Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Dramatizácie literárnych predlôh – ako sa otvorene vraví medzi divadelníkmi, ale aj medzi teatrológmi – vždy zaplatia svoju veľkú daň literatúre. Inscenácie majú iné tempo – akoby „opisovacie“, t. j. divadelne nedramaticky „ukazovacie“ (teraz mám na mysli Osolsoběho ostenziu a nie priamočiaru ilustráciu obsahu literárneho deja) a iba veľmi obťažne divadelné, pretože v nich prevláda vizuálny aspekt nad tradične chápaným divadelným kódom. Ďalším citlivým miestom dramatizácie je otázka tímu, ktorý realizuje jej inscenačnú podobu a literárny text, ku ktorému sa vzťahuje. Hlavnou otázkou inscenačného tímu pri dramatizáciách je autorstvo dramatizácie. V prípade režiséra-dramatizátora je tu vždy nebezpečenstvo, že režisér nedokáže svoju predstavu realizovať aj na javisku, pretože ho transformácia literárneho textu do veľkej miery tvorivo pohltila.

V roku 1961 sa na súdnom procese s Adolfom Eichmannom zúčastnili stovky novinárov. Bola medzi nimi aj židovská filozofka nemeckého pôvodu, toho času redaktorka The New York Times, Hannah Arendt. Na základe tejto skúsenosti neskôr napísala správu o „desivej banalite zla, pri ktorej zlyhávajú slová a myslenie troskotá“.[1] Jej svedectvo ukázalo i to, že medzi vojnovými zločincami neboli iba nacistickí štátnici, ale aj neznámi, bežní ľudia, tí „medzi nami“.

Nevieme, či naše cesty majú správny, či chybný smer, dozvedáme sa to až priamo na ceste a v jej plynutí. Zdanlivo či skutočne a reálne v akejsi zvláštnej banálnej prázdnote, podobne ako postavy, ktoré stretáme v nejednej z tragédií dneška, o ktorej sa hovorí v knihách teatrológov, že je vraj pre divadlo mŕtva. A predsa neraz taká skutočná...

V obsiahlom a výpravnom bulletine k inscenácii Madame Bovary sa dozvieme veľa zaujímavého o osobe Gustava Flauberta, o dobovom prijatí jeho prelomového románu, aj o tom, ako dielo vnímajú dramaturgička inscenácie Darina Abrahámová či dramatizátorka Iva Klestilová. Je v ňom však veľmi málo o literárnej konštrukcii diela, aj keď tá, a nie dobovo škandalózny námet, ho radí k priekopníckym knihám modernej literatúry.

Po hre Antigona v New Yorku poľského autora žijúceho v USA – Janusza Glowackého, siahlo od jej vzniku pred dvadsaťjeden rokmi množstvo divadiel po celom svete. Môžeme sa teda opýtať: A my prečo až teraz? Možno preto, že problém bezdomovcov začal bujnieť v postsocialistických krajinách až po roku 1989 a odvtedy sa stále rozrastá, ale možno aj preto, že herec a režisér Emil Horváth, nedávno ešte riaditeľ Činohry SND, chcel uviesť hru atraktívnu pre hercov i pre široké publikum.

Ani ojedinelý nadpriemerný herecký výkon, ako Smerďakov Ľuboša Kostelného, ani zriedkavé momenty originálnych, či aspoň elegantných mizanscénických riešení, ako scéna vrhania kameňov, neuchránia Polákovu inscenáciu pred dojmom potkýnavej upachtenosti.

Prvá slovenská Oresteia! Konečne, povie si kultúrny fajnšmeker. No kritik-realista odchádza z inscenácie v rozpakoch. Hoci celý rad pozoruhodných riešení sa jej nedá uprieť. Ani zmysluplnosť jej uvedenia. Naopak. Osobne, ako milovníčka antiky, obe inscenácie, aj Aristofanove Oblaky, aj Aischylovu Oresteiu, vítam. Lenže tú druhú nie bez výhrad.

„Ženy históriu vždy vytvárali rovnakou mierou ako muži, nielen sa na nej ´podieľali´. To, čo je dnes iné, je, že si svoju minulosť plne nárokujú a majú prostriedky, vďaka ktorým ju dokážu interpretovať. História nás učí najmä to, že ľudské konanie má svoje dôsledky a isté rozhodnutia nie je možné vziať späť,“ tvrdí zakladateľka feministickej historiografie Gerda Lerner, ktorá v roku 1939 spolu so svojimi rodičmi utiekla pred nacizmom do Spojených štátov amerických.

Asi nie je na škodu začať konštatovaním, aký je dnešný svet skazený, ako sa trendu nízkej zábavy podriaďuje mediálny priestor a s ním postupne chtiac-nechtiac aj ten kultúrny. Z televízie sa na nás usmievajú herecké hviezdy v seriálových ságach bez príbehovej či tematickej vrstevnatosti, alebo naopak radoví občania, resp. tí, čo ich už omrzelo ostávať v šedej zóne (pod)priemernosti a chcú sa zviditeľniť, zarobiť – najlepšie ľahko a rýchlo.

Grécko je v súčasnosti vďaka finančnej kríze snáď najviac skloňovaná európska krajina. Naši grécki spoluobčania boli postavení na pranier, na ktorom sa môže ocitnúť každá krajina, ale v tej gréckej dosiahli ekonomické problémy gigantické rozmery. Kam až môže zájsť snaha mať sa lepšie? V túžbe zaistiť si dobrý život často používame klamstvá a prázdne reči. Politici všade na svete s tým majú nemalé skúsenosti a ich voliči sa im chcú aspoň trochu vyrovnať. Tak hľadajú, prekrucujú, banalizujú, aby vzápätí našli, viac prekrútili a zveličili. Všetko s vierou v dobro (predovšetkým svoje vlastné). Jednoducho sa snažia nájsť v zákone nejakú nedokonalosť, aby si mohli svoj blahobyt aj pekne zlegalizovať.