(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Anglický román na slovenskom javisku

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Anglický román na slovenskom javisku
Divadlo
InscenáciaJane Austenová: Pýcha a predsudok
Premiéra30. marca 2012
Divadelná sezóna

Preklad: Zuzana Vajdičková
Dramatizácia: Ľubomír Vajdička
Dramaturgia: Svetozár Sprušanský
Výber hudby: Peter Zagar
Choreografia: Juraj Letenay
Kostýmy: Marija Havran
Scéna: Tomáš Ciller
Réžia: Ľubomír Vajdička
Hrajú:
Ivan Vojtek, Gabriela Dolná, Kristína Turjanová, Ľudmila Trenklerová, Alena Pajtinková, Branislav Matuščin, Kristína Greppelová, Juraj Ďuriš/Peter Oszlík, Renáta Ryníková, Tomáš Maštalír a. h., Roman Poláčik, Martin Šalacha/Marián Viskup, Eva Pavlíková, Lenka Barilíková a. h. a iní Maštalír a. h., Roman Poláčik, Martin Šalacha/Marián Viskup, Eva Pavlíková, Lenka Barilíková a. h. a iní
Premiéra: 30. a 31. marca 2012 vo Veľkej sále DAB v Nitre
 
Nestáva sa tak často, aby sme videli anglickú románovú klasiku v našich divadlách. V tomto prípade dokonca ide o ozajstnú pýchu anglickej literatúry, ku ktorej Divadlo Andreja Bagara v Nitre pristúpilo skutočne bez predsudkov. Pretože Pýcha a predsudok Jane Austenovej (1775 1817) patrí do zlatého fondu anglickej literatúry a jeho autorka (spolu so sestrami Brontëovými, ktoré však do literatúry vstúpili o čosi neskôr) otvára dvere do tajomného sveta konvencií a potláčaných citov anglickej spoločnosti spred dvoch storočí. Austenovej romány sú napísané nekompromisne úprimne, vtipne, trefne, ironicky i sarkasticky. Ba ak máme na pamäti, kedy vznikali – až veľmi odvážne. No za odvážnu pokladám aj dramatizáciu tohto diela pre divadlo. Napriek tomu, že Austenovej postavy sú také živé, skvele charakterizované, dramatično jej románov je skôr akési vnútorné,  hlavné postavy spolu takmer nehovoria a stretávajú sa v takých situáciách, ktoré na javisku nemusia vyznieť dramaticky. V literárnej predlohe, vďaka popisom atmosféry, myšlienkových pochodov a prostredia, naopak dramatické sú.
Ľubomír Vajdička , ktorý podľa vlastných slov objavil Austenovú vďaka dramaturgii nitrianskeho divadla, sa, zdá sa, chytil do jej osídiel. Inscenoval román. A to v pravom zmysle slova. Inscenácia sa začína čítaním.
Z reproduktoru znie hlas „Jane A.“, ktorá píše v liste sestre o svojom novom románe… Na proscéniu vpravo je malý stolík so stoličkou a pri ňom Jane A. sedí, píše, pozoruje, ako jej postavy na javisku ožívajú. Občas sa stratí do zákulisia, aby sa znova objavila, keď treba dej pohnúť dopredu alebo osvetliť situáciu. Často však znie len jej hlas a miesto pri stolíku je prázdne. (Nie vždy logiku jej neprítomnosti chápeme.) Režisér si vybral za spoluautorov inscenácie generačne mladších, no už renomovaných divadelníkov – scénografa Toma Cillera a kostýmovú výtvarníčku Mariju Havran. Obaja dodali javiskovému dielu akúsi až sterilnú eleganciu. Kostýmy i scéna bez patiny, bez poškvrny, skôr pripomínali estetiku inscenácií Karola L. Zachara“. A musím povedať, že to bola pre diváka príjemná zmena. Hneď otváracia scéna bola rozkošná: na pozadí béžových stien s veľkými oblúkovými oknami stojí rad stoličiek, na ktoré si postupne, ako ich divákom predstavuje hlas Jane A., sadajú dychtivé mladé dámy – adeptky na vydaj. V bielych empírových šatách, v rukách povinné vyšívanie v okrúhlom ráme. A potom prichádzajú na rad páni, v elegantných dobových odevoch či slušivých uniformách, ktorí budú vystupovať v tomto príbehu a podobne ako slečny, i oni budú hodnotení okolím podľa výšky svojho majetku. Úvod hodný Austenovej.
A príbeh sa môže začať… Rovnako ako je román rozčlenený do mnohých kratších kapitol, aj Vajdičkova dramatizácia sa odvíja v krátkych výstupoch, ktoré sa často zastavia, aby dostal slovo autorkin čítajúci hlas. Samozrejme, aj keď snaha tu bola, na javisko sa nedal preniesť román so všetkými postavami a miestami deja. A tak logicky z piatich sestier Bennetových sa dostali k slovu dôležité tri – hlavná hrdinka Elizabeth (Kristína Turjanová), jej krásna staršia sestra Jane (Ľudmila Trenklerová) a uličnica Lydia (Alena Pajtinková). Podobne z rodiny Pána Bingleyho (Juraj Ďuriš) zostala po jeho boku len intrigánska sestra (Renáta Ryníková), presne tá, ktorá sa aj v románe postavila medzi svojho bohatého brata a chudobnú Jane. Popri pojašenej, komediálne ladenej Lydii sa podarilo, vďaka vtipným replikám, vytvoriť z pána a panej Bennetových priam komickú dvojicu. Pán Bennet (Ivan Vojtek) s dobráckym úsmevom na perách sa vo svojom domácom brokátovom kabátci a fezovej čiapočke často zabával na svojej vehementnej manželke, do ktorej Gabriela Dolná vložila všetku svoju energiu. Zveličenými gestami, prehnanými pohybmi a mimikou skvele vykreslila neurotickú manželku a matku, ktorej jediná starosť je vydať svojich päť dcér. Konverzácia rodičov Bennetovcov bola ukážkou skvelého Austenovej humoru a publikum naň živo reagovalo. Vtipné boli aj výstupy s pánom Collinsom, kňazom, ktorý si chce vziať za manželku jednu zo slečien Bennetových. Rozkošná bola scéna, v ktorej pýta o ruku Jane. Ona ho odmieta, on tomu neverí a kým ona chce vstať a odísť, on si vždy znova kľaká a ona zase vstáva, akoby sedeli na hojdačke – raz bol jeden hore , druhý dolu a naopak. Napriek tomu mám pocit, že Marián Viskup ako Collins bol akosi vzhľadom príjemnejší, príliš mladý, a preto menej dráždil svojím nevhodným vystupovaním, než jeho literárny prototyp… V kontraste s týmito veselými uvoľnenými scénami stáli upäté stretnutia hlavných hrdinov pána Darcyho (Tomáš Maštalír a. h.) a nekonvenčnej Elizabeth. Hosťujúci Tomáš Maštalír sa až prekvapivo dokázal zžiť s postavou pyšného Darcyho, vniesol na javisko eleganciu a odstup vyššej spoločenskej triedy. Bolo priam potešením vidieť ho chodiť po scéne v šviháckom dobovom kostýme. Kristína Turjanová sa mi zdala v postave Elizabeth trošku nesvoja (azda to bolo hosťovačkou v bratislavskom SND?), málo výrazná oproti živej Pajtinkovej Lydii a príjemnej, citovej Jane Ľudmily Trenklerovej. Možno však bude na vine samotná dramatizácia, ktorá jej ponúkala najmä zachmúrenú tvár. Menšie, no významné roly si zahrali Eva Pavlíková ako vznešená Lady Catherine de Bourghová a Lenka Barilíková ako Elizabethina teta Pani Gardinerová. Pavlíková v bohato zdobenom sivom kostýme, s autoritatívnym správaním ženy, ktorá je zvyknutá rozkazovať, priniesla na javisko patričné vzrušenie a Barilíkovej sympatická Pani Gardinerová (tiež v slušivom modrosivom saténovom kostýme) bola akýmsi upokojujúcim elementom. Napriek tomu, že inscenácia trvala štyri hodiny, boli to štyri hodiny strávené až prekvapivo príjemne. Diváci reagovali nielen na vtipné repliky, ale aj na kľúčové situácie. Šťastné vyústenie vzťahu Pána Bingleyho k Jane a napokon aj Darcyho k Elizabeth prijali s uľahčeným výdychom. Dobre sa dívalo i na čisto aranžované scény na plesoch, graciózne pohyby tancujúcich diktované dobovou hudbou. Nechýbal piknik u Lady Catherine, ale ani prechádzka po parku na panstve Pemberley patriacom Pánovi Darcymu. Scéna Toma Cillera sa otvárala do hĺbky javiska. Okenné oblúky sa zdvihli a objavila sa mierne stúpajúca zelená záhrada, dokonca aj stromy. Okrem toho spoza vytiahnutých okien vychádzali, keď bolo treba, postavy, ktoré posielali niekomu správu, a keď napríklad otvorila Elizabeth list od tety, videli sme Pani Gardinerovú, ako rozpráva obsah listu, pristúpiac k okennému oblúku. Rovnakým spôsobom prichádzali listy Jane od Slečny Bingleyovej. Jediný prípad, keď bol list obsahom taký prevratný, že jeho pisateľ musel byť sprítomnený (bolo to v situácii, keď chcel Darcy vysvetliť Elizabeth svoj vzťah k Wickhamovi), vyriešili inscenátori tak, že si hrdina k hrdinke prisadol a list porozprával. Neprekážalo, že nebolo celkom jasné, či tam naozaj bol, alebo ho videla len Elizabeth vo svojich predstavách.
Tak, ako bola celá inscenácia elegantná a čistá, aj vášne boli v nej trochu učesané. V každom prípade sa ukázalo, že aj literatúra tohto druhu má dnes na javisku svoje miesto, ba je dokonca žiaduca.
Dana Silbiger-Sliuková
publikované 17. 9. 2012

Dr. Dana Silbiger Sliuková, absolventka divadelnej vedy a dramaturgie na VŠMU v Bratislave, divadelná kritička, pracovala v Divadelnom ústave, niekoľko rokov aj ako zástupkyňa riaditeľa, riaditeľka festivalu Divadlo deťom, potom ako manažérka pre zahraničie festivalu Divadelná Nitra. Teraz žije striedavo v UK a na Slovensku, prekladá hry z angličtiny a pravidelne píše o britských produkciach do časopisu Svet a divadlo.

Uverejnené: 17. septembra 2012Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Dana Silbiger-Sliuková

Dr. Dana Silbiger Sliuková, absolventka divadelnej vedy a dramaturgie na VŠMU v Bratislave, divadelná kritička, pracovala v Divadelnom ústave, niekoľko rokov aj ako zástupkyňa riaditeľa, riaditeľka festivalu Divadlo deťom, potom ako manažérka pre zahraničie festivalu Divadelná Nitra. Teraz žije striedavo v UK a na Slovensku, prekladá hry z angličtiny a pravidelne píše o britských produkciach do časopisu Svet a divadlo.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Dr. Dana Silbiger Sliuková, absolventka divadelnej vedy a dramaturgie na VŠMU v Bratislave, divadelná kritička, pracovala v Divadelnom ústave, niekoľko rokov aj ako zástupkyňa riaditeľa, riaditeľka festivalu Divadlo deťom, potom ako manažérka pre zahraničie festivalu Divadelná Nitra. Teraz žije striedavo v UK a na Slovensku, prekladá hry z angličtiny a pravidelne píše o britských produkciach do časopisu Svet a divadlo.

Go to Top