Už pri prvom pohľade na hru kultového ruského dramatika Nikolaja Koljadu Sliepka zaujme jedna zvláštnosť - ako autor umne balansuje medzi groteskou a melodrámou. Nerozpakuje sa rozprávať príbeh plný banalít, ale v druhom pláne vykresľuje ostré konflikty, analyzuje konanie, otvorene, i keď s veľkou dávkou pochopenia, vypovedá o svojich súčasníkoch. Hrdinami hry sú členovia vidieckeho divadla, ktorých spájajú bizarné osobné sympatie i antipatie.
Každého režiséra lákajú veľké opusy zlatého fondu dramatickej literatúry. A ak hovoríme o zlate nemožno si nespomenúť na Lakomca Jeana Baptisa Poquelina Moliera. Táto hra nestráca svoju údernosť ani po tristo štyridsiatich rokoch. Dramatik pranieroval chamtivosť a hrabivosť bez ohľadu na vek a stav kritizovaného. Je to sled akcií a reakcií, ktoré vyprovokovala láska – k peniazom, respektíve chorobná závislosť na nich.
Práve som mal možnosť čítať predslov maďarskej teatrologičky, Andrey Tompu k plánovanému slovenskému vydaniu súčasných maďarských divadelných hier. Musel som ho opakovane prečítať, lebo som nechcel veriť, že pri pojednávaní o medzinárodnej recepcii a významu maďarskej drámy autorka vôbec nespomenie meno Istvána Örkénya.
Český filmový režisér Zdeněk Troška konečne našiel svoj operný azyl. V Košiciach. Doma, kde mu po dvakrát otvorila brány pražská Štátna opera (Carmen, Rusalka), zinkasoval od kritiky poriadnu porciu výhrad. Kritici a „intelektuálni blázni“ Trošku nezaujímajú.
Na réžiu úspechmi overeného titulu sa odvážil Anton Šulík. Ponuku dostal asi na základe chýrov o jeho ostatných spevoherných inscenáciách, realizovaných najmä v žilinskom Mestskom divadle (Maľované na skle – 2004 a Cigáni idú do neba – 2006). Možno zavážila skúsenosť divadla z prípravy rozprávkovej Perinbaby (2006). No treba priznať, že aj keď by sa dalo týmto inscenáciám kadečo vytknúť, veľký výber schopných režisérov u nás v súčasnosti nemáme, tak sa tejto voľbe ani veľmi čudovať nemožno.
Franz Kafka predstavuje výzvu. Pre literárnych historikov, teoretikov, pre čitateľov. Režisér Viktor Kollár sa v Trnave pokúsil prekonať bariéru, strach zo zložitosti Kafkovho diela uvedením hneď dvoch v jednej sezóne. Okrem románu Amerika zdramatizoval aj jeho korešponciu s Milenou Jesenskou, nedosiahnuteľnou láskou.
Friedrich Schiller, básnik, dramatik stojaci na rozhraní klasicizmu a romantizmu, je dôkladný autor. Všetko, čo chce povedať, povie. Všetko, čo chce ukázať, ukáže. V čase vzniku jeho občianskej tragédie v piatich dejstvách (1784) výhodou bolo, že to bola hra pre inscenátorov i publikum zrozumiteľná, jasná až priezračná.
Nešťastná nedomyslená administratívna reforma, ktorá v rokoch 1996 – 1999 zlúčila košické Štátne divadlo a prešovské Divadlo Jonáša Záborského do jednej inštitúcie – Východoslovenského štátneho divadla – pomaly zapadá prachom zabudnutia. A nemala by. Ukázalo sa totiž, že nepodarený experiment takmer zlikvidoval prešovské divadlo, osobitne jeho činohernú časť. Pravda, ani ďalší vývin po roku 1999 nebol, a nie je prechádzkou po ružových záhradách.
Keďže moderné technológie považujem za nevyhnutnú súčasť života, veľmi ma teší, že umenie ich neignoruje, práve naopak, snaží sa túto skutočnosť reflektovať. S mobilným telefónom sa vyrovnala už aj tá najstaršia generácia, o televízii ani nehovoriac. Divadlo tiež prijalo témy McDonaldu a globálneho otepľovania, autori používajú technické výdobytky ako súčasť prostredia či charakterizačný prvok postáv.
Hry o manželstve sú samostatným dramatickým žánrom, akousi komickou tragédiou na pokračovanie, pre ktorú spolužitie dvoch samostatných jedincov vytvára nekonečne veľa námetov. Rómeo a Júlia po pätnástich až päťdesiatych rokoch s podtitulom Láska začína tam, kde končí zamilovanosť.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.