Bábkové divadlo v Košiciach

V úvode cez hľadisko k ľavej strane javiska napochodujú štyria herci a sadnú si tam. Sú to všetci účinkujúci, okrem Petra Creek Orgována, ktorý v predstavení nevedie bábky, ale hrá na husle. Po usadení si zo záhrenia všetci vyberú peceň chleba zabalený v papieri, hlučne ho rozbalia a s chuťou a grimasami ho začnú jesť. V tom čase si na pravej strane javiska začína na stojan rozkladať noty huslista. Robí to neobratne, so stojanom zápasí a noty mu padajú. V čiernobielom oblečení tak odkazuje na gagy, ktoré poznáme z čias nemej grotesky.

Konečne umenie! Konečne slobodná estetika – nie otročenie textu či príbehu, alebo ohľady na pripravenosť diváka. Pritom má hra Záhada zlatého kufríka formu výchovného koncertu. Ale je to forma slobodná. Takto si predstavujem „výchovu umením“. Vystaviť deti tomu najlepšiemu, čo ponúkajú inscenačné možnosti začiatku 21. storočia – to by ich mohlo zasiahnuť!

Tradičnosť substrátu v medzikultúrnej forme je názov spoločného umeleckého projektu dvoch košických divadiel, Bábkového divadla a Divadla Thália, ktorý bol pripravený a uvedený na jeseň 2019 a finančne podporený v rámci programu KSK Terra Incognita. Umelecké spojenie maďarského národnostného Divadla Thália a Bábkového divadla Košice sa kreovalo už dávnejšie. Ich spolupráca je logická aj preto, že obe divadlá patria pod jedného zriaďovateľa, dokážu navzájom využívať svoje priestory a umelecký potenciál, a v rámci mesta, resp. kraja sa spolu pokúšajú rozširovať publikum. Projekt Tri noci je tak len akýmsi vyústením dlhoročnej snahy o prepojenie oboch divadiel v jednej inscenácii, na jednej umeleckej platforme.

Kniha Povídání o pejskovi a kočičce Josefa Čapka patrí k základnej výbave pri čítaní deťom. Môžeme ju čítať už predškolákom a to v origináli alebo slovenskom preklade. V posledných rokoch popularitu týchto hrdinov na Slovensku umocnil aj fakt, že sa kresby z knihy zjavujú na produktoch dennej spotreby. Keďže v roku 2015 uplynulo sedemdesiat rokov od smrti Josefa Čapka, sú jeho diela autorskoprávne voľné. Navyše ich originály sú v zbierkach Slovenskej národnej galérie. A tak sa známe obrázky zjavujú aj na slovenských výrobkoch – detských papučkách, či tričkách a taškách. SNG vydala viaceré spomienkové predmety a omaľovánky s Čapkovými kresbami. Skrátka, Povídání o pejskovi a kočičce je fenoménom aj deväťdesiat rokov od svojho vzniku.

Hra Zbigniewa Glowackého O psovi, ktorý hľadal odvahu vznikla na podnet dramaturga Bábkového divadla v Košiciach Ivana Sogela. Text preložil z poľštiny Marián Milčák. Neveľká sála Bábkového divadla v Košiciach pojme pár desiatok divákov, hľadisko delí od javiska iba nízka rampa, čo vytvára predpoklady na kontaktné herectvo – pre detského diváka ako stvorené – a aj marenie divadelnej ilúzie, ktorá by ľahšie pasovala do portálového divadla. Na javisku stojí scéna – jednoduchý latkový plot na jeho zadnej strane, pokračujúci v pravom uhle asi v polovičnej dĺžke aj na ľavú stranu. Vidno v ňom rezy zatiaľ neurčitého tvaru. Je dobrým zvykom, že scéna sa dá prestavovať a je multifunkčná. Toto očakávanie diváka nesklame.

Pred sebou máme generácie chlapcov a dievčat, ktoré vyrastajú bez svojho otca. Je preto zvláštne, že kdesi v úzadí bohatej čechovovskej inscenačnej tradície u nás ostáva Čechovova juvenilná bezmenná dráma, ktorá sa v Rusku uvádza často aj pod titulom Bezotcovščina (pod týmto označením sa spomína v autorovej korešpondencii s bratom Alexandrom), čo môžeme voľne preložiť ako Život/Pokolenie bez otca. Turgenevovské Otcovia a deti sa tu mení na čechovovské Deti bez otcov. Ešte len s jej štvrtým uvedením na Slovensku prišlo v závere októbra košické Bábkové divadlo na svojej činohernej Scéne Jorik v réžii a úprave českého režiséra Aleša Bergmana.

Rozprávky Pavla Dobšinského nie sú na javiskách bábkových divadiel inscenované v takej miere, ako by asi učiteľky a rodičia chceli. Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre napríklad uviedlo ako horor pre dospelých rozprávky Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zakliatych (réžia Jakub Nvota, 2010). Dobšinský zapisoval príbehy od dospelých, a práve preto je ich dramatizácia pre detského diváka náročná. Často je v texte erotika, krutosť až drastickosť, strašidelné situácie. Treba správne selektovať a prepisovať, upravovať. Popasovať sa s historizmami, zastaranou syntaxou, inverziou, už neexistujúcim vokatívom. Aktualizovať, ale aj ponechať kus slovesného dedičstva. Každý inscenačný tím si pri práci s Dobšinského rozprávkami kladie rovnaké otázky. Košičania zvolili strednú cestu – spojili minulé so súčasným.

Nech mi to ctené Bábkové divadlo v Košiciach odpustí, rovnako aj veľavážení herci a spolu s nimi aj Peter Palik a celý realizačný tím inscenácie Hľadá sa snehuliak!, ale o tejto hre sa dá s pokojným svedomím v skratke povedať naozaj len jedno – čistý odpad.

Blížiace sa okrúhle – sté – výročie narodenia známej spisovateľky Márie Ďuríčkovej (1919) sa v košickom Bábkovom divadle rozhodli osláviť poriadne na okrúhlo – dramatizáciou jednej z jej najznámejších kníh pre najmenšie deti O Guľkovi Bombuľkovi. Autorom scenára je Peter Palik, ktorý sa postaral nielen o réžiu, ale aj o učebnicový príklad toho, ako sa robí dobré remeslo – v tomto prípade detské bábkové predstavenie.

Začnime hovoriť hneď z mosta doprosta tak, ako v našom meste starosta. V Košiciach spojili nesmrteľné meno Williama Shakespeara, ikony svetovej kultúry, s tými, čo sú už viac než dvadsať rokov úspešne bez mena. Spoluautorom najnovšieho naštudovania tragédie Romeo a Júlia nie je totiž nik iný ako Igor Timko so skupinou No Name.