vôňou onej človečiny.

Veličenstvo kat

Razantný a dynamický vstup do inscenácie ponúkne divákovi naturalistické obesenie (možno) nevinného. Mimoriadne uveriteľné a autentické. V závere nie dlhého predstavenia – prístupného od osemnásť rokov – sa predstaviteľ popraveného nepríde ani pokloniť. Na stránke divadla je vyhlásený konkurz na herca. Čierny, alebo skôr šibeničný humor?

Prasacia rapsódia

Slovenské porekadlo hovorí: nedaj, Bože, svini rohy ani somárovi ostrohy. To nakoniec ani netreba, my si ich zvolíme sami a dobrovoľne, aby sme potom dlhé roky verili, že na každú sviňu voda vrie. Toto nie je rozprávka o troch prasiatkach, ale príbeh o jednej tuctovej svini. Prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča sa vrátilo k úspešnej spolupráci s renomovaným ukrajinským hercom a režisérom Andrijom Romanijom, ktorý sa v Prešove tentoraz rozhodol inscenovať upravenú a aktualizovanú verziu jednoaktovky Marka Lukiča Kropivnického Na revíziu, ktorú autor napísal ešte v časoch cárskeho Ruska, konkrétne v roku 1882.

Stigmatizovaný vek

Pred sebou máme generácie chlapcov a dievčat, ktoré vyrastajú bez svojho otca. Je preto zvláštne, že kdesi v úzadí bohatej čechovovskej inscenačnej tradície u nás ostáva Čechovova juvenilná bezmenná dráma, ktorá sa v Rusku uvádza často aj pod titulom Bezotcovščina (pod týmto označením sa spomína v autorovej korešpondencii s bratom Alexandrom), čo môžeme voľne preložiť ako Život/Pokolenie bez otca. Turgenevovské Otcovia a deti sa tu mení na čechovovské Deti bez otcov. Ešte len s jej štvrtým uvedením na Slovensku prišlo v závere októbra košické Bábkové divadlo na svojej činohernej Scéne Jorik v réžii a úprave českého režiséra Aleša Bergmana.

Ferka mládenca príhody a skúsenosti alebo YES, WE CAN

Keď sa budete chcieť niekedy najbližšie vyhovoriť na neprajný osud alebo na to, že veci sa nedajú, choďte si predtým pozrieť príbeh Františka Baloga v jeho autorskej monodráme. Známy košický herec vzácnym spôsobom ukazuje triezvy odstup od seba samého a svojej etnickej príslušnosti, keď vlastný príbeh cesty Róma z detského domova do majority podáva s humorom a nadhľadom. Aj za cenu prekročenia hranice pokryteckej politickej korektnosti ukazuje, že všetko sa dá, ak sa chce a existuje motivácia.

Jeleň je len jeden (alebo Falstaff v labyrinte)

Mohla 777. premiéra v 75. sezóne Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ktorej leitmotívom sú „Legendy“, patriť niekomu inému ako svetovému dramatikovi a veľkému básnikovi divadla Williamovi Shakespearovi? Veľké výročie sa v dôstojnej Historickej budove divadla oslávilo tak, ako sa patrí – veselo, konkrétne s Veselými paniami z Windsoru. Aj takto môže vyzerať čaro nechceného, keďže táto premiéra sa mala konať už pred niekoľkými rokmi (a v réžii Michala Náhlíka), no materské povinnosti herečiek ju posunuli až na záver tejto divadelnej sezóny (už v réžii Marianny Luteránovej).

Cesta, pravda a život Sáry Salkházi

V oných časoch, keď ešte slovo kaviareň nebolo pejoratívom, v košickom hoteli Schalkház vyrastala neobyčajná žena s netuctovým osudom. Za svojich – pre niekoho krátkych – štyridsaťpäť rokov života prešla dlhú cestu od bohémskej intelektuálky k mučeníčke, ktorá počas 2. svetovej vojny zachránila životy okolo stovky Židov. V košickom Dóme svätej Alžbety má sochu, v jeruzalemskej záhrade Yad Vashem vlastný strom úcty a vďaky. Podľa Katolíckej cirkvi blahoslavená, podľa štátu Izrael Spravodlivá medzi národmi. Inšpirujúci príbeh Sáry Salkházi ožil začiatkom júna 2018 v Štátnom divadle Košice.

Ostro sledované vzťahy

Zjednotená Kórea by bola svetovou veľmocou. Náklady na spojenie oboch krajín sa však odhadujú na viac než jeden bilión amerických dolárov. Svetovým mocnostiam – ktoré nemajú nepriateľov, len svoje záujmy – súčasný stav na Kórejskom polostrove navyše aj vyhovuje. Napriek všetkému sa však zdá, že skôr sa zjednotia obe Kórey a skôr sa pretnú obežné dráhy Marsu a Venuše, než muž a žena nájdu spolu cestu k človeku, k podstate ľudskosti a k pochopeniu človečenstva. Aspoň tak to vyzerá podľa hry francúzskeho dramatika Joëla Pommerata Znovuzjednotenie Kóreí.

Go to Top