Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Na úvod zamyslenie: Činohre SND patrí uznanie za to, že siahla po progresívnej, novej hre súčasného autora. Je to opäť americký dramatik, čo má svoju logiku: americkí dramatici musia myslieť na diváka, inak doma nemajú šancu. Taká je história a tradícia amerického divadla „stredného prúdu“, ktoré až do 60. rokov minulého storočia bolo považované vo veľkej väčšine za podnikateľskú činnosť.

Dnes už môžeme vyhodnotiť, že divadelná sezóna 2010/2011 v SND pod vedením generálneho riaditeľa Ondreja Šotha bude v histórii 91-ročného divadla patriť k tým slabším. A to aj napriek tomu, že víťaznou inscenáciou tejto sezóny v celoslovenskom meradle v rámci divadelných ocenení DOSKY ´11 sa stala práve produkcia SND Coriolanus v pohostinskej réžii Slovinca Diega de Breu, ktorú však dohodla ešte predchádzajúca garnitúra.

Kapriciózny a paralyzovaný, sluha a hodnostár, klaun a kardinál, pozorujúci a slepec, cítiaci a arogantný... Prvý a druhý... ale aj druhý a prvý. Všetko sa dá zameniť a pritom sa nič nezmení. Realita trvá či stagnuje, nech je tam ktokoľvek. Šach hrajú dvaja, ale na jednej čierno-bielej šachovnici a s očakávaným a bezvýchodiskovým priebehom. Starý kráľ, ktorý nevyhrá, bude nahradený mladším kráľom, ktorý prehrá o trošku neskôr.

Činohra SND siahla po náročnom titule, na druhej strane, ako dokazuje aj táto inscenácia, divácky vďačnom. Hry Tennesseeho Williamsa, jedného z najvýznamnejších amerických i svetových dramatikov, tento divácky potenciál majú, a zvlášť možno jeho najznámejšia hra Električka, zvaná túžba.

Heinrich von Kleist patrí medzi klasikov nemeckej dramatickej literatúry a s jeho hrami sa stretávame pomerne často aj dnes (predovšetkým v nemecky hovoriacej oblasti). Slovenské divadlá nie sú v tomto trende uvádzania výnimkou. Hoci nie vždy sú integrálnou súčasťou ich dramaturgie.

Aj naše národné divadlo sa otvára novým divadelným formám. Je to odvážne, nové a nepoznané, a preto lákavé, ale zároveň aj riskantné... Režisér Eduard Kudláč vo svojej hosťujúcej réžii inscenácie Mobil mŕtveho muža stavil na svoj praxou už overený umelecký štýl. V ňom pohyb, fragmentárnosť, neverbálne vyjadrovanie a akcia popierajú požiadavky psychologického realizmu (na ktorom je najmä slovenské herectvo zväčša odchované), a to vo všetkých divadelných zložkách.

O Gogoľovi ako dramatikovi nie je veľmi známe, že napísal celkom iba tri hry. Jednou z tých celosvetovo najznámejších hier je Revízor, druhou najhranejšou je Ženba a treťou Hráči, pričom posledná sa neobjavuje často ani na našich javiskách. Všetky tri sú komédie, ktoré na pozadí známych prostredí - úradno-byrokratickom, osobných a rodinných záujmov a prostredia hazardných hráčov – satiricky tnú do boľavých miest každej doby. Gogoľ sa aj s pomocou nich snažil vytvoriť veľmi kritický obraz o svojej dobe, ktorý má svoje opodstatnenie nie iba v spoločensko-politických súvislostiach jeho života, ale aj dnes. Čo sa mu aj podarilo.

Mladá generácia čoraz viac dokazuje potrebu vyrovnania sa s minulosťou, ktorá v diametrálne iných podmienkach formovala naše základy v detstve. Obzvlášť skorotridsiatnici a tridsiatnici si iste ešte dobre pamätáme na deň, keď zrazu pozdrav: „Česť práci, súdruh učiteľ!“ z ničoho nič vystriedal pozdrav: „Dobrý deň, pán učiteľ!“ Keď náhle sny iskričiek, schovávajúcich v skriniach modré sukne a červené šatky, vzrušene očakávajúc, že sa stanú veľkými pionierkami, sa rozplynuli, lebo to zrazu nebolo správne.

Keď mala v roku 1995 premiéru inscenácia Goldoniho hry Čertice v réžii Petra Mikulíka, scénografia viac ako smelo odkazovala na tvorbu vynikajúceho režiséra Giorgia Strehlera. Samotná inscenácia však z tohto odkazu neniesla takmer nič a ak predsa – tak veľmi nesmelo.

„Vaša tvár nie je dosť TRENDY, nie je dosť IN, pravdupovediac, je úplne OUT.“ Život krásnych ľudí sa javí byť jednoduchším. Sú úspešnejší v práci aj v súkromnom živote, milostné dobrodružstvá nevynímajúc. Estetická terapia, ktorej vďačia za krásu mnohí, má rôzne podoby – v závislosti od korigovaných partií, ale aj od technológie zákroku či miery invázie do upravovaného tkaniva.