Aj keď každý nemusí súhlasiť s interpretáciou Ibsenovej Heddy Gablerovej v podobe, v akej ju možno vidieť na javisku SND v réžií Romana Poláka, jedno je isté: riaditeľ Činohry sa rozlúčil so svojou funkciou a úspešným obdobím súboru inscenáciou priam odviazanou, ba pre bežného diváka až exotickou.

Keď na scénu farby terakoty vyjde z každej strany jedna dievčina v čiernom a telefonujú si pomyselnými mobilmi, je viac než jasné, že táto takmer 2000 ročná Sofoklova hra sa bude odohrávať v súčasnosti. Antigona informuje svoju sestru Isménu, že ich ujo Kreón, teraz vládca Téb, pod trestom smrti nedovolí pochovať mŕtvolu ich brata Polyneika. Toho zabil jeho vlastný brat Eteokles, ktorý v bratovražednom súboji tiež padol. Eteokles porušil dohodu, že sa bratia budú striedať na tróne a Polyneikos si prišiel svoje právo na vládu uplatniť.

Po hre Antigona v New Yorku poľského autora žijúceho v USA – Janusza Glowackého, siahlo od jej vzniku pred dvadsaťjeden rokmi množstvo divadiel po celom svete. Môžeme sa teda opýtať: A my prečo až teraz? Možno preto, že problém bezdomovcov začal bujnieť v postsocialistických krajinách až po roku 1989 a odvtedy sa stále rozrastá, ale možno aj preto, že herec a režisér Emil Horváth, nedávno ešte riaditeľ Činohry SND, chcel uviesť hru atraktívnu pre hercov i pre široké publikum.

Matkina guráž Georga Taboriho je veľmi intímna, autobiografická hra. Jej hlavnými postavami sú Elza Tabori a jej syn – dramatik, režisér, herec, jedna z najvýznamnejších osobností divadla 20.storočia - George Tabori. Spomienky matky na jeden deň v 1944. roku, keď len vďaka šťastnej náhode a zhode okolností neskončila v osvienčimskom tábore smrti, zaznamenal jej syn.