Konečne mal niekto odvahu inscenovať Janu Eyrovú
Dramatizácie literárnych predlôh – ako sa otvorene vraví medzi divadelníkmi, ale aj medzi teatrológmi – vždy zaplatia svoju veľkú daň literatúre. Inscenácie majú iné tempo – akoby „opisovacie“, t. j. divadelne nedramaticky „ukazovacie“ (teraz mám na mysli Osolsoběho ostenziu a nie priamočiaru ilustráciu obsahu literárneho deja) a iba veľmi obťažne divadelné, pretože v nich prevláda vizuálny aspekt nad tradične chápaným divadelným kódom. Ďalším citlivým miestom dramatizácie je otázka tímu, ktorý realizuje jej inscenačnú podobu a literárny text, ku ktorému sa vzťahuje. Hlavnou otázkou inscenačného tímu pri dramatizáciách je autorstvo dramatizácie. V prípade režiséra-dramatizátora je tu vždy nebezpečenstvo, že režisér nedokáže svoju predstavu realizovať aj na javisku, pretože ho transformácia literárneho textu do veľkej miery tvorivo pohltila.