| Divadlo | Bratislavské bábkové divadlo |
|---|---|
| Inscenácia | Malá Morská víla. Hudobná feéria na motívy rozprávky H. Ch. Andersena |
| Premiéra | 15. júna 2007 |
| Divadelná sezóna | 2006/2007 |
Hudobná feéria na motívy rozprávky H. Ch. Andersena.
Realizačný scenár a réžia: Dušan Štauder, Texty songov: Zoro Laurinc, Dramaturgia: Jana Šturdíková, Hudba na motívy 9. symfónie A. Dvořáka: Rastislav Dubovský, Scéna: Roman Anderle, Bábky, kostýmy: Barbora Jakubková, Videoanimácia: Martin Hanschild, Choreografia: Šárka Ondrišová, Hudobná réžia a realizácia nahrávky: Rastislav Dubovský
Osoby a obsadenie:
Arkena: Janka Sovičová, Toru: Boris Bačík, Morský kráľ: Andrej Kováč, Čarodejnica: Margaréta Nosáľová, Princ: Ján Morávek a.h., Tanečík: Boris Bačík, Tanečníčka: Miriam Pavelková.
Animátori: Boris Bačík, Mirka Dudková, Jaroslava Hupková, Andrej Kováč, Róbert Laurinec, Ján Morávek, Margaréta Nosáľová, Miriam Pavelková
Premiéra: 15. 6. 2007, Bratislavské bábkové divadlo
Ak sme na margo poslednej inscenácie Bratislavského bábkového divadla – Barón prášil alebo Farebný širokouhlý sen penzistu Jozefa Prášila napísali, že bola skôr nočnou morou ako snom, pri tej najnovšej – hudobnej feérii na námety rozprávky H. Ch. Andersena by parafráza znela „Malá morská pohroma“.
Inscenáciu vnímame ako veľmi problémovú vo viacerých jej zložkách. Pokrivkáva už dramaturgia (Jana Šturdíková). Prepis príbehu do divadelnej podoby sa nepodaril úplne. Zmena smutného andersenovského konca na láskavý happy end je v poriadku. No niektoré pasáže hry sú vzhľadom na dej nepotrebné. Napríklad Morský kráľ v úvode zbytočne predstavuje svoje tri dcéry. Sestry malej morskej víly Arkeny nemajú na príbeh žiaden vplyv, v inscenácii nevystupujú. Na druhej strane chýba zreteľnejšie pomenovanie problémov, ktoré bránia láske Malej morskej víly a Princa.
Najnovšej inscenácii, rovnako ako tej predchádzajúcej, chýba hravosť, nápaditosť, ľahkosť. Pôsobí ťažkopádne a napĺňa niekoľko bodov z definície „mŕtvolného divadla“ Petra Brooka.
Inscenátori zvolili techniku čierneho divadla. Tá síce koncom šesťdesiatych a v sedemdesiatych rokoch 20. storočia vzbudzovala obrovský záujem a členovia vtedy ešte Štátneho bábkového divadla prešli s čiernodivadelnými revuálnymi inscenáciami Moment muzical (1967) a Concertino unisono (1973) hodný kus sveta. Inscenácia Moment muzical bola na repertoári divadla do roku 1990 a dosiahla 841 repríz.
Ale čo s čiernym divadlom dnes? Techniku ako takú nezavrhujeme. No spôsobom, akým ju využili tvorcovia najnovšej inscenácie Bratislavského bábkového divadla je do neba volajúcim spiatočníctvom. Dovolíme si tvrdiť, že už inscenácia Finist – obrázky z výstavy, inscenovaná touto technikou v roku 2001 bola anachronizmom. No umelecký vedúci divadla a režisér oboch predmetných inscenácií Dušan Štauder pravdepodobne pociťoval potrebu okamžite po stiahnutí inscenácie Finist z repertoáru nahradiť ju niečím veľmi podobným. Pri väčšej dávke zovšeobecnenia môžeme skonštatovať, že sa zmenilo len pohlavie hlavného hrdinu. Z jasného sokola na morskú vílu.
V inscenácii Malá morská víla tvorcovia kombinujú techniku čierneho divadla s projekciou animácií a v úvodnej scéne používajú techniku tieňového divadla.
Videoanimácia Martina Hanschilda, evokuje grafiku starých počítačových hier a bohužiaľ je na hrane gýča. Ku gýču a navyše aj nepraktickému sa blížia tiež kostýmy Barbory Jakubkovej. Chvost, ktorý má dopol pása oblečený predstaviteľka Malej morskej víly (Janka Sovičová) je k jej telu i priestoru, v ktorom sa pohybuje nadrozmerný a tým sa narúša celá javisková ilúzia. Bez šance na pohyb, uväznený v obludnom kostýme je i Morský kráľ (Andrej Kováč). Najlepšie obstála Čarodejnica (Margaréta Nosáľová), ktorá vďaka možnosti pohybu stvárnila svoju úlohu najrozhodnejšie. Ján Morávek, hosťujúci študent bratislavského konzervatória v úlohe Princa tápal a pôsobil bezradne. Musíme však podotknúť, že herci možnosť realizovať svoj talent (a ten v súbore BBD nepochybne je) nedostali. Stali sa len akýmisi „nadbábkami“, ktoré bezradne kráčali po javisku a otvárali ústa podľa playbacku, v ktorom sú nahraté nie len piesne, ale i prehovory javiskových postáv.
Neočakávaným oživením výtvarnej zložky inscenácie boli technologicky pôsobivé bábky tanečníkov a tanečníčok. Herec – animátor má k sebe z oboch strán pripútanú bábku ľudských rozmerov. Manekýni sú s vodičom spojení v oblasti pliec, rúk, pása, nôh a tým kopírujú pohyby animátora. Bábky síce pôsobivé, no nesúrodé. Akoby z inej inscenácie nielen štýlovo, ale aj ich bezvýznamnosťou pre dej, javiskovú akciu. Zjavia sa na dvadsať sekúnd, predvedú, čo dokážu a miznú.
Ilúzia priestoru (podmorský svet, loď na rozbúrenom mori, breh a zámok) vzniká na základe projekcie. Z bábok – morských živočíchov je najmenej vydarená medúza, ktorá evokuje skôr veľkú hubu. Osviežujúcou zložkou boli tri veselé ryby, ktoré vtipne glosovali situácie. Ich piesňové texty (autor Zoro Laurinc) boli nahrané najzrozumiteľnejšie. Niekoľkým piesňam z nahrávky sa rozumieť nedalo. Jednotlivé songy sa s hudbou na motívy Dvořákovej 9. symfónie prirodzene prelínali.
Ako sme už naznačili, Bratislavské bábkové divadlo má nadaný herecký súbor. Malo by však pripustiť talentovaných a invenčných ľudí aj na post režiséra.
Dovolíme si tiež tvrdiť – radšej nie úplne vydarený experiment ako úplne zlé nadväzovanie na tradíciu sedemdesiatych rokov. Ako nie úplne vydarený experiment vnímame inscenáciu BBD Trip – Výlet (2006). Inscenácie nie je ani prelomová, ani ju nemôžeme označiť prívlastkom „výborná“, no máme z nej pocit, že jej autori hľadali, skúšali. A to na viacerých poliach – dramatizácia málo neznámej rozprávky, scénografia, hudba, kostýmy…
Preto vyjadrujeme nádej, že Bratislavské bábkové divadlo bude hľadať a zvyšovať si pomyselnú latku náročnosti na vlastné inscenácie.
Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.
Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.
