Už ani detská izba nie je bezpečná

Daniela Brezániová – Pavol Viecha – kolektív: Manifest

Dramaturgia: Daniela Brezániová

Scéna, svetelný dizajn, projekcia: Ján Ptačin

Kostýmy: Terézia Kosová

Hudba: Andrej Majerčík

Réžia: Pavol Viecha, a. h.

Účinkujú:

Natália Fašánková, Iveta Pagáčová, Adam Herich, Michal Koleják, Jakub Mrázik/Sebastián Putorík

Premiéra: 3. február 2024, Mestské divadlo Žilina

Spomínate si na svoju detskú izbu? Na príjemné obdobie, keď to bol priestor na hranie, zábavu, v staršom veku úkryt pred otravnými dospelými, pred prvými sklamaniami a zlomeným srdcom. Štyri steny, ktoré si spomínajú na príbehy dospievania. To je pomerne idylická predstava, ale aká je skutočnosť? Platí to aj dnes? Vedia dospelí, rodičia, učitelia, kamaráti, blízki, čo sa tam deje? Veď zatvorené dvere sú zárukou istoty chráneného teritória adolescenta a na dverách pre istotu nápis Zákaz vstupu alebo iný typ výhražného označenia.

Detské izby majú svoje tajomstvá. V súčasnosti strácajú svoj bezpečný charakter. Keď prišla pandémia Covid-19, zatvorili sa školy a obmedzil sa pohyb, mnoho odborníkov z oblasti detskej psychológie varovalo pred dôsledkami týchto krokov. Nedobrovoľná izolácia, strata sociálneho kontaktu zanechali hlbokú stopu v takzvanej covidovej generácii. Mladí ľudia v zraniteľnom veku, adolescenti, pod vplyvom rôznych alternatívnych médií, sociálnych sietí si našli nové komunity, ktoré sa im otvorili, ponúkli im „miesto, kde môžu patriť”, aj keď iba virtuálne. Izolovaní, bezbranní a zúfalí mladí sú najlepším terčom pre radikálov, ktorí sa tvária ako spasitelia sveta. Na našu generáciu sa rúti mnoho výziev, či je to klimatická kríza, migrácia, vyostrenie medzinárodných konfliktov, nárast popularity populistických politikov a vodcov. To všetko „okorenené” stratou empatie, nezáujmom o okolie a dezilúziou. To je úrodná pôda pre radikálov, ktorí majú stručný a rýchly recept na znovunastolenie svetového poriadku – zobrať spravodlivosť ostatným a vziať si moc do vlastných rúk.

V takomto prostredí vyrastali aj mladí radikálni atentátnici ako napríklad osemnásťročný Američan Payton Gendron, ktorý v máji 2022 zastrelil v obchode v Buffale desiatich Afroameričanov, či devätnásťročný slovenský vrah Juraj Krajčík, ktorý pred bratislavským barom Tepláreň z nenávisti zavraždil dvoch členov LGBT+ komunity. Obaja z tradičnej rodiny, bez náznaku, že vykonajú takéto ohavné činy. Okrem nenávisti, radikálnych myšlienok a podporovateľov ich spája aj fakt, že mali svoju detskú izbu, kde zosnovali svoj plán a napísali svoje manifesty. Vo svete, ale už aj v našom geografickom prostredí, narastajú útoky na verejné ciele, ako bola napríklad streľba na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Desivým faktom je aj to, že majú svojich podporovateľov a sympatizantov.

Obaja menovaní „osamelí strelci” zanechali po sebe texty, ktoré obsahujú ich motiváciu, ale aj ďalšie plány a hlavne odôvodnenie svojho činu. A práve tieto manifesty sa stali súčasťou dramatického textu k inscenácii Manifest v Mestskom divadle Žilina. Dramaturgička Daniela Brezániová a režisér Pavol Viecha pripravili inscenáciu, ktorá nie je moralistickou besedou o tom, že tieto činy sú zlé. Nie je to ani emočne nasýtené divadlo, ktoré by chcelo citovo vydierať, aj keď spracovaná téma by k tomu mohla nabádať. Inscenáciu je možné chápať ako komentár k spoločenskej atmosfére, fenoménu, ale aj isté upozornenie, že treba venovať väčšiu pozornosť tomu, čo sa deje v detskej izbe. Dramatický text rozdeľuje javiskovú formu na dve časti. Prvá obsahuje koláž spomenutých manifestov oboch vrahov, ktoré sú rozdelené medzi štyroch hercov (Natália Fašánková, Iveta Pagáčová, Adam Herich, Michal Koleják), avšak všetci vypovedajú o atentáte v americkom Buffale. Každý z nich v prvej časti reprezentuje istý typ zradikalizovaného mladého adolescenta, ktorý plánuje atentát. Scénograf Ján Ptačin na scéne vytvoril štyri detské izby, aby vizuálne zodpovedali daným typom adolescentov. Fašánkovej izba je celá ružová, plná prípravkov na líčenie a prostriedkov na natáčanie videí na sociálne siete. Jej postava je influencerka, ktorá radí svojim followerkám, ako sa líčiť, zároveň sa však počas toho chystá na svoj čin. Vedľa nej má svoj priestor Herich, ktorý patrí do kategórie nadšencov fitnessu trénujúcich aj mimo posilňovne, čomu zodpovedá aj vybavenie izby – činky, rebriny a hrazda. Pagáčovej osobný priestor je zelený, plný rastlín, akoby oáza pokoja, a Kolejákova izba zas pripomína geekovu jaskyňu. Ptačin však umne do jednotlivých izieb implementoval predmety ako hračky, hudobný nástroj, nálepky na dvere alebo sa ich farebnosťou (modrá, ružová) snažil poukázať na fakt, že stále ide o deti. Predmety metaforicky znázorňovali ich nevinnosť a ešte stále prítomnosť detstva. Samozrejme, každý z nich mal aj počítač alebo mobil, prostredníctvom ktorých informovali o svojich najbližších krokoch na sociálnych sieťach. Ku každej bunke patril aj premietací panel, ktorý bol umiestnený presne nad ňou. Vždy sa zobrazovala ich aktuálna činnosť na zariadeniach. Najskôr to boli hry, sociálne siete a nechýbali ani vtipné zvieracie videá. Následne na obrazovke začali vizualizovať konanie. Keď Pagáčová a Herich hovorili o plánovaní atentátu, nad izbami Fašánkovej a Kolejáka premietali video, ako chodia po uliciach Žiliny a mapujú terén, kde, kedy a ako to spravia. Medzitým, ako sa premieta video, sú Pagáčová a Herich na javisku a na predmetoch v izbách (ako rastlina, krhla a lego) trénujú budúci atentát. Viecha tento obraz zobrazil genderovo vyrovnane, lebo téma radikalizácie sa týka oboch pohlaví. Herci obraz cyklicky opakujú za sebou, čoraz rýchlejšie. Počas repetitívnej mechanizácie výjavu príde do stredu javiska malý chlapec, Jakub Mrázik v alternácii so Sebastiánom Putoríkom, a začne spievať detskú pesničku Sedí mucha na stene, notoricky známu pieseň, v ktorej sa každým opakovaním menia samohlásky. Je to veľmi silná metafora, malý chlapec v pyžame, z ktorého sa stal radikálny adolescent, stratil nádej. Každý tyran, diktátor, atentátnik bol kedysi takýmto dieťaťom. Je to najsilnejší obraz inscenácie, zrazu vzniká priestor uvedomiť si, ako dieťa stráca nevinnosť a bezbrannosť. Zanedbanie pozornosti a nezáujem dospelých môže vyvrcholiť do situácie, že mladí ľudia vezmú osud do vlastných rúk. V mnohých prípadoch majú pocit, že sa nachádzajú v bezvýchodiskovej situácii, že všetky spoločenské a politické štruktúry zlyhali a ich úlohou je ochrániť seba a svoje okolie.

V tejto časti premietacie panely zobrazovali texty a zápisky z denníkov, plné strachu a pochybností. Dominovalo tu civilné herectvo, bez snahy napodobňovať adolescentov. Hlavným vyjadrovacím prostriedkom sa stala intonácia, ktorá bola čoraz nástojčivejšia, agresívnejšia. Avšak herci, najmä Iveta Pagáčová a Adam Herich, text predniesli s prílišnou psychologizáciou a štylizáciou. Snažili sa stvárniť emócie, ktoré mali podporiť ich repliky, avšak všetko bolo zrozumiteľné už z textu alebo premietania. Ich herecký prístup bol miestami príliš citovo angažovaný a nestretol sa s civilnosťou Natálie Fašánkovej a Michala Kolejáka.

Druhá časť ukončí javiskové konanie, herci si vezmú texty a sadnú si na proscénium. Zmení sa aj inscenačný text – už nie je homogénnym celkom, ale citátom z esejí, ktoré vybrali inscenátori na základe výzvy divadla na napísanie eseje na tému Musíme prevziať zodpovednosť do vlastných rúk! Svet plynie do záhuby a môžu za to rozhodnutia, ktoré som nespravil/a ja. Ako bude vyzerať budúcnosť? Kto za to môže? A čo s takým človekom? Do výzvy sa mohli zapojiť mladí ľudia do dvadsaťjeden rokov. Tvorcovia vybrali siedmich – Gabrielu Bačíkovú, Samuela Devečka, Denisa Plaku, Kristínu Škulcovú, Dominiku Šoškovú, Sofiu Štrbovú a Ester Tereňovú – a ich práce zapracovali do tejto časti. Pagáčová, Fašánková a Koleják čítali úryvky z týchto prác, Herich však čítal z manifestu Paytona G., ktorý zaznel už v prvej časti inscenácie. Tvorivý tím takýmto spôsobom porovnáva názory súčasných mladých s ich radikálnym rovesníkom. Táto časť nie je vôbec divadelne inscenovaná. Herci nehrajú názory iných, iba ich tlmočia, akoby čítali vyhlásenia na tlačovej konferencii.

Manifest Mestského divadla Žilina je autorská inscenácia, ktorá zobrazuje radikalizáciu mladých ľudí a varuje pred ňou. Avšak na začiatku inscenácie nebolo vyjadrené jasné stanovisko autorov, čo si o téme a o činoch radikalizovaných mladých ľudí myslia. Nejednoznačné stanovisko vzbudzovalo rozpaky, hoci časom sa princíp zobrazenia pripravovaného atentátu vyjasňuje. Cez priebeh plánovania tvorcovia vykreslili aj duševný rozklad budúcich vrahov.

Rozdelenie inscenácie na inscenovanú a neinscenovanú časť, resp. neinscenovaná časť inscenácie môže v niektorých momentoch pôsobiť skôr ako rozhlasová hra, čo je však skvelým spôsobom zobrazenia a komentovania veľmi čerstvého fenoménu bez toho, aby tvorcovia vyzneli ako moralisti. Jednoznačne treba vyzdvihnúť snahu divadla o vytvorenie diela, ktoré sa bude hrávať aj pre školy a bude sprevádzané diskusiami s odborníkmi, lebo ako tvorcovia sami uvádzajú v bulletine: „Umelci majú unikátnu pozíciu moci nad ľudskou mysľou: dokážu svoje obecenstvo preniesť na neprebádané územia a vyprovokovať tak zmeny v postojoch a správaní, ponúkajú úplne nové perspektívy a búrajú tabu.”^[1]

---

^[1] Daniela Brezániová, Pavol Viecha a kolektív. Manifest. Bulletin inscenácie. Žilina: Mestské divadlo Žilina, 2024, s. 11.