„Divadlo Jána Palárika v Trnave v posledných rokoch prináša odvážne tituly. Experimentuje. Za všetky spomeňme aspoň Elfride Jelinek a dvakrát F. Kafku. Režisérsky za ne zodpovedá Viktor Kollár. Avšak pri autorovi hry poslednej premiéry v sezóne 2006/2007 ťažko hovoriť o experimentovaní. Shakespeare je „klasika“, hoci aj po vyše štyristo rokoch predstavuje výzvu pre všetkých režisérov.
Odjakživa k detskému svetu patrili zvieratká a tak sa s nimi ako hrdinami príbehov stretávame aj v umení. V ostatnom čase sa objavujú v tzv. rodinných formátoch, a ich tvorcovia sú neraz renomované osobnosti literatúry, filmového priemyslu či divadla.
Repertoár činoherného Divadla Andreja Bagara už tradične ponúka aj inscenácie pre detského diváka. Napriek tomu, že v Nitre sa na tvorbu pre deti špecializuje Staré divadlo, tak dramaturgia DAB pravidelne pripravuje tituly určené deťom, čo by logicky malo vytvoriť atmosféru zdravého,
Inscenácia pre deti Janko a Marienka alebo Čokoládová chalúpka má vyslovene rodinnú atmosféru. Je určená divákom od 4 rokov, no dokáže očariť aj dvojnásobne staršie deti, ich rodičov, ba aj starých otcov a staré mamy. Rodinná atmosféra vládne nielen v hľadisku, ale aj na javisku. Veď všetci štyria účinkujúci sú spojení príbuzenskými väzbami.
Text hry dramatika Heinera Müllera, Hamletmachine, len ťažko možno nazvať klasickou divadelnou hrou. Po prvom prečítaní hry, je priam trufálé myslieť si, že by sa dala inscenovať v intenciách psychologického realizmu.
Menovanie Petra Dvorského na čelo operného súboru Štátneho divadla v Košiciach sprevádzala už v minulej sezóne nemalá miera zvedavosti a očakávania. Súbor sa zmietal v dlhodobej kríze, bol personálne poddimenzovaný, dramaturgicky nevyhranený, skrátka opera sa vytrácala z povedomia Košičanov. Nástup známej a populárnej osobnosti skutočne zapôsobil mobilizačne.
Inscenácia Revízora v Mestskom divadle v Žiline sa dostala do zaujímavých kontextov a súvislostí uplynulej divadelnej sezóny. Okrem Žiliny sa Revízor inscenoval aj v Prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča. Rovnako ako prešovský Revízor vypovedal svojou aktualizáciou o pocitoch bežného Prešovčana žijúceho mimo centrum diania, aj žilinský sa zaradil svojim posunom a výraznou úpravou k dielam s aktualizačnými tendenciami.
Bábkové divadlo je často nesprávne spájané s produkciou pre deti a mládež. Je síce pravda, že sa väčšinou zameriava na rozprávkovvé texty či motívy, avšak nie je striktne dané, že nie sú určené aj pre staršieho, respektíve dospelého diváka.
Ten text sa volá Partybr/e/akers a napísal ho Peter Pavlac, vôbec už nie nováčik na našich javiskách. Isteže, dnes je v móde používať anglické slová namiesto slovenských, ale v tomto prípade ide o symptomatické označenie, ktoré má zreteľnú súčasnú konotáciu. Takmer sa až ostýcham ho preložiť, pretože ten preklad by bol – no taký obyčajný: Kaziči večierku/ov/.
Poznáte to? Jedného dňa oznámi prevádzka divadla, že na tie dramaturgicko – režijné výboje, ktoré nemajú svojho adresáta, odmietajú chodiť škôlky a pre školopovinné deti prvých ročníkov sú predstavenia zasa naivné. Hrozí pokles návštevnosti. Čo teraz?
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.