TROCHA NOVÉHO VZDUCHU
Metóda kolektívnej tvorby a improvizácia nie je u nás neznáma a už vôbec nie prekvapivá. Často je v tomto prípade dôležitejší proces ako samotný divadelný tvar. Ale to sú skutočnosti dávno známe.
HRA – VIERA – ILÚZIA
Iluzionisti – na prvý pohľad vďačný divadelný titul. Je divadlo a vôbec všetko ľudské ilúziou? Zvecnenie človeka existuje odjakživa, teraz je však oficiálne. Človeka je ľahké odsúdiť a je nemožné ho pochopiť, možno si ho však kúpiť. Odsúdený zbytočný človek sa má dozvedieť o rozsudku, odreagujeme sa na ňom. Nepomôže nám to. Je to ilúzia.
ON, FEUERBACH
Herec predstavuje pre diváka často najpodstatnejší aspekt divadelnej inscenácie. Vníma jeho osobnosť, umelecký výkon, ktoré bývajú smerodajnými aj pre divákovo hodnotenie umeleckého zážitku. Laický divák vníma herectvo pod rúškom tajomstva a tiež nedotknuteľnosti, ako niečo výnimočné. Herec je teda niečo viac ako človek. A býva veľmi zložité a tiež prekvapivé zistiť, že aj herec sa môže smiať aj trpieť ako každý z nás.
DANČIAK PONECHANÝ V TME SÁM NA SEBA
„Ja, Dančiak“ – jeden z novinových titulkov o inscenácii v Štúdiu L+ S bol výstižný. V tejto produkcii ide skutočne viac o herca Dančiaka ako o Dorstovho herca Feuerbacha. Ten prvý je nám blízky svojou ľudskosťou, ten druhý trochu si udržuje odstup chladom autorovej konštrukcie.
HRANÁ „HRA“ NA DOBRODRUŽSTVO SAMOTY
Osvietenský román anglického spisovateľa Daniela Defoa o nepokojnom chlapcovi, ktorý túži cestovať, aby nakoniec pochopil krutosť samoty a zatúžil po návrate domov zaujal slovenského režiséra Juraja Bindzára. Ten ju preniesol na javisko vo vlastnej úprave s hercami z banskobystrického Divadla z pasáže.
ACH, AKÁ PREKRÁSNA JE PANAMA ALEBO ČAKANIE NA GODOTA PRE DETSKÉ PUBLIKUM
Režisérka Monika Gerbocová pôsobí v Spišskom divadle už necelú tretiu sezónu. Dáva prednosť repertoáru pre deti a mládež. Ten má v súbore Spišského divadla dlhoročnú tradíciu ešte z obdobia pobočnej scény DAM Divadla Jonáša Záborského. Monika Gerbocová prichádza v poslednom období s dramatizáciami prozaických textov.
NAJŤAŽŠÍ Z ĽAHKÝCH ŽÁNROV POD VLAJKOU ARÉNY
Aréna pripravila operetu bez orchestra, s mikroportami. Týmto konštatovaním by mohli poniektorí ortodoxní kritici s hodnotením produkcie Pod cudzou vlajkou aj skončiť. Vzhľadom na stav tohto najťažšieho z ľahkých žánrov na Slovensku je ale ťažké byť striktným. Ani v Slovenskom národnom divadle nebýva inscenovanie operety – ako naposledy bolo vidieť na Lehárovej Veselej vdove – celkom bez problémov. Prirodzene, pohybujú sa na inej úrovni.
SLUČKA PRE DVOCH
Tragifraška Ivana Bukovčana Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica patrí k najvtipnejším hrám z dedičstva slovenskej pôvodnej dramatickej tvorby. Ponúka výborné roly pre troch hercov a bizarný príbeh podivuhodného manželského trojuholníka. Naštudovanie tejto hry v Divadle a. ha. dokazuje, že divadelná zábava môže byť profesionálne i umelecky na úrovni. Ponúka divákom herecký koncert trojice známych hercov.
DO TRETICE NEBÝVA VŽDY TO NAJLEPŠIE
Už po tretíkrát siahol režisér Karel Brožek po tom istom texte. Vlastnú úpravu Shakespearovej hry Macbeth inscenoval najprv pred takmer 10 rokmi v Klicperovom divadle v Hradci Králové (1998), v roku 2005 v bábkovom Divadle Lampion v Kladne a teraz s ňou prichádza do Starého divadla v Nitre.
JOHN & YOKO V DIVADLE GUNAGU
Inscenácia John & Yoko v bratislavskom divadle GUnaGU je svojim spôsobom výnimočná. Divák, ktorý sa rozhodne ísť na predstavenie sa vlastne ocitne na návšteve u slovensko-japonského manželského páru. A ten pár je absolútne reálny a autentický: Slovenka Oľga Belešová a Japonec Masahiko Shiraki. Známa slovenská novinárka a herečka divadla GUnaGU a jej japonský manžel rozprávajú divadelnému publiku svoj príbeh.
