Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Pri inscenáciách „na pokračovanie“ sa divadelný kritik nevyhne vzájomnému porovnávaniu jednotlivých kusov. V tomto prípade by to však nebola správna cesta. Napriek tomu, že ide o totožný námet i dejový oblúk (prevzaté sú aj niektoré textové pasáže), formálne spracovanie a v podstate aj výsledné posolstvo sú odlišné. Solo lamentoso zobrazuje boj jednotlivca voči spoločnosti, nesnaží sa však hľadieť na situáciu zo všetkých uhlov pohľadu, ani nájsť príčiny konfliktu – je to part pre jednu ženu. Je to možnosť pozrieť sa na medializovanú kauzu jej osobným pohľadom, preniknúť do jej myslenia a vnímania. Spievajúci dom naopak ponúka priestor obom verziám susedského boja – svoje si povedia Štúrovčania aj Eva N. Diváci SND si tak môžu vypočuť obe strany a sami si vybrať, ktorá pravda je pre nich prijateľnejšia.

„Esterházy. Toto meno je sen.“ – napísal Péter Esterházy v románe, ktorý je napoly reálnou, napoly vymyslenou ságou známeho šľachtického rodu. Jeho voľnú dramatizáciu zinscenoval režisér Roman Polák na scéne SND.

Keď v roku 1991 vyšiel román Petra Pišťanka Rivers of Babylon, čítali sme ho všetci a kráľovsky sa pri tom bavili. Mali sme – som Petrova vrstovníčka – okolo tridsať, a hoci náš domáci gründerský kapitalizmus už naplno ceril zuby v podobe rôznych káuz a škandálov, ešte stále sme do budúcnosti hľadeli s nadšením, očarení možnosťami, ktoré nám dáva totálne zmenený svet. Vždy dobre naladeného Petra som vídavala v Kultúrnom živote na schôdzach Spoločnosti Rogera Krowiaka. Skupina mladých literátov, ktorá tento dnes už legendárny komiks na pokračovanie pre časopis vytvárala, bola prepojená spoločným záujmom o žáner, ktorý nemal na Slovensku vlastne nijakú tradíciu, no najmä zmyslom pre humor a slobodnú ironickú, sarkastickú literárnu hru. Petrov román sme vnímali ako iný konár toho istého krowiakovského stromu.

Súčasnosť v pohybe – tak by sme mohli pomenovať aj podobu sezóny 2015/2016 v Činohre SND. Pritom horizont záujmu divadla sa z pohľadu na slovenské pomery v národno-geografickom rozmere, ktorý tematizoval predošlú sezónu, preniesol na globálnu problematiku.

Hra Jany Juráňovej Tichý bič sa prioritne nezameriava na Urbanovu literárnu tvorbu, ale vracia sa k autorovej kontroverznej vojnovej pôsobnosti na poste redaktora profašistických novín Gardista. Dramaturgia Modrého salónu SND týmto titulom neformálne pokračuje v mapovaní zlyhaní elít. Leni Riefenstahlová, Miroslav Válek či Milo Urban majú spoločné nielen talent a obľúbenosť u širokej verejnosti, ale aj kolaboráciu s nedemokratickými režimami.

Stoppardova Arkádia sa teda predstavuje slovenskému divákovi nielen ako nový dramatický text, ale tiež ako brilantný reprezentant dramatického štýlu, s ktorým sa v našich divadelných domoch často nestretáme. Ktorýsi kritik výstižne nazval Stoppardov autorský rukopis „dandyovským“. Vládne noblesou a konverzačnou bravúrou hier Oscara Wildea, rozkošnými pikantnými momentmi ako z pera Noëla Cowarda...

Inscenáciou Mojmír II. alebo Súmrak ríše pokračuje Rastislav Ballek v rozvíjaní divadelného „chorobopisu“ národa a v nekonvenčnom spracovaní zabudnutých či problematických (kontroverzných) osobností národných dejín – originálny pohľad na naše dejiny podal napríklad v inscenáciách Odchod z Bratislavy (1995), Atómy Boha (1998), Tiso (2006) či Holokaust (2013). A práve na úspešnú spoluprácu s Viliamom Klimáčkom (Holokaust, Divadlo Aréna) nadviazal Ballek aj v poslednom spoločnom projekte, ktorý v istom zmysle možno považovať za pokračovanie cyklu spoločensko-politických hier uvádzaných v divadle Aréna.

„A čo ak je svet len chaos a temno a keď sa občas zjaví nejaká doba, ktorá vám nepripadá ako úplná katastrofa, je to len náhoda. A aj to len krehká,“ takúto otázku si spolu s tvorcami kladie divák po skončení inscenácie nazvanej Labyrinty a raje Jána Amosa.

Inscenovať prózu nikdy nie je jednoduché a nie vždy je nový – divadelný – jazyk láskavý tak k nadšeným čitateľom inscenovaného prozaického diela, ako aj k nadšeným divákom divadelných diel. Jazyk literatúry a jazyk divadla sú totiž rozdielne – a to mimoriadne – v tom základnom. Jazyk literatúry iba čítame, pričom všetko, čo čítame, si máme zároveň buď predstavovať, alebo pociťovať. Jazyk divadla však vidíme a počujeme, pričom máme predovšetkým vnímať, myslieť a cítiť a až v druhom rade predstavovať si. I keď jazyk divadla stojí a padá na tom, že sme súčasťou imaginovanej skutočnosti (divadelnej fiktivity), bez znalosti kódu ktorej by sme neporozumeli, o čo ide.

Pokus o výnimočný čin transformácie slovensky hovoriaceho ľudu na inštitucionalizovaný slovenský národ s vlastným jazykom, z toho vyplývajúcimi právami, národnostnou a politickou slobodou, vlastnými úradmi a personálnym zastúpením sa stal ústredným tematickým rámcom. Inscenácia zároveň priniesla pohľad na nepripravenosť ich činov, štátoprávnu nedotiahnutosť národnej otázky, nestabilitu a nekoncíznosť v postojoch – od príklonu k Slovensku ako súčasti uhorskej vlasti, cez ideu slovanstva či slovenskej etnickej osobitosti, austroslavizmus až po plán rusifikácie Slovákov.